Ubehlo päť dlhých rokov, kým nekorunovaní králi európskeho thrash metalu prišli s novým materiálom na dlhohrajúci formát. No rozhodne sa v tom medziobdobí nenudili a už vôbec nesedeli na zadku. Naopak, hojne koncertovali, vydali dve live nahrávky, štyri splitká a dva single. A tak sme si počkali, nuž a trpezlivosť sa vyplatila. Tušenia boli rôzne, odhadovať však smer tvorby bandy, akou KREATOR je, sa prinajmenšom blíži k lotérii. Veď keď sa vrátime v čase, prešla si kapela viacerými výraznými, nebojím sa povedať smelými zmenami, obdobiami.

Pri novinke som však podvedome nečakal prílišný odklon od predchodcu "Phantom Antichrist". Práveže som očakával jeho voľné pokračovanie. I stalo sa. „Bohovia násilia“ nadväzujú celkom plynule a nenásilne, to už samotné intro napovedá. A ten rozbeh v úvodnej "World War Now" kríčí celkom jasne a zreteľne: „Sme tu a sme to my!“ Nekompromisný valec melódie a agresivity sa rozbieha, aby ma v eufórii pod sebou drtil 52 minút bez prestávky. Druhá "Satan Is Real" bola predstavená v predstihu aj výborne natočeným klipom, tempom ma trošku uchlácholila, aby ma nasledujúca "Totalitarian Terror" v dvojkopákovom Ventorovom prefackaní mohutnom rozdrvila.

KREATOR však drví rafinovane, pozvoľna. Je majster v rozložení nálad na ploche 4-5 minút. Melodický úvod na kusy rozdupe brutálnym riffom, ktorý v skladbe dokáže rozviesť do tých najmenších, vždy ladiacich detailov. Ak sa niekto pozastaví nad tým, že nečíta žiadne kritické slovo, je to tým, že keď si album pustí, zistí, že kritika tu miesto nemá. Mille Petrozza pôvodne v prapočiatkoch kapely nebol vokalista, spieval Ventor. A rozhodnutie aby sa bicmen staral len o bicie a spevu sa ujal Mille bolo určite správne a pre kapelu nebojím sa povedať štýlotvorné. Málo vokalistov vo sfére metalovej má tak charakteristický prejav.

Ako som bol predoslal, album pokračuje tam, kde skončil jeho predchodca. Agresia však mierne dala viac priestoru melódiám, no bez toho, aby jej bolo menej. Že si protirečím? Nie, len hovorím o tom, že počujem všetkého ešte viac. Aj keď pri tak vyvážených opusoch nerád uprednostňujem konkrétne skladby, tu by som sa pristavil pri "Fallen Brother". Nevybočuje ničím výnimočným, naopak, na mňa pôsobí až nenápadne, napriek tomu ju vidím ako jednu z tutoviek koncertného setlistu. V predposlednej "Side By Side" ma kapela vrátila do čias "Pleasure To Kill", zbesilá jazda bez kompromisu. Záver patrí po hudobnej stránke mierne, ale fakt len mierne hymnickej "Death Becomes My Light", ktorá je zároveň z môjho pohľadu aj najkľudnejšou. A tak mi teda príde, že KREATOR opäť nechal knihu rozpísanú…