Tri roky. Presne takéto obdobie delí všetky albumy tejto nórskej kapely. Ktovie, či niekedy bol Hoest bol tlakom v zmysle "už by som mal začať tvoriť", pretože na predchádzajúcich albumoch som nič také necítil. Až teraz. Celý album po prvom vypočutí na mňa začal pôsobiť zmyslom "treba aspoň sedem songov a pod 51 minút ísť nemôžem". Ok, tých sedem vecí je v poriadku. Len aj keby som z niektorých ubral polovicu, aj tak by boli dlhé. Ale pekne po poriadku.

Prvé dve pesničky sa nesú v typickom TAAKE štýle a kto má rád Hoestovu tvorbu, tak tu si príde na svoje. Dalo by sa síce povedať, že oproti doterajšej tvorbe bicmen zvoľnil, vynahradia to však skvelé gitarové melodické linky. V druhej "Inntrenger" už síce príde na radu, ako keby umelé predlžovanie dĺžky skladby, dá sa to však zatiaľ zniesť. Mimochodom "Inntrenger" je v preklade votrelec. Pamätáte si na "Orkan"?

Trojka "Huset i Havet" sa opäť v závere úplne zbytočne naťahuje nad sedem minút. Mať o jednu menej, tak by to bola výborná vec, ale takto už po pár sekundách toho utrápeného záveru mám chuť skončiť na "Havet i Huset". Podobná názvy, nenechajte sa však pomýliť, naozaj nie sú také isté. Táto je síce ešte dlhšia, rozhodne je však zábavnejšia a najmä netrpí až takým nasilu preťahovaným záverom. "Jernhaand" je asi vrcholom albumu, typické TAAKE. Rýchle a melodické. Naozaj neznášam vypichovať nejakú skladbu, ale tejto proste takmer nič nechýba. Veľmi veľká škoda, že v podobnom duchu sa nenesie aj zvyšok albumu. Tu je počuť, že Hoest má stále skvelé nápady, len neviem prečo to umelé predlžovanie. Táto otravnosť zasiahla samozrejme aj "Jernhaand".

A poďme k posledným dvom. Tu sa absolútne dokonalo skĺbia skvelé nápady s totálne zbytočným, až neuveriteľne otravnými prvkami. Pri "Maanebrent" mám chuť gitaristu po chvíľke plesknúť po papuli. Pretože to, čo predvádza cca od 1:35 (a ešte o minútu neskôr) - no na facku. Ja som teda celkom pokojný človek, ale dnes som to druhýkrát už nevydržal a musel som celý song preskočiť. "Fra Bjoergegrend mot Glemselen" je presne taká istá ako celý album. Zbytočne rozťahaná, miestami až otravná, ale so skvelými nápadmi.

Najnovší album TAAKE je teda naozaj zvláštna vec. Ak by bol o takých 10 minút kratší, teda vyhádzané všetky umelé konce, tak by som bol oveľa spokojnejší. Pretože v tomto prípade by platilo, že menej je viac. Takto mám niekedy pocit, ako keby došli nápady, ale proste pod 50 minút zákazka neznela. Je to veľká škoda, pretože v prípade nejakých nečakaných prekvapení (ako napríklad v staršej "Myr"), tak by si TAAKE stále so svojimi albumami držali latku veľmi vysoko. Takto som ja osobne sklamaný a rozhodne sa, z môjho pohľadu, jedná o jeden z najslabších albumov čo Hoest vyprodukoval. Nabudúce si v pohode počkám aj 4 roky, len nech to nie je taká znásilňovanie nasilu ako v prípade "Kong Vinter".