RAGE a FIREWIND v Bratislave

Znovuzrodení RAGE sa nielenže húževnato otriasli na prvý pohľad po ťažkom rozchode s druhým najdlhšie hrajúcim a kľúčovým komponujúcim členom Victorom Smolskim, no prehltli zrejme aj modrú tabletku, ktorú výdatne zapíjali svätenou vodou. Počas svojej novej niečo vyše dva roky trvajúcej éry stihli s ročným odstupom priviesť na svetlo sveta 2 plnohodnotné "se všim všudy" takmer 70 minútové albumy, kde poväčšine ide kvalita ruku v ruke s kvantitou. Koncertná aktivita za štúdiovou rozhodne nezaostávala a len za posledné cca 2 roky sa predstavila nová zostava na Slovensku 4 krát. Čo sa tyká účasti raz viac raz menej úspešne. Teraz v januári sa Peaveyovci opäť vrátili tento krát do Bratislavy a Košíc a ich „predkapelou“ na tomto turné sa stal grécky rozpálený olivový olej FIREWIND, ktorý im predsmážal publikum na o dosť viac než len dostatočnú teplotu.
A aby som počas takéhoto vypekacieho večera, kde sa podávajú 2 takmer rovnocenne výdatné hlavné chody, úplne nesčernal na uhol, rozhodol som sa vypustiť austrálske oldschool heavy/thrashové predjedlo DARKER HALF. Nechal som si naservírovať len úplnú záverečnú niekoľko minútovú ochutnávku ich setu a dobre som spravil. Hlasový prejav frontmana mi subjektívne vôbec nezachutil a aj keď štýlovo a hráčskymi schopnosťami mali ku zvyšným 2 headlinerom relatívne blízko, tak kvalitou kompozícií boli zatiaľ na míle vzdialení. V slabšej zostave kapiel (dajme tomu v poobedňajších hodinách na letnom festivale) by vedeli kľudne vyniknúť aj viac, ale pri takejto priamej silnej konkurencii nemali najmenšiu šancu.

S úderom hodinkovej ručičky na 20:35 sa za o poznanie živšieho aplauzu začali schádzať na pódiu z 3/5 grécki FIREWIND. Osobne som bol mierne prekvapený ich úlohou „menšieho headlinera“ (najmä na základe ich popularity na nete v porovnaní s RAGE - mimochodom so začiatkom tour strategicky marketingovo odpálili aj svoj live videoklip k pecke "We Defy"), no podľa neskoršieho porovnania aktivity a reakcii v publiku, to bol dobrý krok. Nemenej prekvapivý bol aj relatívne veľmi čitateľný a vychytaný zvuk od samotného začiatku ich setu. Jeden z najlepších, aké som mal tú česť v Randali počuť. Svoju úlohu istotne zohral aj vlastný zvukár na tomto turné, ktorý mal obe kapely zrejme už v merku a aj veľmi profesionálna zohratosť muzikantov. Snáď sem-tam sa podarilo ujsť/zaspať len najmladšiemu členovi za bicími, no boli to skôr výnimočné momenty ako pravidlo. Technicky (vrátane spevu) a zvukovo mali FIREWIND nad RAGE miestami navrch, no kompozične sa starému ostrieľanému vlkovi Peaveymu zatiaľ úplne bez zaváhania čelom postaviť nemôžu. Ich ostatný album Immortals z roku 2017 (tvoril bohužiaľ len tretinu setu a baladu Lady of 1000 Sorrows si pri hodinu trvajúcom vystúpení mohli kľudne odpustiť ) však z môjho pohľadu zachytáva po dlhšej pauze oddýchnutú kapelu vo výbornej forme, ktorá má poriadne a vyzreto našliapnuté tým správnym melodickejším/chytľavejším smerom. Ak bude ďalšia štúdiovka pokračovať v tomto trende, tak olivový ohnivý vietor sa najbližšie môže kľudne ocitnúť na turné ako hlavná hviezda večera.
Nahradenie ich predošlého dlhoročného speváka Apolla ešte silnejším a svojskejším hlasovým kalibrom Henningom posunulo ich muziku o profesionálny stupienok vyššie a bližšie k „vlastnému xichtu“. Keďže FIREWIND sú pôvodne projektom/dieťaťom gréckeho gitaristu ( v štýle guitar hero – naširoko rozkročené dlhočizné atraktívne sóla, hranie za hlavou, výrazné „gitaro-centrické“ riffy) Gusa G, tak ho aj podľa očakávania bolo často plné pódium. Treba však jedným dychom dodať, že držal svoje ego na uzde a všetko jeho gitarové umenie bolo vkusne začlenené do samotných songov bez zbytočných bezduchých exhibícií. Taktiež príjemne pôsobil aj fakt, že „rytmický“ gitarista/klávesak Bob Katsionis svojou celkovou úrovňou hry a priestorom, ktorý mal k dispozícii, takmer šliapal na päty samotnému Gusovi. Vyzerá to, že chalani stoja nohami pevne na zemi a nejaká súťaživosť/egoizmus tu nemá miesto. Jediné subjektívne negatívum vidím v zaradení len 4 kúskov z nového albumu, ktorý by si kľudne zaslúžil raz taký priestor.

