Grave Digger s ich takmer 30 rokmi na scéne možno pokojne zaradiť medzi heavymetalových dinosaurov. Napriek tomu, že už boli viackrát na odpis, s novým album opätovne dokázali zachytiť vo svojich plachtách čerstvý vietor. Podľa rozhovoru so spevákom a jediným pôvodným členom kapely Chrisom Boltendahlom sa zdá, že správny recept spočíval v presune od štylizovaných pozícií únavných koncepčných nahrávok k menej vyhranenej slobodnejšej klasickej forme. Sympaticky pôsobil aj fakt, že Chris Boltendahl nemal na rozdiel od mnohých iných problém časovo sa prispôsobiť a následne aj ochotne odpovedať na položené otázky. Viac už o novinke, textoch a minulosti kapely sám Chris.

„Ballads of a Hangman“ na rozdiel od viacerých vašich starších štúdiových nahrávok už nie je koncepčným albumom. Zaujíma ma ale, či predsa len nie je medzi jednotlivými skladbami aspoň nejaká spojitosť?
Nie, všetky tie skladby sú úplne nezávislé a je to tak preto, že sme jednoducho prestali s koncepčnými nahrávkami. Už to bolo unavujúce, tvorili sme tak skoro celú kariéru, koniec koncov aj predchádzajúci album „Liberty or Death“ bol koncepčný. Skrátka, cítime sa oveľa voľnejšie, keď nás žiadne koncepty neviažu a napríklad s textami si môžeme robiť čo chceme. A práve čo sa týka textov, tak „Ballads of a Hangman“ je čiastočne porovnateľný s „The Grave Digger“ -  na jednej strane sú o čosi temnejšie, na druhej je v nich veľa sarkazmu a irónie. Keď sa do nich začítaš, myslím, že sa aj zasmeješ. Áno, sú kruté a brutálne, ale snažili sme sa ich vytvoriť tak, aby boli aj zábavné. 

Znie to tak, ako keby písanie tých koncepčných textov v minulosti nebola pre teba až taká príjemná zábavka...
No tentokrát to bolo fajn, dobre som sa pri písaní pobavil. Tým netvrdím, že v minulosti to tak nikdy nebolo, ale časom sa to skrátka vyvinulo tak, že ma koncepčné písanie prestalo baviť, prejedol som sa toho a potreboval som zmenu, lebo to už bolo len o neľahkej práci. Veci, ktoré som teraz napísal, sa točia okolo smrti, zločinu, vrážd, chľastania, žien, sú to vďačné témy a bolo fajn, že ma v použití tých textov nič neobmedzovalo. 

V minulosti si písal o mnohých konkrétnych udalostiach z histórie. Podľa čoho si vyberal témy?
Malo to v podstate len jednu podmienku – muselo ma to zaujímať. Históriu mám veľmi rád, ale nie všetko z nej ma baví. Aj predtým sme premýšľali o nejakej novej téme použiteľnej pre ďalšiu koncepčnú nahrávku, ale dospeli sme k tomu, že všetky dobré nápady, čo sme mali, sme už vlastne použili v minulosti. Takže to bolo ďalším dôvodom pre takúto zmenu. Nemalo zmysel sa zbytočne siliť a tlačiť do niečo, čo mi už nesedí. 

Na albume „Knights Of The Cross“ si sa venoval problematike templárov. Aký máš na nich a ich činnosť názor?
Zvolili sme si vtedy ako tému templárov, lebo ide o zaujímavú a peknú časť histórie. Na druhej strane ich činnosť nebola vždy taká čistá, pôsobili napríklad aj ako dobyvatelia. Treba ale všetko posudzovať v rámci historického kontextu. Bolo to v stredoveku, tak dnes ich ťažko nejako súdiť a objektívne hodnotiť. 

