Dlhánskych päť rokov musel metalový svet čakať na ďalší zásek týchto gréckych mystikov SEPTICFLESH. No čakanie sa oplatilo! S novým bubeníkom Fotisom, kozmeticky upraveným názvom a ako vždy s výborným obalom sa k poslucháčom dostáva ich novinka "Communion". Vkladal som do tejto dosky obrovské očakávania. Naplnili sa? Poďme sa na to pozrieť.

Úvodný song "Lovecraft’s Death" – už s prvou sekundou viete, že to je SEPTICFLESH, to sú proste melódie, na ktoré majú patent a ktoré nehrá snáď nikto iný a ktoré vás budú sprevádzať celým albumom. Vždy sa vynoria v správny čas, aby akokoľvek temnú pasáž nádherne rozjasnili. Už v tomto otváráku sa prejavia aj iné dôležité charakteristiky celého albumu. Dosť veľké množstvo melódií sa prenieslo z gitár do pasáží hraných orchestrom, ktorý je skutočne bombastický a pompézny. Ďalšou vecou je skutočná ostrosť a rýchlosť, ktorú podporujú časté klepačky, tak ako tomu bolo aj na "Sumerian Daemons".

Ďalšia pieseň s názvom "Anubis" je v tomto výnimkou – je silne melodická, strednotempová a prvýkrát sa v nej ozve aj čistý hlas Sotirisa. Tento song odkryje ďalšiu tvár "Communion" a to je modernosť a prepracovanejšia rytmika. Tretia titulná pieseň je neľútostný symfonický nárez krížený s ambientnými pasážami, kde dostane priestor recitácia z geniálneho Spirosovho hrdla. Ako vytvoriť technický bordel len s orchestrom a bicími? Ako návod poslúži určite pieseň "Babel’s Gate", ktorá vás bude vodiť rôznymi štýlmi, zákutiami a náladami, ku ktorým aj pri krátkej minutáži dokáže pridať silný chórom podporený refrén. Vo "We, The Gods" sa naplno prejaví modernosť nahrávky a sú tu evidentne využité skúsenosti z kapely TheDEVILWORX v ktorej niektorí členovia počas odmlky pôsobili. Pripravte pomyselný stupeň víťazov, prichádza trojica najlepších piesní na albume. Vynikajúco pomenovaná a vystavaná "Sunlight/Moonlight" silne pripomína atmosféru "Ophidian Wheel". Je silne melodická a korunku jej nasadzuje dvojslovný Sotirisov melodický refrén.

Za tým prichádza absolútny vrchol a jeden z najlepších momentov v kariére kapely celkovo. Geniálny song "Persepolis" v ktorej sa Chris a pražský orchester vyšantili do sýtosti. Neuveriteľná práca s dôrazom v úvode, energické riffovačky, dlhé orchestrálne, skvostne temné pasáže, dráždivá atmosféra a potom nečakaná jemná melódia, aby na koniec Spiros reval: „Burn this city to the ground“. Kto si vypočuje tento song, musí uznať, že Chris je pripravený napísať soundtrack ku nejakému výpravnému, či historickému filmu. Po vrchole vonkoncom nenasleduje strmý pád, ale skvelá pieseň plná nápadov a melodického vokálu – "Sangreal". Pravdupovediac ešte som asi nepočul pieseň, v ktorej by do krkolomnej kopákovej sekanice bola „vyhmkavaná“ melódia. V tomto kúsku takisto veľmi prekvapí na Septicflesh netypický, chytľavý až melodic deathový riff. Za týmito skvostami nám spoločenstvo ponúka už iba jednu vec, "Narcissus". Čakal som snáď niečo podobne zvláštne, ako bola menom podobná "Narcissism" na albume "Esoptron". No nestalo sa. Je to pieseň založená na jednoduchých rytmoch, okresaná od symfonických momentov, silne pripomína náladu piesní z "Revolution DNA" a v porovnaní s ostatnými kapitolami tohto diela proste stráca. Vôbec to nie je zlá pieseň, len postráda silu svojich predchodcov. Je to, akoby ste pozerali vynikajúci film a po jeho konci sa ozve v titulkoch pieseň absolútne nesúvisiaca s bombastickou hudbou, ktorú boli podkreslené filmové scény. A aj keď by tá pieseň bola dobrá, povedzme si – kto pozerá titulky? Teda práve tento o niečo slabší moment uberá albumu bodík od dokonalosti.

Keď skončí "Narcissus", zostane vo vás pocit, že by to ešte chcelo ďalšiu pecku. Napriek tomu tento album ponúka všetko skvelé, čo hudba SEPTICFLESH vždy ponúkala, doplnené o súčasnejšie momenty a sinejší symfonický feeling. Čo viac môžete chcieť?