Rok 2017 bol štedrý na sólové nahrávky metalových spevákov z skupiny „veľkých hlasov“. Jednou z nich bola deviata doska speváka Jorna Lande s názvom „Life on Death Road“, ktorá si zaslúži aj dodatočne pozornosť v podobe recenzie.  

Fanúšikovia populárneho nórskeho umelca museli čakať 4 roky na pokračovanie podareného a temného CD „Traveller“ (2013), medzi ktorými nás Jorn oblažil ďalšou zbierkou piesní prespievaných jeho charakteristickými hlasom („Heavy Rock Radio“, 2016) a spoluprácou s gitaristom Trondom Holterom na jednorazovom projekte („Dracula - Swing of Death“, 2015).

Osobne som viac tešil na nové piesne Jornovej sólovej tvorby, inšpirovanej tvorbou malého veľkého hlasu Ronnieho Jamesa Dia, či z čias sólových (DIO) alebo kapelových (BLACK SABBATH). Výsledný zvuk novej dosky ovplyvnil fakt, že sa po dlhšej dobe Jorn Lande obklopil novými muzikantmi a spojil sily s nemecko-talianskou hudobnou smotánkou okolo vydavateľstva Frontiers - Mattom Sinnerom (basa, Primal Fear, Sinner), Alexandrom Beyrodtom (gitara, PRIMAL FEAR, SINNER, VOODOO CIRCLE), Alessandrom del Vecchiom (klávesy, VOODOO CIRCLE, EDGE OF FOREVER) a Francescom Jovinom (bicie: ex-UDO, Primal Fear). Čo meno, to pojem v hudobnom biznise. Najdôležitejšie ale je, že ich kvalitu cítiť aj z hudby, nielen z papiera.  

JORN sa tentoraz pochlapil a dal dohromady 66 minút hudby na pomedzí hard rocku a heavy metalu. Úvod sa vydaril na jednotku, keď singel „Life on Dead Road“ v strednom tempe predstaví v koncentrovanej podobe všetky silné stránky poslednej štúdiovej nahrávky. Chytľavý refrén, výrazný gitarový riff, množstvo gitarových sól (v skladne hosťuje Craig Goldy a Gus G., tak sa pripravte na veľa gitarovej onánie) a charizmatický chrapľavý vokál Jorna samotného. Z podobného súdka je aj ďalší singel „Love Is a Remedy“, v ktorej sa striedajú rýchle pritvrdené gitarové pasáže, v ktorých Jorn v móde „bersekra“ zo seba chrlí slová, s melodickým refrénom a výraznými klávesmi. Ďalšími podarenými piesňami, založenými na ostrých riffoch a pestrosti Jornových hlasových možností sú napríklad „Fire On The Sun“ alebo „Devil You Can Drive“.   

Dôjde aj na balady. „Dreamwalker“ je uvedená klavírom a vybrnkávaním gitary. Vyradený hudobný kúsok, ktorý demonštruje Jornovu silu v poriadne pritvrdených powerbaladách. Epické gitarové sólo v duchu hry Johna Sykesa samozrejme nemôže v „Dreamwalker“ chýbať. Za jeden z najlepších kúskov považujem uvoľnenú a do bluesu hodenú „I Walk Away“ s hosťujúcimi speváčkami, v ktorej si do sýtosti užijeme „Coverdale-módu“ Jorna. Špeciálnu zmienku a pochvalu si zaslúži pieseň „Optimist“, ktorú zložil Jornom s Gusom G, ktorý do nej zároveň nahral všetky gitary. Krásna polobalada so zamatovým prejavom Jorna sa svojou náladou blíži viac k sólovej tvorbe gréckeho gitaristu, pokukujúcej po americkej hard ´n´heavy scéne 80.rokov. „Optimist“ prináša svieži vzdúšik do nálady nahrávky a tajne dúfam, že sa v budúcnosti dočkáme pokračovania spolupráce medzi Jornom a Gusom G.  

Ak by som mal niečo vyzdvihnúť ako hlavnú kvalitu posledného Jornovho hudobného diela, tak je to jeho zvuk. Bohatý, navrstvený, stále je v ňom čo objavovať. Klávesy v porovnaní s predchádzajúcim sólovým počinom Jorna skladby príjemne zahustili a v správnych chvíľach im dodali buď správny „retro“ šarm alebo zľahka symfonické vyznenie. Úplne šmakózne sú bicie. Tak podarený zvuk bubnov, ktorý je dôrazný a hardrockový, ale zároveň nie prehnane metalový som dlho nepočul. Taktiež gitarová hra Alexa Beyrodta má správny 80kový feeling, spoľahlivo vyvolávajúci ducha hry Johna Sykesa či Viviana Campbella. Bolo mojou radosťou objavovať množstvo gitarových parádičiek ukrytých vo vrstvách skladieb. Toto všetko pomohlo, v kombinácii s neskutočnou pestrosťou hlasu Jorna oproti niektorým menej výrazným sólovým počinom speváka, vytiahnuť z piesní maximum.

Na druhú stranu, nevýhodou nahrávky je jej dĺžka, vďaka ktorej môžu niektoré piesne pomerne ľahko splývať. Do piesní sa treba dostať a to chce čas. Odmenou mi bol komplexný hudobný zážitok, keď som si začal vychutnávať drobné hudobné nuansy v jednotlivých piesňach. Viem si ale predstaviť, že to časť fanúšikov môže odradiť od počúvania, ak sa im zazdá, že väčšina piesní je na jedno brdo. Zároveň sa dá ťažko hovoriť o nejakom progrese v rámci sólovej tvorby. JORN ide sa stále v tých istých koľajach melodického hardrocku a lá DIO, čo zase nemusí nutne veľmi priťahovať powermetalových fanúšikov Jorna z éry MASTERPLAN či AVANTASIA. Zároveň môže byť pre niektorých metalistov otravné, ako Jorn často robí "aaaaarrrg, uuuu, ou jeee." Na druhú stranu to môžeme považovať za druh metalového výrazu, ktorý k Jornovi neodmysliteľne patrí.

Jornov metalový výraz v praxi

Pozitíva u mňa prevažujú a podľa mňa nahral Jorn v spolupráci s excelentnými hudobníkmi jednu zo svojich najlepších sólových dosiek. Žiadna pieseň nedominuje, nahrávka sa dobre počúva ako celok. Poctivé hudobné remeslo vysokej kvality od jedného z najlepších metalových spevákov súčasnosti.