Dlhoročný dvorný skladateľ a spolukapelník Victor Smolski, ktorý od príchodu postupne čím ďalej tým viac pretváral kapelu RAGE k svojmu (treba povedať veľmi svojskému a kvalitnému) kompozičnému obrazu, sa cca pred 3 rokmi dohodol s Peavyem, že bude lepšie sa rozlúčiť (a založil následné sympho-metalovy projekt ALMANAC s 3 spevákmi, z ktorého práve pred pár dnami odišiel Andy Franck pôvodne z BRAINSTORM) než nasilu sa snažiť skĺbiť dva ku koncu až priveľmi odlišné pohľady na hudbu. Pôsobilo to posledné roky, že zakladajúci člen Peavey sa už len vezie v na plne obrátky rozbehnutej silnej mašine a vzbudzovalo preto obavy, ako sa sám dokáže vyrovnať s takýmto ohromným výpadkom (okrem Victora odišiel rovno aj bubeník Andre Hilgers) a či sa mu podarí aspoň so cťou ako-tak udržať vysoký štandard doterajších Rage.
Obavy podporilo aj prvotné ohlásenie novej zostavy. Človek by čakal, že Peavey k sebe stiahne nejaké známe metalové mená, no namiesto toho ohlásil 2 neznámych týpkov - Belgičana Marcosa Rodrigueza (fanúšika kapely a speváka/gitaristu takmer úplne neznámych belgických SOUNDCHASER – čo je teda aj názov albumu RAGE ) a Vassiliosa "Lucky-ho" Maniatopoulosa ( speváka gréckej folk-metal kapely TRI STATE CORNER a technika dávnejšieho dlhoročného bubeníka z RAGE). S malou dušičkou som si púšťal pred takmer 3 rokmi ich prvý singel a po pár vypočutiach bolo po obavách. Nové trio si navzájom sadlo snáď až neskutočne, prekvapilo a chémia a pohoda v kapele prekypovala od samého začiatku. Trochu rozporuplne pôsobilo aj ohlásenie dátumu vydania ich druhého albumu na ledva rok po prvom (takýmto tempom sypali von albumy RAGE v 90tych rokoch) a na stole bola otázka, či to nebude na úkor kvality. Opäť trojica prekvapila a naservírovala plnohodnotný tento krát viac kompaktný (časť albumu je koncepčne previazaná) materiál, s ktorým vymietli niektoré letné festivaly a do konca roku 2017 odohrali niekoľko koncertov. Regulárne turné k albumu si naplánovali až teraz na január a stihli už odohrať 19 akcií.

