Takmer na deň presne sa po pol dekáde vrátil do Košíc gitarový poloboh Luca  Turilli so svojou staro - novou sprievodnou brigádou , aby sa raz opäť pochválil s nadupaným matrošom z minuloročnej novinky, čo pre milovníkov melodickejšej strany metalovej hudby znamenalo, že sa koncertná sezóna  lepšie ani začať nemohla.  Zaujímavé je však to, že pred piatimi rokmi ich bolo na Rhapsody zvedavých  podstatne  viac . Za tú päťročnicu sa u Talianov udiali zaujímavé čachre v zostave, no pán Turilli vyzeral ,ako by sa ho to netýkalo, pôsobil sviežo, uvoľnene, až mám pocit, že omladol a dokonca mal na sebe to isté triko ako v 2011-tom.

O úvodný výkop sa postarala „nekovovo“ vyzerajúca deva počúvajúca na meno Chaos Heidi  so štyrmi  parobkami o pol hlavy menšími . Tento galský exemplár sa nazval Asylum Pyre a v rockovom duchu  s klávesovým zátiším to v kolese rozbalili celkom slušnou úrovňou. Ako sprievodný podmaz k prvému točenému to celkom šlo a keďže  ani zvuk ešte nebol  dostatočne  vyhulený, tak zostal čas aj na nejaký ten pokec so známymi.

Mikrofón a ďalšie inštrumenty preberá belgická rockom líznutá družina Iron Mask. Tých masiek v zoskupení bolo dosť, ale najviac vytŕčal gitarový majster Dushan Petrossi (belgické meno jak sviňa). Jeho pokrývku hlavy by som ani nenazval  vlasmi, ale nekontrolovateľným vodopádom prepojeným so zvukom  pohybujúcim sa na povel pána, respektíve jeho gitary. Energia, ktorá sa valila z pódia pri každej skladbičke, okamžite prekĺzla medzi  pospolitý  metalový ľud a podmanila si ho. Naživo veľmi dobre odvedená práca, ktorá sa už vidí málokedy a poteší  pri vedomí, že aj klasický hard-heavy  rock stále má čo povedať.

Potom sa už pódium zatiahlo tmou  a začala sa prechádzka nekonečnými uchu lahodiacimi  prvkami, o ktoré sa mal postarať už spomínaný pán Turilli a jeho squadra. Bicie boli netypicky pichnuté v pravom rohu, aby hlavný ťahúň, ako utrhnutý z reťaze, mohol predvádzať  novú súťažnú disciplínu, beh s gitarou. Sústredil  som sa na chvíľu len na bežca Lucu a  jasne mi vyšlo, že tento týpek je buď  génius alebo blázon, alebo oboje zároveň.  Paganini s gitarou na krku predvádzal neuveriteľnú virtuóznu hru a k tomu ten poplašený svojský prejav. Samotné vnímanie hudby a spevu počas svojich voľných pasáží  prežíva maestro so zavretými očami a diriguje rukami akoby ani nevnímal okolie.

Na zadnú stenu sa premieta projekcia s textami, ktorá je prerušovaná  pretlakom stroboskopov . Ak by som bol epileptik,  určite by ma šľahlo. Dochádza aj k pretaveniu Turilliho sna, a to spoluúčasť „operencov“  v skladbách, ktoré boli na to určené. Malo to úplne inú, až slávnostnú atmosféru, len či si to užívali aj tenor a sopránka.

Klasiky  aj novinky  sú sypané z rukáva s takou ľahkosťou, až je to podozrivé. Na  vysmiate tváre spoluhráčov  v tomto telese sme už zvyknutí a tie úsmevy prezrádzajú totálnu spokojnosť  s aktuálnym stavom,  a to sa ešte pred pár  rokmi zdalo , že tá vtedajšia zostava bola tá pravá. Dobré dve hodiny do nás páni z čižmy pumpovali melodické prvky, no keďže boli v najvyššej možnej kvalite,  uši  sa nimi neprejedli.

Jediný a najväčší  nedostatok  večera bol nedostatok prítomných  a ani neviem, koho by mal usporiadateľ  pozvať, aby sa váženému  fanúšikovi unúvalo zdvihnúť riť a podporiť  tú ktorú kapelu, ktorá roky tvrdo maká, potom precestuje pol sveta a v mnohých prípadoch ju čaká nemilé prekvapko, v  tom lepšom prípade v poloprázdnej sále.

Neviem, kto vás vážení  bude zabávať, vyťahovať  z každodennej reality , odpútavať od problémov, keď to prejde aj najzanietenejšieho organizátora? Zamyslite sa nad tým a predstavte si, že by už nikdy nemal byť žiadny koncert. To by bol koniec...

Foto: Laci Schurger