Dlhé roky na scéne pôsobiaca americká parta VITAL REMAINS sa už pri minulom skvele prijatom albume Dechristianize zredukovala na duo. Všetky štúdiové práce obstarávajú Tony Lazaro (rytmické gitary, basa) a Dave Suzuki (sólové gitary, bicie) v spolupráci s hosťujúcim diablom Glenom Bentonom od o niečo slávnejších kolegov DEICIDE. Dosť dlhú dobu teda trvalo, kým sa dvojica zavrela do štúdia a splodila nasledovníka predchádzajúceho počinu. Ale veď načo sa náhliť? Podstatná je predsa kvalita.

A tú VITAL REMAINS nepochybne majú. Vždy boli tak trochu v tieni slávnejších spolkov, no po, dalo by sa povedať, prelomovom albume Dechristianize, kde dali naplno priestor kombinácii brutality a veľmi silnej melodiky v spojení s pekelnou atmosférou vstúpili určite do väčšieho povedomia a obľuby viacerých fans po celom svete. Kapela si zrejme všimla, čím dokáže ľudí upútať, a tak sa novinka „Icon of Evil“ nesie dosť v intenciách svojho predchodcu. Už intro, v ktorom to opäť Ježiš od týchto pekelníkov pekne schytá, nám ho pripomenie. A keď sa po jeho konci opäť ozve zlostné Glenovo hrdlo a kapela po pár úvodných vpádoch rozkrúti neľútostný nárez, poslucháč hneď začne mať pocit, že je tu Dechristianize part 2. No nie je to až také rovnaké, nebojte sa. Samozrejme, že mnohé z osvedčeného vzorca zostalo nezmenené. Štruktúra piesní je prakticky rovnaká. Opäť sa opiera o silné, úderné, nie dlhé riffy s mnohými opakovaniami podporené guľometnou paľbou bicích. Skladby bežia takmer vždy v systéme intro, sloha (s klepačkou), medzihra, sloha, refrén, sloha, refrén, vyhrávky, spomalenie, intro sloha, refrén (prípadný návrat výhravok a opakovanie slôh a refrénov). Ale aj taký Chuck Schuldiner mal svoju formulku na piesne a málokto sa opováži niečo proti jeho skladbám povedať, tak prečo niečo podobné vytýkať skladateľovi Tonymu Lazarovi.

Treba skonštatovať, že všetky tie vyhrávky, sóla, melodické linky a harmónie sú tento krát viac zakomponované do skladieb, nevytŕčajú natoľko, sú viac ich súčasťou. Tak ako aj doteraz z nich cítiť ovplyvnenie napr. Yngwie Malmsteenom, či klasickou hrou. Je však nutné opäť pogratulovať Daveovi Suzukimu ku úžasnému výkonu, ako pri gitarových linkách, tak aj za bicou súpravou. Jeho blastbeaty s ultrarýchlymi kopákmi a prechodmi ženú celú mašinériu bez zábran dopredu. To, čo tento človek dokáže za akýmkoľvek z týchto nástrojov (pozn.: na minulú dosku nahrával aj basgitaru), nemôže nenechať človeka až priam v rozpakoch. Keď si k tomu pridáme, že na koncertoch obsluhuje pomocné vokály, môžeme s kľudom skonštatovať, že by bez problémov sám nahral album úplne svojpomocne a určite by bol na vysokej úrovni.

Na albume ako celku, ktorý je mimochodom zaodený do ozaj vynikajúceho zvukového kabáta, je o niečo viac pomalších pasáží a atmosférou mi občas viac ako Dechristianize pripomenie ich nahrávku Forever Underground z roku 1998. Album i dĺžka piesní sú opäť na death metalové pomery až netypicky dlhé. Predsa len máloktorá kapela si v tomto žánri trúfne vypustiť von dielo trvajúce vyše 65 minút. Za seba môžem bez problémov povedať, že album ma takmer vôbec nenudí, len zo dvom trom piesňam by som nejakú tú minútku možno ubral a takisto mám zmiešané pocity pz osledného tracku, cover verzie Yngwie Malmsteena s názvom Disciples Of Hell, s nezáživnými slohovými a refrénovými pasážami a ekvilibristickým, klasikou nasiaknutým sólom. Ale ako cover a odchod z albumu to nie je až také hrozné. Záverom teda môžem konštatovať, že VITAL REMAINS splodili veľmi dobrý album, ktorým síce netromfli už neraz spomenutú dokonalosť v podobe Dechristianize, určite však fanúšikov potešia.