Austrálčania s pekelným názvom Deströyer 666 nám konečne, po šiestich rokoch mlčania od výberovky To the Devil His Due a dokonca ešte s o rok dlhšou pauzou od albumu Defiance, vydávajú nový album. Aj keď tá Austrália platila kedysi, aktuálne by sa dalo skôr napísať anglicko-švédsko-austrálsko-čílské zoskupenie. Ale korene sú korene. 9 songov, skoro 40 minút. Priaznivci deluxe riešení si môžu pripočítať jeden song s názvom Deathblow navyše.

Hudobne sa jedná o black thrash metal vo veľmi melodickom prevedení. Zvukovo sa nedá vytknúť nič, troška mi ale pripadá, že skladanie songov trošku negatívne zasiahla zmena takmer na všetkých postoch. V roku 2012 sa menilo obsadenie bicích a gitary, plus v roku 2015 prišlo zmene aj na poste basáka a speváka v jednej osobe. Negatívne v tom zmysle, že sa mi zdá, že hudba na celom albume ako keby vznikala počas dlhého obdobia, kde jednotliví skladatelia boli v rôznych duševných rozpoloženiach a ovplyvnení inak.

Melodika, rýchlosť, zborové spevy, stará škola. Toto sú asi hlavné štyri ingrediencie hudby pekelníkov z Deströyer 666. Jediný song, ktorý sa trosku vymyká tejto schéme, je posledná vec, kde sú v až heavy zborové spevy, zaujímavé, netradičné, výborné a samozrejme prvá vec, kde ma napadá hneď na začiatku meno Láďa Krížek :) ale to je naozaj len výnimka. Inak sa jedná o poctivý black thrash metal s veľa vyhrávkami, sólami, atď. Mimochodom ten posledný song (Tamam Shud) sa odlišuje nielen hudobne ale aj textovo, kde sa objavujú až filozofické predsmrtné úvahy.

Záverom teda u mňa vládne spokojnosť, možno som čakal trošku viac, to ale je u mňa normálne :) Uvidíme, čo predvedú na svojom novom albume Desaster, žánrovo veľmi podobná skupina, prípadne nový album Deströyer 666 doporučujem pre fanúšikov Nifelheim a pod.