Žeby súžitie muža s pornoherečkou viedlo k jeho upokojeniu? Mohlo by sa zdať. Michael Keene, ktorý sa po postupnom rozsypaní pôvodnej zostavy stal synonymom THE FACELESS, totiž na novom albume spomalil, zjemnil a zmelodizoval hudbu kapely až nevídaným spôsobom.

Hneď prvá skladba „Create“ nemá v podstate nič spoločné s tým, čo sme mohli od spolku počuť v minulosti. Dlhé samplované intro prejde do jemných vybrnkávačiek, ktoré prelína Keenov čistý spev, len občas doplnený growlingom nováčika Geoffreyho Ficca (nepomýliť sa pri písaní priezviska). V podstate šok, no neuveriteľne príjemný. Atmosféra, ktorú kapela vytvára je doposiaľ suverénne najsilnejšia. Aj v plynule nasledujúcej „Emancipate“ sa dočkáme čistých (tento raz avantgardnejších) spevov a spomalení, no len ako doplnenia k deathmetalovým lahôdkam. V prípade THE FACELESS tradične pozostávajúcich z rýchlych, precízne odohraných rezaníc, krkolomnejších, no stále melodických, technických pasáži a nádherne sa doplňujúcich gitár vytvárajúcich celok z naozaj unikátne znejúcich pasáží. Pre tých, ktorí očakávajú v prvom rade deathmetalový album, bude asi „Deconsecrate“ posledným klincom. Dlhé klávesové pasáže, čistý vokál, saxofón... Ajajaj, páni si koledujú o urazených fanúšikov.

„Škoda“, že to, čo robia, robia tak dobre, že sa im po hudobnej stránke nedá poriadne nič vytknúť. Aj keď je možno počuť, že kapela načerpala niektoré počuteľné vplyvy (OPETH, DEVIN TOWNSEND), zahŕňajú ich do svojej hudby veľmi dobre. Fakt, že THE FACELESS = Michael Keene, je vidieť i na autorstve skladieb. S hudbou mu pomohli len Steve Jones (už v kapele nie je) v „Accelerated Evolution“ a Wes Hauch (Jonesov nástupca) v „Ten Billion Years“. Posledne menovaná skladba je so svojou ťaživou atmosférou a temnými riffmi naozaj zaujímavá a snáď sa Hauchov príspevok ukáže aj v budúcnosti takto pozitívne. Texty si Keene podelil s Ficcom, no i tu ukoristil väčší počet skladieb. Lyrická náplň albumu sa nesie v duchu jeho názvu a „autoteizmus“ sa tu prejavuje vo viere v ľudskú racionalitu, schopnosti, silu, v dôležitosť vedy a poukazovaní na zbytočný ľudský strach a slabosti. Občas sa stane, že to občas skočí aj k trocha inému vnímaniu ľudskej jedinečnosti, či jedinosti (viď „The Eidolon Reality“, či časti „Autotheist Movement“).

THE FACELESS svoju novinku prepracovali do posledného momentu. Jediné negatíva, na ktoré by bolo možné poukázať, sú možno vytrhnutie poslednej (a výbornej skladby) „In Solitude“ z albumu, ktorý inak funguje ako perfektný celok a taktiež určité veci ohľadom produkcie. Konkrétne, že na albume je dosť málo cítiť geniálneho basáka Evana Brewera a že bicie znejú až podozrivo ako automatický bubeník, čo albumu uberá na väčšej dravosti, ktorá by mohla byť tým posledným stupienkom k dokonalosti.