Hudobné štýly ako neofolk či ambient sa na našich stránkach vyskytujú len sporadicky v rámci reportov. Dnes však spravím výnimku a predstavím vám jednu výnimočnú nahrávku.

Fínska skupina TENHI nás nechala čakať dlhých dvanásť rokov na novú porciu svojej hudby. Za tak dlhú dobu sa ich tvorba výrazne nezmenila, no jednu zmenu som zaznamenal. Na poslednej nahrávke "Saivo" z roku 2011 pomerne výrazne experimentovali s ambientom a veľmi tichými plochami. Novinka je o niečo tradičnejšia a vracia sa k piesňovej forme. Tá je však od piesní, ako ich vníma majorita, dosť vzdialená a v podaní Fínov má veľmi minimalistický charakter. Typickým príkladom je úvodná skladba "Saattue", v ktorej sa pripája rytmická sekcia až v siedmej minúte. Nástrojové zloženie je prakticky nezmenené a jeho základom sú gitara, basa, klavír a perkusie. K nim sa občas pridá flauta, husle či viola.

Čo sa týka vokálov, kraľuje temný baritón Tyko Saarikkoha, ktorému asistujú ďalšie mužské hlasy ako aj zbory. Texty piesní sú tradične vo fínštine, ktorú v hudbe milujem. V tom jazyku je niečo surové a zároveň záhadné. Už dlhé roky obľubujem netradičné jazyky v hudbe, ktoré jej dávajú úplne nové odtiene. A nemusíte ani rozumieť textom. Už len ich prítomnosť jej dáva úplne iné chute a farby. Sú to v podstate skoro všetky jazyky okrem angličtiny, ktorá je v tomto smere dosť „opotrebovaná“.
 

Z piesní ide neskutočný kľud a pohoda, aj keď je v nich kopec smútku a melanchólie. Nik sa nikam neponáhľa a všetko tu funguje v harmónii. Táto čarovná hudba vás odvedie do tajuplného temného sveta, v ktorom je čosi staré a hĺbavé. Atmosférou to pripomína miestami rozprávku či baladu, z ktorej sála obrovský pokoj. Názov albumu sa dá preložiť ako úkryt alebo prístav. Skrátka miesto, kde sa ukryjete pred zhonom a kde bezpečne zakotvíte v podsvetí. No pôvodný koncept albumu bol omnoho temnejší. Zaoberal sa príbehom, odohrávajúcim sa v horiacej, vojnou zničenej dedine. Neskôr pokračoval na ostrove mŕtvych, kde sa ocitli všetci, ktorí boli násilne zabití a preliali krv na jeho brehoch. To sa však začalo podobať na dianie na Ukrajine a preto sa TENHI rozhodli pre zmenu konceptu. Svoju hudbu vždy považovali za niečo nadčasové a nechceli, aby sa spájala s realitou. Zaujímalo by ma, ako znela pôvodná hudba a do akej miery ju následne prispôsobili novému konceptu.

TENHI natočili skvostný album, ktorý je návratom ku klasickej piesni. Nepovažujem ho za ich najlepšie dielo, ale v prvej trojke si ho viem predstaviť. Každopádne mám veľkú radosť, že títo fínski šamani sú späť a ich majestátna hudba ešte nepovedala posledné slovo.