Masters Of Rock (MoR) je najväčší český metalový festival, ktorý dáva priestor klasickému heavy metalu a jeho najbližším spriazneným podžánrom. Paradoxne, ako veľký fanúšik takejto hudby som sa až tento rok odhodlal zažiť festival naživo. HELLOWEEN s Kiskem a U.D.O hrajúci piesne ACCEPT sú viac než dobrou motiváciou pre návštevu festivalu, že áno? Moje metalové srdiečko malo vďaka výberu hlavných hviezd festivalu v otázke kúpy vstupenky rýchlo jasno. Nakoniec bol môj prvý ročník MoRu splneným snom metalového fanúšika a metalovou dovolenkou strávenou v uvoľnenej spoločnosti podobne naladených metalistov.

ŠTVRTOK

Po príjazde na festival ma už skúsená priateľka ako festivalového panica zoznámila s areálom likérky R. Jelínka vo Vizovicích pri Zlíne, kde sa festival každý rok odohráva. Ako prvú kapelu sme si pozreli GLORYHAMMER. Na vystúpenie recesistickej power metalovej kapely som bol zvedavý a dočkal som sa riadne absurdnej zábavy podľa môjho gusta. Piesne GLORYHAMMER sú viac než vydarené power metalové kúsky s klišé fantasy textami, v ktorých sa hemžia zlí čarodejníci, jednorožce či príbehy o potrebe zapáliť celý vesmír. Priestor pod pódiom bol počas koncertu celkom slušne zaplnený a bola za mňa škoda, že sa kapela neprepracovala k lepšiemu hraciemu času. Hneď po veselých power metalistoch nasledovala nemecká hardrocková kapela SINNER na čele s Mattom Sinnerom, známym z PRIMAL FEAR. Sinnerova sólová kapela začínala pôsobiť na nemeckej scéne už v 80.rokoch a do dnešných dní hrá veľmi príjemný melodický hardrock po vzore THIN LIZZY či AC/DC. Publikum sa dočkalo viacerých vecí z posledného vydareného CD „Tequila Sunrise“ a celé vystúpenie sa nieslo vo vynikajúcej atmosfére aj napriek dažďu. Kapela si vystúpenie vyslovene užívala a Mat Sinner vyzeral, že hrá snáď jeden z koncertov svojho života - až tak žiaril od spokojnosti. Poobedňajší blok mi v rýchlom slede naservíroval ďalšiu lahôdku s doslova orientálnou príchuťou – japonskú heavy metalovú legendu LOUDNESS. Ich posledné CD z roku 2018 „Rise To Glory“ je viac než šmakózne, živé vystúpenie kapely bolo pre mňa ale ľahkým sklamaním. Nie že by nehrali dobre, ale ich vystúpeniu chýbala istá ľahkosť a po polhodine hrania som bol celkom dosť ohučaný z nekonečných sól gitaristu Akiru Takasakiho. Ale na druhej strane veľmi dobre znela basa, takže za to má u mňa kapely plus. ANNIHILATOR ani VAN CANTO som nevidel a namiesto toho som doplnil sily na večerné koncerty IN EXTREMO a POWERWOLF. IN EXTREMO zažiarili, ich koncert vynikajúco plynul, hit striedal hit a mali úžasnú ohňovú šou. Jeden z mojich vrcholov MoR 2018. POWERWOLF boli zase pre mňa dlhé roky záhadou. Populárna heavy metalová kapela s prebytkom latinských slov v refrénoch ma v minulosti veľmi neoslovila, ale plánoval som jej dať šancu naživo na festivale. Navyše, čo človeku ostáva, keď je to zároveň jedna z obľúbených kapiel jeho priateľky J Výsledný dojem z POWERWOLF je taký pol na pol. Sympatický mi bol charizmatický spevák, aj gotická štylizácia kapely a oceňujem chytľavosť piesní. Koncertne kapele nemám čo vytknúť. Ale zase nepresvedčili ma úplne k tomu, aby som si preštudoval celú ich diskografiu. Uvidíme, čo so mnou spraví ich novinka „The Sacrament of Sin“, z ktorého premiérovo zahrali viacero piesní špeciálne pre vizovické publikum. Škoda, že som bol dosť unavený ku koncu koncertu po celom dni metalu a ceste z Brna do Vizovic. ARKONU som aj kvôli tomu vynechal a išiel spať.

PIATOK

Ráno v stanovom miestečku sa nieslo v znamení kapely MANOWAR. Síce na festivale nevystupovala, ale akoby tu duchom s nami bola. Až do MoRu 2018 som netušil, ako je táto kapela populárna v našich končinách. Vysokú koncentráciu tričiek s logom metalových bojovníkov podtrhlo ráno v znamení hitu „Warriors of The World“, ktorý som v priebehu ráno počuli 3x z rôznych áut v okolí nášho stanu a k večeru som jednu skupinu pripitých metalistov počul túto pieseň aj zborovo „pospevovať“.

