V žilinskom klube Smer 77 to v poslednej dobe naozaj žije, no na väčšiu zahraničnú hviezdu z trošku extrémnejšie ladených metalových vôd, ktorá by prilákala fanúšikov z celého Slovenska, sa v poslednej dobe čakalo dlhšie. Zmenili to až Obscure Promotion, ktorí nám do Žiliny priniesli oslavu tridsiatych narodenín hardcorovej legendy HATEBREED, ktorí na Slovensku po prvýkrát vystúpili v roku 2009. Nedá mi tiež nespomenúť, že gitarista a jeden zo zakladajúcich členov Wayne Lozinak, sa hrdo hlási k svojmu polovičnému slovenskému pôvodu z otcovej strany a jedným z jeho tetovaní je práve náš slovenský znak. Na súpiske turné HATEBREED doplnila ďalšia legenda, sludge metaloví CROWBAR s nezameniteľným lídrom Kirkom Windsteinom. Žánrovo síce na prvé počutie odlišné kapely, ktoré však v mnohých prípadoch spája rovnaká fanúšikovská základňa (a trebárs projekt Jastu a Windsteina KINGDOM OF SORROW, ktorý aspoň mne znie ako kríženec ich hlavných kapiel). No a nejedného priaznivca, ktorý dorazil do Žiliny, určite potešilo, že akcia sa konala na terase klubu. To je v horúcich a dusných letných mesiacoch nepochybne výhodou a prialo nám aj počasie.

HATEBREED a CROWBAR na žilinskej zastávke, ktorá bola jedinou v rámci Česka a Slovenska, sprevádzala pražská skupina CRIPPLED FINGERS. Napriek tomu, že na scéne sa pohybujú už od roku 2011 a majú na konte tri plnohodnotné albumy (posledný „Through the Pain“ je čerstvou tohtoročnou novinkou), som ich doteraz príliš neregistrovala. Večer CRIPPLED FINGERS odpálili na minútu presne, ako je už u akcií Obscure Promotion dobrým zvykom, za čo im patrí pochvala. No pochvala smeruje aj samotnému supportu CRIPPLED FINGERS, ktorých energický, naštvaný thrash so štipkou hardcorových prvkov nejedného priaznivca nabudil na to, čo malo prísť. Kapela odohrala skutočne energické vystúpenie, pri ktorom sa vytvoril aj taký menší mosh pit a to, že sa ľudia zabávajú už na supporte, nie je ani zďaleka vždy pravidlom. Veľmi často pozerajú na hodinky a rátajú minúty, kým na pódium nastúpia ich idoly. V tomto prípade tomu tak nebolo a kapela dokázala osloviť viacero prítomných.

Po polhodinovej prestávke na pódium nastupuje legendárny Kirk Windstein so vzhľadom trpaslíka z Pána prsteňov, čo je myslené len v tom najlepšom, keďže ide o legendu, ktorá na pódiu pôsobí impozantne. Máme čo dočinenia s mužom, ktorý dal prostredníctvom svojich kapiel tvár celému žánru sludge metalu (prípadne „južanskému“ southern metalu. Spolu so svojím kamarátom z detstva Philom Anselmom tiež pôsobí aj v žánrovo spriaznených a asi populárnejších DOWN. CROWBAR svoj set zahájili skladbou „Burn Your World“ zo svojho štvrtého albumu „Broken Glass“. Ich pomalé, ťažkotonážne riffy s doomovým nádychom, ktoré si je prakticky nemožné pomýliť (možno okrem spomínaných DOWN) si okamžite získavajú pozornosť publika. Temná melanchólia striedaná s rýchlejšími pasážami, tomu všetkému kraľuje typický chrapľavý hlas Kirka Windsteina a servíruje fanúšikom vystúpenie plné najrôznejších farieb a emócií. A vôbec pritom nevadí, že kapela je pomerne statická aj počas rýchlejších kúskov  a Kirk samotný urobí počas setu len pár krokov – ono je to pre nich už dávno typické.