A tvoj názor na vieru? Na „The Last Supper“ bolo zopár skladieb o posledných dňoch Ježiša Krista, preto ma zaujíma, ako k náboženským témam pristupuješ.
Nikto z nás nie je nejako nábožensky založený človek. Verím v nejakú vyššiu silu, ale nie je to boh tak, ako ho ľudia vnímajú. Verím aj v smrť, po ktorej sa už človek naspäť nijako nedostane. Používame občas náboženské témy, ale nemajú pre nás nejaký špeciálny význam. Obrázky na našich albumoch, kde sú napríklad mnísi v habitoch, nemajú nič spoločné s náboženstvom ako takým. Myšlienka je o tom, ako sa Reaper – Smrtka - pýta ľudí skrytých v týchto šatách na to, čo v živote robili a konfrontácia s ich priznaním k hriechom a vraždám, keď na nich príde rad. 

Niekde som čítal, že tentokrát ako inšpirácia poslúžila aj knižka od tvojej manželky. Je na tom niečo pravdy?
Áno, je to pravda, bola to knižka, ktorú som od nej dostal ako darček a čiastočne ma inšpirovala pri niektorých textoch. 

Ďalšou zmenou bol príchod nového gitaristu do skupiny. Aké to pre teba bolo nahrávať prvýkrát s dvoma gitarami v Grave Digger?
Považujem to za výborný posun vpred pre celú kapelu. Vieš, pár rokov dozadu sme boli v štádiu, kedy sme začali pociťovať niečo ako únavu. Nešlo o únavu v nejakom fyzickom slova zmysle, ale začali sme si uvedomovať akúsi stagnáciu v skupine a s tým aj nasledujúcu a súvisiacu stagnáciu našej vlastnej kreativity. Keď sme to jedného dňa preberali s Mannim Schmidtom, opýtal som sa ho, že či by sme neskúsili pribrať aj druhého gitaristu. Hneď s tým súhlasil, tak som sa ho rovno opýtal, či nevie o niekom konkrétnom. A hneď spomenul Thila Hermanna, čo bola osoba, na ktorú som myslel aj ja. Rovno sme mu zatelefonovali a okamžite aj vyslovil záujem, ale dodal, že už má krátke vlasy, hmotnosť 100 kilogramov, že sa musí opýtať manželky a poradiť sa s rodinou, ale že do týždňa dá vedieť, čo a ako (smiech). Neprešlo ani 24 hodín a už volal späť: „Jasné, chcem zas robiť heavy metal!“ Dobre sme sa zasmiali, ale najviac ma tešilo, že to vyšlo, keďže Thilo Hermann je veľmi dobrým a skúseným hráčom a myslím, že teraz mám v kapele dvoch najlepších heavymetalových gitaristov v Nemecku.

Ako sa ti spolupracovalo s Veronicou Freemanovou z Benedictum?
Veronicu poznám už dlhú dobu a je to veľmi dobrá speváčka. Už dlhší čas som chcel urobiť niečo na spôsob dueta balady „Where The Wild Roses Grow“, kde spieva Nick Cave a Kylie Minogue, len v heavymetalovom kabáte. Neskôr sme na tom v kapele začali pracovať a keď sme to dokončovali, začal som mať pocit, že práve tu by sa perfektne hodil Veronikin hlas. Ona s tým hneď súhlasila a keď prišla, povedal som jej, nech so skladbou urobí, čo sama uzná za vhodné. Keď sme skončili, bol som výsledkom nadšený. 

Zúčastnil si aj na pozoruhodnom koncertu DORO 13. decembra v Düsseldorfe, ktorý sa konal pri príležitosti oslavy 25-ročného pôsobenia tejto heavymetalovej kráľovnej na scéne.  Aké boli tvoje pocity?
Bol to úžasný zážitok, prišlo tam mnoho ľudí a ak sa nemýlim, bolo ich vyše 8 tisíc. Spieval som skladbu „East Meets West" a s gitarou ešte pomohol Axel Rudi Pell. Musím povedať, že DORO je úžasná  a úprimná osoba, ktorá zbožňuje svojich fanúšikov. My máme DORO radi, takže bola to veľká česť mať šancu zúčastniť sa na tom celom. 

Je ešte niekto, s kým by si si chcel zaspievať, ale ešte si nemal tú príležitosť?
Áno, rád by som spravil skladbu s Lisou Dalbello, je to kanadská speváčka a má skvelý hlas, ale po svojich úspešných rokoch sa nevrátila naspäť a je to už dosť dlhá doba. 