Po rannej dávke pravého heavy metalu sme si s priateľkou dopriali pokojné poobedie v stanovom mestečku a vybrali sme sa spolu až na vstúpenie speváčky TANJE. Československá heavy metalovú scéna 80.rokov mi je celkom blízka, takže som sa na jej vystúpenie tešil. Tanji to stále dobre spieva, sprievodnú kapelu tvorili skúsení českí hudobníci z aktuálnej zostavy CITRONU. Až na pár úsmevných viet z komunikácie s publikom („ak nebude poznať túto pieseň, tak sa tu asi rovno zabijem“; „mám vás všetkých rada, ale viete, že to nemyslím doslovne“) išlo o veľmi príjemný a zľahka nostalgický heavy metalový koncert. Nasledujúca hardrocková SHAKRA zo Švajčiarska kvalitatívnu latku posunula o úroveň vyššie a bola pre mňa jedným z najpríjemnejších objavov festivalu. Moderný, tvrdý, hardrockový, ale nie metalový zvuk v kombinácii s vynikajúcim spevákom a piesňami s odpichom ma oslovili a zaradil som si SHAKRU do škatuľky sledovaných kapiel. Odporúčam všetkým fanúšikom hardrockovej hudby, ktorým prídu SCORPIONS či SKID ROW v súčasnosti mäkkí ako plastelína. DR. LIVING DEAD, NOCTURNAL RITES a AVATARIUM som vynechal a vrátil sa až na TURISAS. Bol som na ich vystúpenie zvedavý, ale asi som z ohlasov na internete čakal niečo trocha viac ako mierne epickejší folk metal. Veľmi ma nezaujali, v porovnaní s podobne ladenými IN EXTREMO ich vystúpenie vyznelo pre mňa slabo a na konci tento dojem priklincovali otrasným coverom mojej obľúbenej piesne od Boney M „Rasputin“. Chuť mi našťastie hneď napravili melodickí deathmetalisti ARCH ENEMY. Perfektná šou, úžasná dramaturgia piesní, silná atmosféra a charizma speváčky ma presvedčili o tom, že som na koncerte kapely svetovej úrovni, ktorá neponecháva žiaden detail na náhode. Michaela Amotta, hlavného gitaristu a mozgu kapely, poznám paradoxne viac z jeho hardrockového projektu SPIRITUAL BEGGARS než cez tvorbu ARCH ENEMY. Jeho gitarová hra je vyslovene lahôdková. V duchu som sa často usmieval nad myšlienkou, že koľko ľudí v publiku asi môže tušiť, že jeho gitarový tón je v pomalších pasážach silne ovplyvnený hrou Michaela Schenkera z jeho UFO dní, konkrétne obdobia okolo prelomovej dosky „Phenomenon“. ARCH ENEMY za mňa odohrali jeden z najlepších koncertov MoR 2018. Možno by kapele k dokonalosti prospelo troška viac uvoľnenia, ktorého sme si ale užili do sýtosti s nasledujúci hlavnými hviezdami festivalu HELLOWEEN. Pre mňa ako dlhoročného fanúšika kapely bolo podobné koncertné „best of“ vystúpenie splneným snom. Kapela excelovala od začiatku až do konca. Úvod v podobe piesne „Helloween“ nastavil latku vysoko a Michael Kiske dostal šanca naplno zažiariť. Potešila vynikajúca forma všetkých spevákov a hlavne Andiho Derisa, ktorý si všetky výšky dával s prstom v nose pomaly lepšie ako Kiske. Zmes proto-thrashových piesní z „Walls of Jericho“ bola bombová, ale skutočným vrcholom bola „How Many Tears“, ktorú odspievali Kai Hansen, Kiske a Deris spolu. K dokonalosti mi chýbala len balada „A Tale That Wasn´t Right“, ktorá mohla byť zaradená namiesto krátkeho bubeníckeho sóla. Počas záverečnej „I Want Out“ boli do publika pustené veľké balóny v tvare tekvíc ako zábavná bodka. Vynikajúca rozlúčka s jednou érou kapely a som zvedavý, či sa HELLOWEEN vrátia k modelu s jedným Derisom, alebo si adoptujú Hansena s Kiskem na večné veky – ako by si to priali podľa mňa fanúšikovia. Po kombinácii ARCH ENEMY a HELLOWEEN už neostali sily na AMORPHIS, tak som odišiel mimoriadne spokojný odfukovať do stanu. 

