Aj keď sú najlepšie časy Brutal Death Metalu už dávno minulosťou, Dying Fetus dokázali vytrvať na scéne dodnes. Bezpochyby sú jedným z najväčších mohykánov tohto žánru, ale to vďaka albumom Purification Through Violence a predovšetkým Killing On Adrenaline. Odvtedy uplynulo už cez desať rokov a Johnovi Gallagherovi sa po vrcholnom opuse úplne rozišla zostava. Aj napriek nepriazni osudu dokázal aj s novými kumpánmi nahrať kúsky solídne reprezentujúce smrteľný kov.

Aj po predvlaňajšom War Of Attriton sa zostava citeľne obmenila. Z postu drviča šiestich strún odišiel Mike Kimball a o blast beatové variácie sa tentokrát stará Trey Wiliams. Veľkým pozitívom tak naďalej ostáva vokálny dvojzáprah. Okrem lídrovho šťavnatého prasacieho chropotu opäť dostal pomerne veľa priestoru Sean Beasley a jeho viac agresívnejší, viac coreový prejav. John Gallagher sa musel spoľahnúť iba sám na seba, ale na jeho gitarových partách to nezanecháva žiadne nepriaznivé stopy. Aj party z guľometného hniezda pôsobia viac technickejšie a sú predsa len o niečo priestorovejšie, než tomu bolo naposledy. S takouto výzbrojou sa Dying Fetus pokúsili zaútočiť na poslucháča a udržať si jeho priazeň aj naďalej. Descend Into Depravity nemožno označiť za prepadák, ale bohužiaľ to nie je ani veľmi zaujímavá doska. Tempá sa nám opäť pekne delia, jednotlivé časti skladieb do seba umne vrážajú, nechýbajú ani dobre známe zvraty s typicky disharmonicky ladenými vyhrávkami. Všetko to podporuje drnčiaca basa. Nič také, čo by sme nechceli, všetko tak ako to má byť. Ako celok však album príliš nefunguje a tých kvalitných, niečím udivujúcich skladieb tam zase toľko nie je. Pár hluchých pasáži sa hudobníkom nepodarilo ustrážiť a plná koncentrácia a zapálenosť pre vec sa nedá udržať ani pri inak veľmi príjemnej, žánru svedčiacej stopáži. Prvá polovica albumu je o niečo kvalitnejšia, aj vďaka podarenému otvaráku Your Treachery Will Die With You a singlovke Shepherd`s Commandment. Tú druhú však háji už len titulná vec a zo zbytku už dosť silno cítiť nudu. Aj keď predošlá doska mala hit iba v podobe Homicidal Retribution, zvíťazil dojem bravúrne zvládnutého celku. Vyváženejšia plocha pôsobila predsa len o niečo záživnejšie. Pri novom počine to už akosi neplatí.

Dying Fetus sú opäť o stupienok nižšie a k šedému priemeru už nie je ďaleko. Predpokladám, že s tým v budúcnosti hodlajú niečo urobiť. Táto štandardne odvedená rutina už začína poriadne zapáchať nudou. Možno že by v budúcnosti nebolo na škodu, ak by sa v tvorbe americkej BDM legendy objavilo niečo ešte nepočuté. Či na to existujú prostriedky, sa však presvedčíme až nabudúce.