Vrcholom setu CROWBAR bola pre mňa osobne určite legendárna skladba „Planets Collide“, pri ktorej napriek horúcemu počasiu išli až zimomriavky po chrbte. Jedna z najznámejších piesní CROWBAR, priam už kultová, a taktiež jedna z najmelodickejších, vytvorila naozaj silnú, jednoducho až mystickú atmosféru a prítomných doslova pohltila. Okrem toho zazneli skladby zo šiestich albumov a výdatne sa povenovali druhému eponymnému albumu „Crowbar“.  S výnimkou dvoch vecí zo zatiaľ posledného albumu „Zero and Below“ z roku 2022 a výbornej „The Cemetery Angels“ z albumu „Sever the Wicked Hand“, ktorej živé prevedenie pre mňa bolo asi druhým vrcholom setu, Kirk a spol. odohrali skôr staršie, klasické veci z 90-tych rokov. Celý set nemal podľa mňa slabšiu chvíľku a publikum bolo právom spokojné.

Jedinú výhradu počas vystúpenia CROWBAR mám k zvuku, ktorý sa chvíľami dosť strácal alebo rozplýval a chvíľami zase bol neprehľadný a akýsi „zahuhňaný“. Veľký podiel však mal zrejme aj nerovnomerný priestor na terase, ktorý je z jednej strany úplne otvorený, z druhej strany chránený stenou. Úplne chápem, že v takomto nerovnomernom priestore, navyše s „výzdobou“ aj v strede terasy a pod., nie je úplne ľahké vyčarovať dobrý zvuk. Tento neduh pretrvával aj počas koncertu HATEBREED, ale CROWBAR asi utrpeli viac. Pokúsila som sa niekoľkokrát počas ich setu premiestniť, a kvalita zvuku bola rôzna, avšak nikde sa mi nezdal úplne dobrý. Trošku mi s mojou výškou prekážalo aj nízke pódium, ale to sú veci, ktoré sa bez problému dajú prežiť.

HATEBREED boli popri dinosauroch žánru hardcore, ako sú AGNOSTIC FRONT, BIOHAZARD alebo SICK OF IT ALL, dlho označovaní ako predstavitelia novšej vlny hardcore, je preto na neuverenie, že táto kapela oslavuje v roku 2024 už tridsiatku. Svoju tvorbu na rozdiel od spomínaných legiend viac prekladá metalovými elementmi, preto si niekedy vyslúžili aj nálepku metalcore. To mne osobne však nesedí, keďže pod týmto pojmom si predstavím modernejšie znejúce kapely s melodickým spevom a HATEBREED vychádzajú z old school koreňov. Čistá a nespútaná energia, čo predviedli aj v Žiline.

Jamey Jasta, občianskym menom James Shanahan, výrazne zmenil svoj imidž, odkedy som ho naposledy videla naživo (na Brutal Assaulte pred pár rokmi). Ryšavý chalanisko s mladistvým vzhľadom, kedysi dosť vystrihaný, mňa osobne prekvapil dlhými vlasmi a oveľa dlhšou bradou, teda dosť metalovým imidžom. HATEBREED odštartovali svoj set skladbou „To The Threshold“ z albumu „Supremacy“ a od prvej chvíle si divákov absolútne podmanili. Energia sršiaca z pódia a chémia medzi kapelou a fanúšikmi bola neuveriteľná. Už veľmi skoro po začiatku sa niektorí fans ocitli hore na rukách publika a „plávali“ davom a prakticky po väčšinu setu na ľavej strane z pohľadu divákov fungoval neúnavný circle pit, sem-tam prestriedaný mosh pitom. Šanteniu prítomných trochu bránil stromček nasadený v kvetináči presne medzi zvukárom a pódiom, ku ktorému smerovalo viacero sarkastických poznámočiek počas večera a chvíľami som sa bála, že k úrazu príde buď stromček alebo niekto z prítomných, hlavne počas HATEBREED. Naozaj zvláštne umiestnenie zelene... Stromček tak pomyselne oddeľoval polovicu divákov na ľavej strane, ktorí neúnavne šantili, od pravej strany, ktorá sa circle pitom alebo mosh pitom radšej vyhla. No pri skladbe „Destroy Everything“ spievajú a skáču takmer všetci prítomní. Verím tomu, že po väčšinu setu nebol na terase klubu Smer 77 jediný človek, ktorý by si aspoň nekýval hlavou do rytmu. Pri pohľade na Jastu to však inak ani nešlo - frontman bol non-stop v pohybe, teda, klobúk dole pred jeho kondíciou, nasadením a tým, čo dokáže z fanúšikov dostať a ako ich dokáže vyhecovať.

