Klasického heavy metalu nie je nikdy dosť. WHITE WIZZARD boli isté obdobie okolo roku 2009 považovaní za vlajkonosičov obrodeného heavymetalového hnutia. Piesne z EP "High Speed GTO", doplnené o humorný videoklip k rovnomennej piesni, naznačovali veľký potenciál kapely. Tie časy sú ale dávno fuč a sláva neprišla. WHITE WIZZARD neboli v správnej chvíli na správnom mieste, viackrát sa kompletne zmenila zostava a isté obdobie to vyzeralo, že to kapela definitívne zabalila. Nastal ale zázrak a začiatkom roka WHITE WIZZARD vyrukovali s novým albumom. Aký je a stojí za to si ho vypočuť?

Fanúšikovia „klasickej“ zostavy z obdobia debutového CD Over The Top so spevákom Wyattom „Screaming Demom“ Andersonom sa môže tešiť, pretože hlavnému skladateľovi a mozgu kapely Jona Leonovi (basa/gitara) sa podarilo pritiahnuť vynikajúceho speváka späť do radov kapely.Obnovená chémia medzi ústrednou dvojicou priniesla veľkú porciu heavymetalovej hudby so silným presahom k progmetalu, thrashu a modernému hard rocku a lá ALTER BRIDGE. WHITE WIZZARD sa stále najviac inšpiruje u IRON MAIDEN, zďaleka ale už nie toľko ako kedysi a zvuk kapely sa blíži v aktuálnej podobe viac k ICED EARTH či DREAM THEATER.

Dlhšia pauza vo vydávaní novej hudby sa odrazila v absencii akejkoľvek striedmosti a WHITE WIZZARD to do nás sypú tempom, akoby malo ísť o ich posledné CD. Aj v krátkych piesňach sa nachádza toľko nápadov, že by to iným kapelám stačilo na 7-minútové epické ságy. Tie krátke, ale nahustené piesne sa nachádzajú hlavne v prvej polovici CD. Riadne natlakovaný úvod zaobstará titulná „Infernal Overdrive“, v ktorej basa duní, gitary sólujú ako o dušu, melodické motívy sa striedajú ako na bežiacom páse a dôjde aj na orientálne znejúce gitarové pidlikance. „Storm The Shoes“ s vydarenými gitarovými melódiami a sólom ako od Petrucciho a singlová „maidnovka“ „Pretty May“ pokračujú v nastolenom vysokooktánovom tempe.

Od štvrtej piesne „Chasing The Dragons“ sa nálada albumu mení a všetky nasledujúce piesne sú buď dlhé alebo dlhé. To nie je nutne zlá vec, napríklad už spomenutá „Chasing The Dragons“ je monumentálny epos, v ktorom naplno vyniká skladateľský talent hudobníkov a predovšetkým spevák Waytt Anderson v nej podáva jeden zo svojich najlepších speváckych výkonov. Deväťminútový kolos „Voyage of Wolf Raiders“ začína akustickým introm a postupne sa transformuje v pôsobivú pieseň oslavujúcu americký patriotizmus. Tu to už začína byť trocha dlhé a decentne úporné. Dojem nevylepšujú veľmi ani nasledujúce piesne – „Critical Mass“ by potrebovala skrátiť asi o polovicu a „Cocoon“ a „Metamorphosis“ tvoria vlastne jednu pieseň rozdelenú na dve časti. Skrátenie piesní by pomohlo záver CD prevzdušniť a mohla by tak viac vyniknúť práve pieseň „Cocoon“, ktorá sa svojou náladou asi najviac vzďaľuje od NWOBH a obracia svoju pozornosť k dedičstvu LED ZEPPELIN. Bolo by zaujímavé pozorovať vývoj kapely práve smerom ku kombinácii eklektického hard rocku britských velikánov a maidnovskej melodiky. Záverečnú a riadne epickú bodku za viac než hodinou heavymetalovou jazdou prináša balada „Ilusion´s Tears“. Ak by som mal sám sebe odpovedať na otázku z úvodu, že prečo sa oplatí si vypočuť „Infernal Overdrive“, tak je to práve táto pieseň, znejúca pri trocha fantázie, ako keby sa IRON MAIDEN pokúsili napísať svoju vlastnú „Stairway To Heaven“.

WHITE WIZZARD priniesli po niekoľkoročnej odmlke šťavnatú dávku progresívne ladeného heavy metalu, ktorej by prospelo k dokonalosti trocha preškrtať. Ale ak ste fanúšikmi hesla "viac je viac", tak si užijete ekvivalent heavy metalej obžer párty. Osobne by ma veľmi zaujímalo, kam by sa kapela mohla posunúť v budúcnosti. O to je väčšia škoda, že Jon Leon neočakávane ohlásil koniec WHITE WIZZARD a naznačil na svojom facebookovom účte vznik novej hardrockovej kapely. Ak má byť "Infernal Overdrive" skutočne bodkou za kariérou heavy metalových obrodencov, tak sa lúčia v dôstojnej forme, hodnej ich významu pre heavymetalovú scénu.