Už som spomínal, že jednou z mála výhod týchto pohnutých časov je fakt, že väčšina kapiel, ktorým bolo zakázané koncertovať, nelení a sadne do štúdia s tým, že napíše nový materiál, ktorý nám následne aj živo odprezentujú a všetci dúfame, že ten budúci rok už naozaj bude lepší. Výnimku netvorí ani ikona progresívneho metalu, nikto iný než DREAM THEATER. Dá sa povedať, že sme zvyknutí na pomerne pravidelnú dávku od týchto velikánov daného žánru, keďže nový materiál nám vždy ponúkajú pomerne pravidelne, v približne 2-3 ročných intervaloch a inak tomu nebolo ani teraz. Po poslednom, veľmi vydarenom albume "Distance Over Time"​ prichádza novinka "A View From The Top Of The World".

Zostava na albume ostala nezmenená, kvintet LaBrie, Petrucci, Myung, Rudess, Mangini zrejme netreba nikomu predstavovať. Čo sa zmenilo, je miesto, kde album dávali dokopy. Kapela si počas pandémie dokončila svoju centrálu DTHQ (Dream Theater Headquarters), ktorá je akousi základňou, kde majú svoje vlastné štúdio, sklad vybavenia a všetko ostatné, čo kapela ich formátu potrebuje. Na pomoc si privzali ostrieľaného Andyho Sneap (okrem iného gitarista JUDAS PRIEST) a Jamesa Meslina alias Jimmyho T, ktorí im pomáhali pri produkcii. Partia špičkových muzikantov si, teda, opäť sadla do štúdia a dala dokopy materiál, ktorý v podstate presne charakterizuje DREAM THEATER posledných rokov. Aby som to napísal úplne presne, okrem tak diskutabilného albumu "The Astonishing", ktorý je v celej diskografii kapely zrejme tým najviac fanúšikov rozdeľujúcim počinom, dovolím si povedať, že v tomto predstihol aj "Falling Into Infinity". Aký je teda pohľad z vrcholu sveta?

Je to jasná, tak signifikantná klasika kapely, ktorá už viac ako tri desaťročia kraľuje danému žánru – a to v pozitívnom, ako aj negatívnom zmysle. Dá sa povedať, že novinka nadväzuje na svojho predchodcu. Album odpaľuje pomerne ostrá skladba "The Alien", kde ale naozaj nájdeme všetko tak typické pre DT, od naozaj neskutočných inštrumentálnych vyhrávok, cez výborné gitarové a klávesové sóla, melodické refrény. "Answering The Call" je pre mňa jednou z najvýraznejších skladieb na albume a práve tu pozorujem niečo nové, možno skôr staronové a osviežujúce. Zaujímavý refrén, ktorý je doplnený výborným spevom a medzihrou v strednej pasáži robí z tejto veci naozaj veľmi pekný kúsok. "Invisible Monster" je naozaj temná, pochmúrna, mierne „radio friendly“ šmrncnutá, asi najľahšie počúvateľná, mierne odľahčujúca vec na albume.

"Sleeping Giant´ je naozaj klasický DT v plnej paráde, kde nachádzame tvrdšie pasáže, melodické linky, zaujímavý refrén, zrejme presne tá skladba, ktorú skalný fanúšik čaká od legendy. "Transcending Time" je RUSHovská powerbalada, ktorá plní funkciu odľahčenia pred našľapaným záverom v podobe "Awaken The Master" a titulnej skladby. Prvá menovaná je zaujímavá, Petrucci použil 8-strunku, pričom je to naozaj počuť, kde aj basová linka je mierne odlišná od zvyšku albumu. Povedal by som, že je to dobrá predohra pre „titulovku“, ktorá je naozaj najpestrejšou ukážkou majstrovstva tejto formácie. Nájdeme tu úplne všetko, čím si „Divadelníci“ získali svoje verné publikum. Od inštrumentálnych bláznovstiev, po krásne, jemné melódie á la PINK FLOYD, premyslený a zaujímavý text, miestami až filmové momenty, výborné aranžmány, krásny, čistý zvuk, až po veľké finále. Výborná, ale pomerne ťažká náuka o progresívnom metale, ktorá zakončuje tento vydarený materiál. Zvukovo je novinka výborná, každý nástroj má svoje miesto, špeciálne Mike Mangini naozaj hrá uvoľnene, pestrejšie, určite je to jeho najlepšia nahrávka, čo nastúpil na svoj post. Zrejme z neho už opadla tá deka z celej tak diskutovanej výmeny na poste bubeníka, ktorá sa stala akýmsi „jablkom sváru“ medzi fanúšikmi. LaBrie podáva výborný výkon, netlačí sa do vysokých polôh, takže spev pôsobí veľmi príjemne. Ostatní podávajú excelentný, štandardný výkon, pričom naozaj potvrdzujú, že sú absolútna inštrumentálna špička.

V úvode som spomínal, že novinka je presnou, tak klasickou ukážkou tvorby DREAM THEATER v posledných rokoch, aj v pozitívnom, aj v negatívnom zmysle. Áno, to negatívum je mierna predvídateľnosť albumu. V princípe sa dá povedať, že veľa nového, doposiaľ neprebádaného nám už neponúka. Ja sa ale pýtam: je to ešte vôbec možné? Ťažko povedať, v princípe na to budeme poznať odpoveď za pár rokov, keď ešte nejaká tá progová lahôdka od tejto legendy pribudne do diskografie.

"A View From The Top Of The World" je výborný, precízne zahratý, ale pomerne ťažko stráviteľný materiál. Naozaj je potrebné si ho vypočuť veľmi podrobne, vnímať komplexnosť celého albumu (veľmi tomu dopomôže 5.1 mix aj s animáciami, ktoré krásne dopĺňajú celkový dojem) a nechať sa unášať na progmetalových vlnách. Novinka je album, ktorým DT opäť dokazujú, kto je pánom daného žánru, ktorý v podstate aj definovali. Prinesie vám všetko, čím sa posledné dekády prezentujú, okrem toho jedného: momentu prekvapenia. Pre niekoho to nie je postačujúce a práve tento element mu pri ich tvorbe už chýba. Ja patrím ku skupine, ktorá si už nie je istá, či je možné ešte niečo také do tvorby priniesť a vychutnávam si to majstrovstvo, ktoré nám ponúkajú. Ak patríte aj vy do tejto skupiny, novinku si určite zamilujete.

Takže, pozerá sa DT sa na ostatné kapely z vrcholu progmetalového sveta? Neexistuje na to jednoznačná odpoveď, každý ma svoj subjektívny pocit a názor, pre mňa DREAM THEATER novinkou ešte stále stúpa a aby sme neboli prekvapení, keď niektorým z ďalších počinov ten „vrchol progového sveta“ dosiahnu. Majú k tomu našliapnuté viac než slušne!