SOBOTA

Sobotné doobedie som využil na stretnutie s kamarátmi a pod pódium sme sa s priateľkou vybrali až na BLOODBOUND. Táto švédska powermetalová skupinka si podobne ako GLORYHAMMER mohla vyslúžiť lepší čas na vystúpenie. Dobre ukuchtený powermetal s výraznou príchuťou klasického heavymetalu mi šmakoval a kapelu som si pridal do zoznamu „napočúvaj poriadne“. Okrem notoricky známej piesne „Nosferatu“ som totiž žiadnu inú z éry speváka Patrika Johanssona nepoznal. Po koncerte BLOODBOUNDU nastala jediná zmena v programe na hlavnom pódiu – hardrocková/AOR kapela HARDLINE speváka Joeyho Gioeliho, známeho od AXELA RUDIHO PELLA, nakoniec na festival nedorazila. Preto THE UNITY vystúpili v ich čase a ako náhrada namiesto HARDLINE sa objavila česká powermetalová kapela, na ktorej meno si nespomeniem. Ale lepšie bude, keď kapela ostane zabudnutá. Celé náhradnícke vystúpenie pôsobilo pomerne tristne. Spevák bol dosť podnapitý a v šoku z toho, že hrá na hlavnom pódiu takého veľkého festivalu ako je MoR, čo mal ako pripitý potrebu neustále pripomínať publiku. Na záver nám sľuboval akúsi supermelodickú vec, ktorá „nám ostane v květáku celý deň“. Neostala. THE UNITY mi našťastie spravili chuť a publikum sa dočkalo odľahčenejšej melodickej hardrockovej hudby, ktorá pôsobila ako osviežujúci prameň uprostred samého tvrdého metalu. Zvukovo majú THE UNITY blízko k UNISONIC – hudobného projektu Kiskeho a Hansena. Aj napriek technickým problémom kapela pôsobila veľmi uvoľnene, taliansky spevák Gianba Manenti mal charizmy aj speváckeho talentu na rozdávanie. Gitarista Henjo Richter z momentálne neaktívnych GAMMA RAY pôsobil vysmiato a sypal zo seba jedno lepšie gitarové sólo ako druhé. Z nemeckej speed metalovej rodiny odvodenej od HELLOWEEN chýbal na tohtoročných MoR málokto. Na amerických power metalistov KAMELOT som sa celkom tešil, ale ich koncertné vystúpenie mi až tak nesadlo. Možno to bolo aj kvôli únave z poobedia. KAMELOT bol hudobne pomerne nabubrený, čo by mi asi nevadilo normálne. Skôr mi chýbalo viac gitarových sól a pestrosti v ich vystúpení. Piesne na mňa pôsobili jedna ako druhá, každá obalená do rovnakej masy pompéznych klávesov, metalovej hlušiny a sladkého spevu. Na druhú stranu nie som vášnivý fanúšik kapely, tak môj názor berte s rezervou. Počas koncertu AVATARU som sa odbehol navečerať do stanu a nabiť sa energiou pred večerným programom. Od LORDOV som nečakal nič, ich tvorbu nepoznám, ale na ich koncerte som sa zabavil vynikajúco. Viac než pôsobivú hororovú koncertnú šou dopĺňali celkom vtipné a dosť sexistické poznámky speváka kapely, ktorý veľmi dobre ovláda všetky české slangové výrazy pre pohlavné orgány. Vlastne som nevedel, že LORDI hrajú melodický hard rock/glam metal pripomínajúci povedzme tvorbu ALICE COOPERA z konca 80.rokov či KISS. Takže aj po hudobnej stránke išlo o vydarený koncert, plný piesní chytľavejších ako pohlavné choroby. „Naked In My Cellar“ z tohtoročnej dosky „Sexorcism“ mi v mysli znela ešte pár dní po skončení festivalu. Hlavnou hviezdou sobotného večera bol vzrastom nenápadný heavy metalový ded - Udo Dirkschneider, známy ako bývalý spevák nemeckých heavy metalistov ACCEPT. Fanúšikovia od neho dostali plnú dávku hitov z jeho bývalého pôsobiska, ktoré nemecký metalový veterán hrá poslednýkrát na turné pred návratom k svojej sólovej tvorbe. Ťažko k vystúpeniu dodať niečo viac ako komentár v štýle „klasický heavy metalový koncert plný generačných hitov“. Dirkschneider nepotrebuje pompézne klávesy, ani epickú šou. On hrá drevný heavy metal srdcom už roky a bude asi až kým sa nerozpadne. Videl som U.D.A predtým dvakrát v Bratislave a aj po tretí krát bolo vystúpenie rovnako poctivé a rovnako vynikajúce. Navyše považujem za zaujímavý bonus fakt, že sa v zostave mihol Stefan Kaufmann, dlhoročný bubeník ACCEPT a bývalý gitarista U.D.O. Vystúpeniu to dodalo príjemnú patinu a v aktuálnej zostave bol paradoxne rovnaký počet pôvodných členov kapely ACCEPT ako v jej aktuálnej zostave. Navyše u U.D.A už niekoľko rokov bubnuje jeho syn Sven, čo pridáva kapele punc rodovej autentickosti – syn hrá rovnako ako otec heavy metal a oduševnene si pospevuje „Balls To The Wall“ popri bubnovaní. Popularita kapely ACCEPT je v Česku veľká, čo sa ukázalo pri zborovom spievaní melódií z „Princess Of The Dawn“ a „Metal Heart“. Bolo vidieť, že kapela by už hrala ďalej, ale fanúšikovia si stále do nemoty pospevovali melódie zo známych piesní. Po koncerte som bol naplnený pozitívnymi dojmami z koncertov až po vrch a utekal do stanu sa vyspať, nech zvládnem posledný deň v pohode.