HATEBREED si síce poctivo doniesli aj svoj setlist, no nakoniec celé vystúpenie poňali ako zábavu a často sa improvizovalo. Jasta dal dvakrát vybrať publiku, ktorú skladbu zahrajú a prekvapením bolo napríklad aj zaradenie skladby „Honor Never Dies“. Tej predchádzala pocta kolegom CROWBAR, keď Jasta nechal fanúšikov skandovať „Crowbar, Crowbar!“. Kapela sa povenovala všetkým svojim štúdiovým albumom od debutového „Satisfaction Is the Death of Desire“ až po najnovší „Weight of the False Self“. Vynechali samozrejme album coververzií „For the Lions“, na ktorom vzdali hold svojim idolom a vzorom. Jasta v jednom momente najstaršie skladby z 90.-tych rokov z repertoáru kapely uvádzal vetou „It´s the time for some old shit...“ a opýtal sa fans, kto už bol vtedy nažive. Zdvihlo sa oveľa menej rúk, ako sa zdvihnúť malo, asi tá jazyková bariéra, no je potešujúce, že na túto legendu si našlo cestu aj množstvo mladých ľudí pod 30 rokov, hoci staršie ročníky po štyridsiatke výrazne dominovali.  Námatkovo môžem spomenúť skladby ako „Live to This“ „Perseverance“ alebo „Looking Down the Barell of Today“, ktorá patrí medzi moje najobľúbenejšie nové veci od HATEBREED. Svoj set ukončujú skladbou, bez ktorej by ich publikum snáď ani nenechalo odísť, a to „I Will Be Heard“ z albumu „Perseverance“, pričom aj na záver nielen kapela, ale aj samotní fans zo seba vydávajú zvyšky síl a vytvárajú spolu dokopy doslova elektrizujúcu atmosféru.  Opäť sa potvrdilo, že HATEBREED sú z nahrávok skvelí, ale naživo je to úplne iná liga. Ich vystúpenie nemohlo nechať chladným jednoducho nikoho, a to ak by aj náhodou do klubu zablúdil niekto, pre koho HATEBREED nie sú až takou srdcovkou. Oni to jednoducho naživo fakt vedia a Jasta je skutočne pán frontman.

Do klubu Smer 77 si v ten večer našlo cestu podľa môjho odhadu niečo medzi 200 a 300 fanúšikov. Až na menšiu výhradu smerovanú k zvuku skutočne nemám žiadne pripomienky. Kapely boli skvelé a priateľské a to isté sa dá povedať o publiku, ktoré sa nenormálne bavilo, a zároveň som prichádzala do kontaktu len s milými, ohľaduplnými a pozornými ľuďmi, čo sa ani zďaleka nestáva na každej akcii. Dokonca aj to počasie nám vydržalo do konca, a bolo ako presne na objednávku, keď hneď po skončení setu HATEBREED sa začalo nad Žilinou dosť hrozivo blýskať a taktiež na nás dopadali prvé dažďové kvapky. Verím, že každý jeden prítomný sa veľmi dobre zabával a odchádzal nabitý ohromnou pozitívnou energiou. Vrátane kapiel, lebo aj odozva fanúšikov bola fantastická.

Za udelenie akreditácie ďakujeme agentúre Obscure Promotion.

FOTO: Martin Mayer