Keďže som si „nových“ RAGE už úspešne oťukal v lete na Masters Of Rock, tak som do Randalu išiel na istotu. Zvuk opäť výborný. Publikum viditeľne ešte viac zhustlo ako počas FIREWIND, no najmä sa o dosť viac rozospievalo/kričalo. Refrény RAGE sú o poznanie viac chytľavé/zapamätateľné v porovnaní s Grékmi.
Od prvej sekundy bolo z kapely cítiť veľkú pohodu, radosť z hrania a akúsi uvoľnenosť, ktorá tam možno posledné roky pred zmenou zostavy už mierne absentovala. Najmä Marcos, ktorý je teraz súčasťou kapely, ktorej bol sám dlhé roky skalným fanúšikom, si to užíva plnými dúškami – či už koncerty alebo aj celkový promotion (keď si pozriete hocaký rozhovor/studio update na youtube, tak je nonstop vysmiaty a má väčšinou hlavné slovo) a interakciu na FB. Naživo je veľmi schopným gitaristom a buď je prirodzene ovplyvnený Smolského hrou alebo sa zámerne snaží zachovať jeho prvky/feeling v (aj nových) songoch. Treba povedať, že sa mu to najmä v skladbe riffov aj vcelku darí, no subjektívne pri sólach absentuje trochu zo Smolského úrovne, explozivity a odvahy. Na druhú stranu je to aj dobré, lebo sa nesnaží byť jeho úplnou kópiou. Okrem gitarového umenia je treba aj spomenúť, že je (pozrite jeho youtube kanál, kde má naspievané cover verzie) viac než len obstojným spevákom a jeho občasné vokály sú presné a riadne prenikavé. Do budúcna si viem predstaviť, že by dostal naživo alebo kľudne aj na albume trochu viac priestoru a odbremenil Peaveyho, ktorý predsa len už miestami ťahá tóny z päty a poriadne si pri tom zapotí plešinu. To isté platí aj pre bubeníka Luckyho, ktorý je dlhé roky celkom schopným spevákom Tri State Corner (pri poslednom koncerte RAGE v Randali v 2014 im predskakovali práve oni). Je to veľmi veľká škoda nevyužívať viac aspoň na tie vokály 2 schopné hlasy v kapele. Snáď do budúcna toto ešte chalani prehodnotia a zmenia.
Z môjho pohľadu menšou chybičkou krásy bol zvolený setlist, kde RAGE až na 2 výnimky (ješitne a detinsky? A to isté robí aj Victorov projekt ALMANAC) odignorovali 15 ročnú éru so Smolskim. Či sa im to páči alebo nie - niektoré z najsilnejších songov kapely sú práve z tohto obdobia a je veľká škoda za nimi úplne zavrieť dvere. A nielen to, ale ani nové 2 veľmi slušné albumy neboli dominantou setu. Tú tvorilo obdobie do roku 1999, ktoré ja osobne nemám až tak preskúmané a podľa reakcii okolia som nebol ani zďaleka sám.
Finišovalo sa už tradičnými (minimálne na festivaloch) kúskami "Don't Fear the Winter" a "Higher Than the Sky", ktorú natiahli aj so vsuvkou refrénov BLACK SABBATH (fantasticky odspievaných Marcusom – mimochodom ten je spevákom aj v projekte Ronnie James Tribute) snáď na 10 minúť. Nasledovala už automatická, ale vidno, že totálne úprimná klaňačka a ďakovačka a kapela sa rozliezla na chvíľu z backstageu aj medzi fanúšikov na krátky abstinentský pokec.

FIREWIND aj RAGE majú v súčasnosti stále svoje nesporné kvality a miestečko v dnešnom preplnenom hudobnom a koncertnom svete (vypredaná Praha, takmer vypredaný Zlín a aj podľa fotiek na ich FB to vyzerá, že ostatné kluby boli tiež viac než slušne zaplnené). Obe bandy prinajmenšom potvrdili svoj status quo poslednými štúdiovkami a koncertmi. Už teraz sa úprimne teším na ich opätovnú najbližšiu návštevu našich končín.

setlist FIREWIND