Zdá sa, že jeden z najpoprednejších a najpovolanejších talianskych metalových gitaristov sa nevie zastaviť. Veď v priebehu posledných dvoch rokov sa Luca Turilli podieľal na dvoch nových počinoch svojej dnes už bývalej domovskej kapely Rhapsody Of Fire a na tento rok po dobre známych skutočnostiach okolo rozdelenia a ukončenia spolupráce ústrednej skladateľskej dvojice Turilli – Staropoli si prichystal debutový album už novo založenej kapely. Trochu zarážajúci je spôsob, akým si Turilli pomohol naštartovať pokračovanie svojej (sólovej?) kariéry. Nielenže si prisvojil pôvodný a čiastočne aj súčasný názov bývalého dlhoročného pôsobiska, doslova okopíroval aj klasické logo kapely a námet obalu novinky tiež nie je nepodobný tým „rhapsoďáckym“. Ale pokiaľ viem, tak Turilli sa so Staropolim a spol. rozišiel v dobrom, navzájom si prajú úspešné pokračovanie svojich kariér, takže všetko by malo byť v poriadku a nejaké špekulácie nechajme bokom. Takže žiadny Turilliho „trucpodnik“ sa nekoná, akoby sa na prvý pohľad mohlo zdať. Hlavný protagonista sa obklopil jednak aj ďalšími členmi Rhapsody Of Fire ale aj mnohých iných kapiel či projektov. Z bývalej kapely si priviedol basáka Patrice Guersa, na bicie vypomohol dobre známy Alex Holzwarth, ktorý u ROF naďalej pokračuje a tu iba hosťuje, ďalšími členmi sú gitarista Dominique Leurquin a napokon ešte v prvej powermetalovej lige pomerne málo známy spevák Alessandro Conti z kapely Trick Or Threat. Hudobné smerovanie sa podľa očakávaní nebude príliš meniť oproti Turilliho predchádzajúcej kariére. Kapela svoje zameranie nazvala ako „cinematic metal“, teda filmový metal. Dá sa naozaj povedať, že v mnohom má vrstevnaté celoplošné symfonické vyznenie veľa spoločného s filmovou resp. soundtrackovou hudbou. Je tu veľa vokálnych zborov, množstvo gitarových sól, symfónií, až sa v tom človek niekedy stráca a neraz má pocit, že počúva stále tú istú skladbu. To je práve tá chyba, ktorú by som albumu vytkol, častá podobnosť jednotlivých skladieb. Na druhej strane presne toto je typický Turilliho rukopis a ten už iný asi nebude. Tak sa prezentoval aj v bývalej kapele, aj na svojich starých sólových počinoch. 

Album otvára vyše dvojminútové intro Quantum X, znejúce ako hudobný podklad pre trailer k nejakému mysterióznemu filmu. Nasleduje titulná vypaľovačka s klasickým Turilliho rukopisom, ktorá dá spomenúť na prvé albumy ešte pod názvom Rhapsody. Vokálny prejav speváka Contiho je v niektorých miestach dosť podobný Fabiovi Lionemu. Je tu aj množstvo viachlasov, sólové gitarové výlety Turilliho a to všetko zaobalené do celkom solídneho symphonic power metalu. Po dvojici menej presvedčivých skladieb, kde sa základná štruktúra príliš nemení a kde je u druhej z nich (prevažne v taliančine naspievanej) Excalibur dĺžka zbytočne natiahnutá, prichádza opäť v rodnom jazyku naspievaná Tormento E Passione. Priznám sa, že nie som nadšencom týchto jazykových experimentov ani u Rhapsody Of Fire, ale proti gustu žiaden dišputát. Horšie je to s hudobným obsahom, kde ma zaujal snáď iba mierne muzikálny refrén. Svoju silu kapela opäť ukáže až v Dark Fate Of Atlantis, kde je všetko na svojom mieste a nostalgicky ma to vracia niekam o približne 13 rokov späť, kedy vyšla prvá Turilliho sólovka. Znovu vynikajúce sólové exhibície gitary, basy, kláves a symfónií, výborný vokál Contiho podporený ženským hlasom, chorály, proste jeden skvelý opus. Zato coververzia Luna od talianskeho tenora Alessandra Safina je krokom vedľa, úplne zbytočná skladba balansujúca až na hranici popu a opery. Powermetalový fanúšik si ju asi sotva vychutná. Za absolútny vrchol albumu sa dá považovať záverečná majestátna epická kompozícia Of Michael The Archangel and Lucifer´s Fall. Ani jej na prvý pohľad prehnaná dĺžka vyše 16 minút vôbec nevadí, nakoľko skladba je zaujímavá ako celok. Začína mierne temne a zadumane s pomalým rozjazdom a postupne prechádza do stredného až rýchleho tempa s narastajúcou atmosférou, všetko sa to pekne strieda, niekedy sa cítim ako pri počúvaní filmovej hudby. Majestátny refrén sa viackrát vráti, akoby si kapela bola vedomá jeho chytľavosti. Niektoré vokálne časti so zborovým spevom mi trochu pripomínajú Švédov Therion z obdobia napr. albumu Vovin. Limitovaná verzia albumu obsahuje ešte bonus v podobe klasiky March Of Time od Turilliho obľúbencov Helloween. Musím povedať, že je to asi najlepšia verzia tejto skladby v podaní niekoho iného akú som kedy počul. Výborné symfonické powermetalové spracovanie jej dodalo veľkoleposť. Album v konečnom dôsledku pôsobí ako snaživý a pomerne presvedčivý pokus o pokračovanie cesty hlavného mozgu kapely, aj keď zatiaľ je to len na pol ceste. Žiadala by sa možno väčšia nápaditosť a ubratie niektorých často používaných ingrediencií.