NEDEĽA

Posledný deň festivalu prišiel rýchlejšie, ako som predpokladal na jeho začiatku. Ranná rozcvička s českou heavy/power metalovou SALAMANDROU dopadla na jednotku. Kapela oslavovala na festivale dvadsať rokov na scéne a hrala prierez celou tvorbou od svojich počiatkov až po súčasnosť. Veľmi sympatické vystúpenie. NERVOSA ani ALKEHOL ma veľmi nezaujímali, tak sme sa pod pódium s priateľkou vrátili až na SILENT STREAM OF GODLESS ELEGY. Českí folk/doom/pagan metalisti vydali tento rok veľmi podarenú dosku „Smutnice“ z ktorej sa najviac hralo. Vystúpenie kapely síce neprilákalo toľko fanúšikov ako ALKEHOL, ale hudobne išlo o veľkú lahôdku. To, čo znie dobre na CD, vedia SILENT STREAM OF GODLESS ELEGY zahrať veľmi presvedčivo aj naživo. Nadväzujúci power /speed metalový MASTERPLAN vedený gitaristom/producentom Rolandom Grapowom ako jediná kapela na festivale (ktorej koncertu som sa zúčastnil) trpela mimoriadne mizerným zvukom. Hlavne prvá polovica koncertu bola zvukovo vyslovene zlá. A to pritom bolo vidieť, že kapela je pri chuti. Našťastie sa zvuk niekedy v polovici umúdril. Hralo sa hlavne z neprekonateľného debutu, ale prišlo aj na novšie veci, nahrané už so spevákom Rickom Altzim. Tomu to mimochodom vynikajúco spievalo a aj staré veci spievané Jornom Landem vyzneli v jeho podaní dobre. Cez DESTRUCTION sme sa zbalili a potom sme ako na poslednú kapelu zbehli dole na nemeckým power metalistov ORDEN OGAN. Bol som zvedavý na túto rýchle rastúcu nemeckú hviezdu metalovej scény. Koncertne išlo o pomerne bezchybnú záležitosť, ktorej výsledok len mierne kalila absencia druhej gitary. Spevák mal totiž čosi s rukou. Na druhú stranu som si na piesňach ORDEN OGAN nevšimol nič originálne, ich tvorba pôsobila skôr ako konglomerát známych postupov úspešných heavy metalových kapiel. Je tento fakt ale problémom? Po koncerte mi prišlo zaujímavé, že priateľka, ináč veľká fanúšička kapely, bola z koncertného vystúpenia ORDEN OGAN tiež trocha v rozpakoch. Ale na rozdiel odo mňa skôr kvôli zvuku, ktorý bol na koncerte osekaný o rôzne symfonické aranžmány a klávesy. Tak či onak ale na ňu tohtoročný koncert ORDE OGAN pôsobil lepšie ako ten z MoR 2016 - kapela teraz pôsobila zovretejšie a istejšie naživo oproti minulosti. DORO, KORPIKLAANI a GENE SIMMONS mali smolu, bolo potrebné už ísť späť domov do Brna. Tak snáď niekedy nabudúce.

Dlho som sa necítil nikde tak šťastne ako na Masters Of Rock. Dostal som do žíl poriadku dávku môjho obľúbeného heavy metalu v príjemnom prostredí Valašska. Jedna z mála vecí, ktorá ma zamrzela bola absencia podrobnejšieho programu s krátkym popisom každej kapely, vrátane kapiel vystupujúcich na malom pódiu. Príde mi trocha drzé od fanúšikov chcieť 30 Kč za program, z ktorého sa nedozviem, aké kapely vlastne vystupujú na festivale. Na druhú stranu mi urobilo radosť nepredajné výberové festivalové CD, ktoré som dostal pri vstupe do areálu. Drobné negatíva ale neprevažujú nad úžasným dojmom z festivalovej atmosféry. Som už teraz zvedavý, akú zostava kapiel ponúkne festival o rok. Čosi sa šušká o AVANTASII. Vidíme sa o rok!