Ani sme tak dlho nečakali a Tony Kakko a spol. sa tentokrát poponáhľali s ďalším radovým albumom a takmer po dvoch rokoch prichádzajú s novinkou Pariah's Child. Na minulom albume Stones Grow Her Name sa viacmenej vrátili k jednoduchšej štruktúre svojich piesní a pridali aj nejaké tie experimentálne prvky. Pred vydaním novinky sa dosť propagoval návrat k power metalovejšiemu obdobiu Sonaty, čo iste potešilo mnohých fanúšikov kapely. Čo to už napovedal zverejnený obal albumu, na ktorom sa hrdo vrátili k svojmu starému symbolu vlka, ktorý ich sprevádzal v minulosti a tiež k starému logu, naposledy použitom pred desiatimi rokmi na Reckoning Night.

Už vo februári sme mali možnosť počuť prvý singel The Wolves Die Young, ktorý jasne naznačuje príklon k staršiemu obdobiu Sonaty. Skladba je postavená na veľmi chytľavom motíve, kde prím hrajú melodické klávesy, zvrstvené gitary a Tonyho spev s občasnými agresívnymi výkrikmi (tie si obľúbil už aj na minulom albume). Refrén je veľmi nákazlivý, tu sa jednoznačne jedná o stávku na istotu. Druhá Running Lights pokračuje v nastolenom trende, je to najrýchlejšia vec na albume, jasný návrat do minulosti až niekam do čias Winterheart ´s Guild a Reckoning Night. Za možno najslabšiu položku albumu by som označil menej výraznú Take One Breath, ktorú si Tony Kakko podľa jedného rozhovoru pôvodne odkladal pre prípadnú sólovku. Skladba je postavená síce na peknom klávesovom podklade ale v porovnaní s ostatnými trochu zaostáva. Ďalšou skladbou, ktorú kapela zverejnila ešte pred vydaním albumu je Cloud Factory. Tá sa javí ako jedna z najzaujímavejších, možno len gitary mohli byť viac v popredí, zdajú sa trošku utopené. Skladba má dosť veselú náladu, aj tu nechýbajú rýchlejšie pasáže striedané stredným tempom. Refrén akoby nás dostával až na írsku nôtu. Za čierneho koňa dosky by sa dala označiť piata Blood s temnejšou náladou, avšak jedná sa o pomerne pestrú záležitosť. Opäť kombinácia pomalých, stredných a rýchlych pasáží, výborné sóla a hlavne Tonyho čistý spev, kde predviedol viacero vokálnych polôh. Skladba s najdlhším názvom What Did You Do in the War Dad? je skôr smutná, emotívna ale sú v nej typické sonatovské postupy, na aké sme u kapely zvyknutí. Treba povedať, že album sa nesie v menej experimentálnom duchu než jeho predchodca, aj keď oba majú aj veľa spoločného, najmä príklon k „pesničkovosti“, čo len oceňujem.

Za sprievodu melancholických severských tónov začína track Half a Marathon Man, ale je to len klamlivé zdanie, pretože zo skladby sa vykľuje napokon pomerne svižná záležitosť s výborným hitovým refrénom, ktorý sa pevne usadí v hlave. Tak ako skladba začala tak aj končí, s krásnou zasnenou melódiou. Že sa kapela nezbavila ani experimentov dokazuje X Marks the Spot, ktorá vo svojej „úletovosti“ pripomína Cinderblox z minulej fošny. Tentoraz do typickej sonatovskej power melodiky zakomponovali Tonyho dramaticko-sarkastický monológ, miestami až otravný, avšak napočudovanie to celkom funguje. Skladba ako taká totiž vôbec nie je zlá, ale nie je na prvé vypočutie, treba jej dať čas. Jedinú baladu obstaráva melancholická pianovka Love. Aj keď od kapely sme už počuli aj lepšie balady, aj táto má svoje silné miesta, najmä v krásnych gitarových sólach a nádherne sa nesúcich melódiách. Na záver to najlepšie prináša desaťminútový epický kúsok Larger Than Life, ktorý je takou pestrou mozaikou rôznych nálad a polôh. Máme tu baladický úvod, operné dramatické pasáže, vzápätí prichádza až Ayreonovská pasáž a potom výborný refrén. Skladba pôsobí veľmi kompaktne, všetky jej časti sa navzájom prepájajú, za pozornosť stoja aj skvelé zborové vokály. Je to taká metalová opera v podaní SONATA ARCTICA.

V textoch sa kapela čiastočne vrátila k fantasy tematike, nájdeme tu však aj iné, civilnejšie témy. Pariah's Child je slušný album, na aký čakali viacerí fanúšikovia už dlho. Aj keď sa nejedná o návrat až ku koreňom, Sonata urobila kompromis a čiastočne sa vrátila k rýchlejším power metalovým prvkom, ktoré preniesla do súčasnej progresívnejšej formy, započatej albumom Unia. Novinka je vyvážená, aj keď už tradične sa dá predpokladať, že opäť rozdelí fanúšikov na dve strany. Nečakajme návrat až kdesi k Ecliptice, na to je Tony Kakko už príliš progresívne zameraný skladateľ, ktorému by už asi nestačilo nahrať na album desať vypaľovačiek a jednu dve balady. Rozhodne však schvaľujem, že na posledných dvoch nahrávkach kapela svoju tvorbu viac zjednodušila.