Akokoľvek má úroveň kvality exportu našich severných susedov vratkú a pochybnú povesť, tak tak majú Poliaci nejeden hudobný artikel na vývoz, ktorý sa dokázal postupne predrať a udržať na globálnom trhu. K tejto skupine šťastných a vyvolených patria aj progrockoví (po prog-metalovej žánrovej nálepke už ostáva naozaj len malá stopa) velikáni RIVERSIDE, ktorí po takmer šesťročnej pauze navštívili Slovensko po štvrtýkrát.

Bratislavský koncert v MMC spadal do druhej časti samostatného turné k ostatnému albumu "Wasteland". Ten vydal koncom septembra progresívny label InsideOut, kde sú RIVERSIDE takmer od svojho vzniku. Následná prvá časť turné obsahovala zastávky v dlhoročných baštách kapely najmä v Poľsku, Nemecku (tu ich ozaj masívne koncertne manažuje Inside Out) a UK. Teraz po zimnom spánku sa vybrali aj do ďalších krajín. Zvláštnosťou je, že pri ich koncertnej aktivite po Európe pripadá na im blízke krajiny strednej Európy naozaj len zlomkový počet koncertov v porovnaní so západom. O to viac sa mohli potešiť aj slovenskí fanúšikovia, že sa im opäť naskytla príležitosť vychutnať si naživo atmosféru a umenie talentovaných Poliakov, ktorí rokmi zrejú ako kvalitné víno (resp. skôr Żubrówka).
V klube sa ich v ten večer zišlo niečo okolo 300. Na počudovanie bol demografický profil publika celkom pestrý. Od šedivých starších generácii, ktoré sa k tvorbe RIVERSIDE pravdepodobne dostali najmä skrz ich "70s progrockové elementy", cez bývalých metalistov v produktívnom veku až po mladú krv. Pre kapelu môže byť takáto pestrá poslucháčska základňa len tým najlepším vysvedčením, lebo potvrdzuje, že ich hudba sa nesie nad časovými a trendovými mantinelmi.

Neľahkej úlohy predskokana sa zhostili holandskí LESOIR. Ich minimalistické uchopenie atmosférického rocku subjektívne síce vôbec neurazilo, avšak o nejakom prekvapení alebo silnejšom zážitku nemôže byť ani reči. Muzikantsky, spevácky a aj niektorými vyčnievajúcimi pasážami budila kapela dojem, že potenciál naozaj má, no ako keby ho nevedela až tak pretaviť do konzistentne zaujímavej hudby. Príjemným ozvláštnením boli pasáže hrané na flaute a zdvojené vokály speváčky a gitaristky. V tvorbe Holanďanov bolo zrejmé, že väčšinu songov poňali dramaturgicky a v rámci štruktúry pesničiek bola často prítomna určitá gradácia atmosféry, no bohužiaľ zvykla ostať tesne pred pomyselným vrcholom. Nad LESOIR netreba rozhodne lámať palicu a určíte si ich tvorba našla nejakých nových poslucháčov, no na väčšie presadenie sa na súčasnom presýtenom hudobnom trhu to bude chcieť ešte kus cesty a odvahy.

