Snáď žiadna kapela na svete nerozdeľuje metlákov na dva tábory tak ako MANOWAR. Sú bláznivo milovaní, aj z duše nenávidení a podobne aj tí, čo si ich dovolia hodnotiť, alebo kritizovať. Proste kult. Sú ľudia, ktorí by v slepom obdive pre nich zomreli, a tak ako Eric spieva, bojovali do poslednej chvíle. Sú ľudia, ktorí ich z duše nenávidia, keď počujú meno MANOWAR, nožík sa im vo vrecku otvára, a ich názor je, že Manowaríci sú šašovia, militantné prasatá, alebo buzeranti. Vravieť to o nich je dnes akosi v móde... Nuž, každý ma svoj názor, (napokon vraví sa , že aj keď sa o niekom hovorí negatívne, stále je v kurze) ale na hudbu sa akosi zabúda. Priznajme si to, a vedia to veľmi dobre aj hardcore fans, že všetko je veľká show. Je pravda, že zhruba od vydania tohto albumu svojím konaním (alebo skôr výrokmi) sklamali veľmi veľa vlastných fanúšikov, ale nepozerajme sa na ich prešľapy a producírovanie sa na VIVE v show Stefana Raaba. Čo ak na to chceme radšej zabudnúť, vnímať ich hudbu srdcom a žiť s ňou? Stojí nám to za to?

Ak očakávate, že MANOWAR zmenili tématiku skladieb, alebo dokonca štýl, veľký a zásadný omyl. Podpísali to predsa svojou krvou, že budú vždy bojovať za pravý heavy metal. Stále je nosným základom boj, sloboda a pod. Ale je na každom, ako si to vysvetlí. Čo sa týka hudobnej stránky, na tomto mieste by sa dalo albumu pár vecí vytknúť. Určite to nie je výkon našich pravometalových bojovníkov, Ericovi to stále spieva ako zamladi, alebo čím ďalej tým lepšie.. Karl Logan zase ukázal, že je viac než dôstojným náhradníkom viacej bluesového Rossa the Bossa a samozrejme, výkony Joeyho a Scotta nemajú chybu. Čo by som ale albumu vytkla, je nevyváženosť. Sú tu momenty, ktoré by sa hodili ako B-strana singlu, "American Trilogy" alebo "Nessun Dorma", ale dobre, berme ich ako spestrenie. V tom prípade mali MANOWAR skladby aspoň vhodne premiešať. Ono je trochu blbé počúvať za sebou X pomalých pesničiek a potom zase niekožko rýchlych. No ale mnohí album kvôli tomuto úplne, úplne odsúdili, čo je podľa mňa dosť trápne. Iste, je to možno pre niekoho mínus, ale v tejto dobe má asi každý programovateľný CD prehrávač, alebo aspoň majorita poslucháčov. A keď už nás to tak irituje, tak si ich premiešame sami.

Keď si rozoberieme album song po songu, snáď tento malý, ale malilinký nedostatok nevyváženosti pochopia aj tí, čo ešte stále nemali možnosť tento album počuť na vlastné uši. Album odštartuje vynikajúcou skladbou, hymnickou peckou so stredným tempom, "Call To Arms". V podobnom tempe a aj kvalite pokračuje "The Fight For Freedom". Tretí song, "Nessun Dorma", je coverom klasickej Pavarottiho opery. Veľa truemetalistov bude asi pohoršených, počula som ohlasy, keď im tento song na albume vyslovene vadil. Ja za to MANOWAR neodsudzujem. Aspoň vidíme, čo všetko je Eric schopný zaspievať. "Valhalla" je krátka inštrumentálna vložka a nasleduje ďalší pomalý, ale perfektný song "Swords In The Wind". Nádherná precítená epická skladba, ktorá sa neskôr rozbehne. Len zavrieť oči a precítiť to (pomalšie skladby MANOWAR podľa mňa boli a sú veľmi o atmosfére a pocitoch). No čo považujem za najzbytočnejšiu vec na albume, je cover od kráľa rock 'n' rollu Elvisa Presleyho, "An American Trilogy". Erikov krásny hlas vždy všetko zachráni, takže ja si ho vychutnávam aj v tejto skladbe, ale... Králi metalu asi potrebovali nahrať niečo vyslovene patriotské. Nehnevala by som sa, keby na album zaradili niečo iné.

Neverím Joeymu, že tresnú na albumy všetko, čo napíšu. Buď píše tak málo, alebo klame. Gitary to tiež zachránia, ale napriek tomu sa song ani zubami nechtami neubráni označeniu "vata", ako sa hovorí. Inštrumentálka "The March" nie je škaredá, ba naopak. Ako vystrihnutá z fantasy filmov, akoby sme sa dostali z elfského lesa do boja. Kľudne mohla byť kdesi na soundtracku k Lord of the Rings. Pekná vec. Ale po toľkých pomalých skladbách znie, akoby bojovníkom dochádzal dych. Avšak ten naberú dnes už kultovou skladbou, ku ktorej je aj parádny videoklip, "Warriors Of The World United". Po odohranom turné verím, že táto skladba sa stane neoodeliteľnou súčasťou ich vystúpení a novou hymnou metalových warriors po celom svete. Parádna pecka. Posledné tri pesničky - dá sa povedať, prichádzajú MANOWAR, tak, ako ich poznáme. Nemôžem si pomôcť, ale "Hand of Doom" mi niečím, asi kompozíciou, pripomína singlovku "Dawn of Battle". A Manowar čím ďalej tým viac pritvrdzuje. Vchádzame do osídiel smrti: "House of Death" a názvu je samozrejme prispôsobená aj rýchlosť, tvrdosť a melódia. Táto mi zase trochen pripomína "Outlaw". Album zakončuje "Fight Until We Die", podobne ako predchádzajúce - tvrdá ako oceľ, ale pritom melodická a pekná.

U MANOWAR je to podobné ako napr. u IRON MAIDEN. Kto ich nenávidel, vykašle sa na nich, a fanúšik si ich album kúpi, aj keby bol akýkoľvek. Niekto , kto je niekde medzi týmito dvoma skupinami, možno by album ohodnotil vzhľadom na ich predchádzajúce počiny prísnejšie. Ale odo mňa ako od fandu, aj keď sú na albume aj slabšie momenty, osem. (Keby boli na albume piesne zo singlu "Dawn of Battle", tak by to bolo 10) Rozhodne je to dobrý album (síce nie špičkový) a králi metalu sú po 6 rokoch späť. Dúfam, že ďalšej plnohodnotnej nahrávky sa dočkáme skôr ako o 6 rokov...