Neschopnosť pohybu a sánka na podlahe - taká bola moja prvá reakcia, keď som kedysi pred rokmi počul prvé tóny albumu z názvom "Nothing". Len málo kapelám sa po roku 2000 podarilo vytvoriť si vlastný zvuk a ovplyvniť tony ďalších, ale MESHUGGAH medzi ne bezpochyby patria. Ťažko veriť, že od vydania spomenutej podladenej ničoty ubehlo už štrnásť rokov. Medzitým sa Švédi dostali medzi metalovú extratriedu a najnovšie obhajujú svoju pozíciu albumom "The Violent Sleep Of Reason".

Žiadne chodenie okolo horúcej kaše - recept MESHUGGAH ostal absolútne nezmenený. Jens Kidman monotónne reve. Duo gitaristov servíruje jeden podladený riff za druhým, s výnimočnou pauzou na divné sólo. A samozrejme - Tomas Haake stále hrá ako polyrytmická mašina. Jeho štýl je chrbticou kapely a bol by rozpoznateľný, aj keby Haake nahral album na písacom stroji. Posun zvuku sa jednoducho u MESHUGGAH nekoná, čo je dvojsečná zbraň. Kapela to ťahá už dosť dlho, takže sa albumy stávajú miestami zameniteľné. Medzi "Koloss" a novinkou napríklad nie je cítiť nijaký veľký posun. Ale na druhej strane - keď už sa nejaký nečakaný detail objaví, je doslova lahôdkový.

Ak je v niečom "The Violent Sleep Of Reason" silnejší, než predošlá tvorba, tak je to (veľmi relatívna) prístupnosť. Pár momentov je chytľavých už po takých dvoch posluchoch - "MonstroCity" má napríklad ohromne silný groove a zopár (opäť: veľmi relatívne) melodickejších pasáží, podobnú hybnú silu má aj "Stifled". K najsilnejším momentom by som zaradil aj dve skladby, kde sa toho najviac deje. Celkom pestro poskladaná "Clockworks" a miestami až nechutne intenzívna titulka ukazujú, že keď sa do toho MESHUGGAH oprú, nikto nemá taký zmysel pre chaotickú, no precíznu rytmiku.

MESHUGGAH teda na "The Violent Sleep Of Reason" príliš nevymýšľajú, iba počítajú podľa zavedených vzorcov. A vzhľadom na fakt, že tlak ostatných kapiel djentového žánru rastie, neviem, ako dlho budú - na pomery MESHGGAH - tuctové piesne aj niečím viac, než hudbou pre hudobníkov, prípadne dunením na prvú dobrú. Inak povedané, nespochybňujem elitné remeslo pätice, ale skôr ich umelecký presah. Ten cítiť maximálne tak s vynikajúcich textov. Abstraktné, no pritom veľmi sugestívne slová o vzdore a tyranii - body naviac. Taktiež zvuk je masívny, ako sa pri takejto kapele patrí.

Finálny verdikt je pri tejto doske náročný. Nemožno poprieť, že Švédi vytepali kus dunivého kovu, ktorý nestráca tvrdosť ani pri opakovanej rotácii. Zároveň si však budú niesť povesť inovatívnej kapely, s ktorou prichádzajú veľké očakávania. Väčšine fanúšikov bude "The Violent Sleep Of Reason" bohate stačiť, ale nových asi tento album veľa nepriláka. Nižšie uvedené hodnotenie nech je teda vnímané subjektívnejšie, s ohľadom na to, že MESHUGGAH sú stále (avšak čím ďalej, tým menej) inovatívnou entitou. Sú šampióni, i keď menej presvedčiví, než bývali. Len namiesto počtu bodov by asi bolo vhodnejšie uviesť relevantný vzorec funkcie. Napokon, ak môžu podľa neho skladať, prečo by som ja podľa neho nemohol hodnotiť?