Po príjemne krátkej pauze a drobnej prestavbe pódia sa stlmili svetlá a za zvuku obligátneho intra sa postupne na scéne objavili RIVERSIDE. Sympatický frontman Mariusz Duda opäť s akademicky vysoko položenou basou. Čo je v kontexte ich tvorby asi aj celkom nutnosť. Basgitaru používa Duda veľmi často aj na skôr melodické aj keď hlboké linky a košato vystavané vyhrávky a postupy. Mať ju zvesenú frajersky takmer na kolenách a lá Rob Trujillo z Metallicy, tak by asi Duda každý koncert prekladal rehabilitačnými sedeniami u chiropraktika. Celkovo basgitara určená ako primárne rytmický nástroj našla u RIVERSIDE omnoho pestrejšiu škálu využitia a nejedenkrát hrá prvé husle. Čí už kompozične alebo aj z pohľadu zvuku a produkcie albumov, kedy ju rozhodne nie je počuť len rytmicky bublať pod gitarovým podkladom. Krásne vynikala aj naživo počas vyhrávok a naopak v spodkoch tlačila riadne na brušné dutiny divákov. Len veľmi zriedka sa stratila v celkovom zvuku kapely. To vlastne platilo pre všetky nástroje.
Problémové bývajú obvykle na koncertoch najmä klávesy, no našťastie Poliaci sú už absolútni profíci po všetkých stránkach, zvuk nevynímajúc. A teda pestré, hoci niekedy len podmazové ambientné zvuky doslova klávesmi zabarikádovaného Michała Łapaja, sa príjemne niesli sálou a prinášali všetky tie na prvé počutie drobné detaily a nuansy, ktoré sú pre tvorbu RIVERSIDE ako celok, úplne kritické. Spomínajúc klávesáka Łapaja, tak ten na rozdiel od zvyšku kapely bol veľmi veľmi bezprostredný a koncert navonok aj pohybovo (tá možná choreografia na ledva jednom metri štvorcovom a medzi štyrmi klávesmi je ale každopádne dosť obmedzená) prežíval a bol vysmiaty od prvej sekundy až po odchod do zákulisia. Tým vôbec nie je myslené, že zbytok kapely by bol nebodaj nejaký strojený alebo nezúčastnený. Akurát pôsobil tak vážnejšie, serióznejšie (na rozdiel od svojho malého klávesového maskota - pštrosa) a k tomuto štýlu hudby a atmosfére v klube to pasovalo o čosi viac. Tú výborne a vkusne dotvárali aj detailne naprogramované a na prvý pohľad skôr nenápadné malé svetlá, ktoré sa naozaj dômyselne synchronizovali s hudbou.
Po nečakanej smrti gitaristu Piotra Grudzińskiho v roku 2016 sa kapela rozhodla, že bude pokračovať ďalej, no bez toho, aby ho niekým nahradila. Vyriešili to tak, že v štúdiu nahráva gitarové party samotný Mariusz Duda a na živé vystúpenia pribrali Macieja Mellera, s ktorým bol Mariusz už predtým v inom spoločnom projekte. V tomto duchu (aj doslova) pôsobila kapela aj naživo - ako trio. Bola tam prítomná tá ťažoba neľahkého posledného obdobia kapely a rozhodnutie nechať topánky po Piotrovi s úcty k jeho pamiatke prázdne.

RIVERSIDE svojmu ostatnému albumu "Wasteland" bezvýhradne veria. Do setlistu zaradili celý album s výnimkou záverečnej balady "The Night Before", čo sa dá hodnotiť ako dobrý krok, keďže majú veľké množstvo jemných pasáží v ostatných songoch a naživo predsalen trochu viac dynamiky nezaškodí. Nová tvorba je ako celok určíte o niečo viac melancholická , pesimistická a temná ako minimálne predošlá miestami ľahká uvoľnená štúdiovka. Subjektívne táto nálada kapele svedčí viac.
Zvyšný priestor zastúpili Poliaci celkom rovnomerne všetkými albumami s trochu väčším dôrazom na staršiu tvorbu. Je prijemné, že kapela nezabúda ani na ňu a stojí si za ňou aj po pätnástich rokoch. Z radu ešte jednoznačne pozitívne vytŕčali relatívne tvrdé kúsky zo skôr až prog-metalového albumu "Anno Domini High Definition". A aj blížiac sa k záveru koncertu dávny singel "Loose Heart", kde vo vygradovanom závere Marius riadne pritlačil pri speve na pílu až mierne na hranicu growlu. Práve takéto občasné vyexponované kontrastné až agresívne momenty mi osobne pri RIVERSIDE chýbajú ako soľ.

Po takmer dvoch hodinách sa kapela povinne naoko odobrala do zákulisia, aby sa vrátila na už tradičný prídavok. Koncert zakončila dramaturgicky celkom nečakane baladou z nového albumu. Túto doslova pesničku (ako sa aj počas koncertu ohradil spevák voči väčšine ostatných kapiel s nálepkou prog - že RIVERSIDE na rozdiel od nich hrajú pesničky) odohral Mariusz na nylonovej gitare a basu tentokrát prenechal kapelnému technikovi. Predtým ešte krátko spomenul zosnulého Piotra, tak zrejme táto pieseň je venovaná práve jemu, avšak zaradiť ju na úplný koniec koncertu je z môjho pohľadu minimálne diskutabilné.
Každopádne v daný večer boli očakávania naplnené. RIVERSIDE si vytvorili rokmi veľmi silný výrazný prog-rockový rukopis a ich pomyselných konkurentov by mohol človek ledva spočítať na prste jednej ruky. Porovnávajúc s ich vystúpením v Nitre v 2006, tak kapela urazila obrovský poctivý kus cesty z vystúpení v malých undergroundových kluboch bez vlastného zvukára až na zaslúžené veľké pódiá so svojou už absolútne perfektnou produkciou. Pevne verím, že sa u nás ukážu najbližšie skôr ako o šesť rokov.

Setlist:
Acid Rain, Vale of Tears, Reality Dream I, Lament, Out of Myself, Second Life Syndrome, Left Out, Guardian Angel, Lost (Why Should I Be Frightened By a Hat?), The Struggle for Survival, Egoist Hedonist, Loose Heart, Wasteland, 02 Panic Room, River Down Below

Za udelenie akreditácie ďakujeme agentúre Obscure Promotion.

FOTO: Martin Mayer