Aký máš názor na fakt, že vás pomerne veľa ľudí porovnáva s kapelami ako je Helloween či Blind Guardian - s tým, že z ich pohľadu je vaša pozícia až niekde v závese za týmito spolkami. 
Fakt je, že ako kapely na nemeckej scéne máme medzi sebou dobré vzťahy. Nie je to tak, že by medzi nami bola nejaká veľká súťaživosť, tobôž nie nejaká nevraživosť. Môžem hovoriť len za staré bandy, lebo tu ešte stále platí to, že sme „starí metaloví bratia“ (smiech) a že sme na jednej spoločnej lodi. A keď sa stretneme, je to vždy veľká párty. Niektorí z nás hrali, či stále hrávajú vo viacerých týchto skupinách a.tak je to celé v mnohom podobné tomu, aké to bolo v osemdesiatych rokoch. Sme jedna komunita, kde prevláda záujem si pomáhať navzájom a nie hádzať si polená pod nohy. 

Keď porovnáš metal rokov osemdesiatych so súčasným stavom scény, v čom vidíš najväčší rozdiel?
Hlavný rozdiel vidím v tom, že dnešná scéna je omnoho väčšia ako tá, ktorá tu bolo v osemdesiatych rokoch. Vtedy sme boli skôr ako rodina, teraz je to jeden veľký biznis a je tu obrovské množstvo kapiel s tým, že skoro každý chce ešte založiť nejakú ďalšiu. Pre fanúšikov je to problém v tom, že si nemôžu dovoliť kúpiť všetky nahrávky, ktoré sa im páčia a ktoré chcú. Na druhej strane je dnešná scéna oveľa dynamickejšia, čo je dobrým znakom. Osobne sa mi osemdesiate roky páčili, ale rovnako sa mi páči aj súčasnosť - práve kvôli tým odlišnostiam a zmenám. 

Ako s odstupom času hodnotíš kontroverzné vydanie nahrávky „Stronger Than Ever“ pod hlavičkou Digger v roku 1986, po ktorom nasledoval aj rozpad skupiny?
Fanúšikovia tú nahrávku nenávideli, keďže išlo o hudbu diametrálne odlišnú od tej, ktorú sme hrali. Chybou bolo, že sme to vydali pod naším zmeneným menom. Ak by sme to vydali ako úplne iná skupina, dopadlo by to celkovo asi o dosť lepšie. Nijako sme sa netajili tým, že ten album sme urobili len kvôli peniazom a to bol aj jeden z ďalších dôvodov, prečo sa to neskončilo dobre. Druhá vec bola, že aj keď sme sa po rozpade vedeli dať pomerne rýchlo opäť dokopy, nebol o nás ako skupinu v tej dobe už žiadny záujem. 

Na scéne už pôsobíš takmer 30 rokov, odkiaľ dokážeš čerpáš energiu?
Je to tým, že hrám túto hudbu pre potešenie. Mám ju rád, vyrastal som na nej, mám rád ten pocit, keď stojíš na pódiu, rád hrám pre fanúšikov a úlohu zohráva tiež fakt, že som obklopený kreatívnymi ľuďmi, vďaka ktorým už teraz viem, že zopár nahrávok ešte stvoríme. Keď niečo robíš rád, chcel by si sa tomu venovať celý život a tak je to vlastne aj s nami a heavy metalom. 

A čo tvoj hlas? Máš nejaké tajné recepty, ako sa oň staráš? 
No, pred rokmi som prestal piť aj fajčiť (smiech). Keď sme na dlhšom turné, musím si dávať na hlas pozor a čo najviac si ho šetriť. Alkohol som spoznal dobre, bol som s ním kamarát skoro dvadsať rokov (smiech). Ale fakt je ten, že potom, čo som prestal piť aj fajčiť, je to oveľa jednoduchšie. 

Čo je dôvodom, že tvár vášho klávesáka sa nedá nikde zhliadnuť, dokonca ani na vašej oficiálnej stránke? 
Je to preto, že Reaper je naším maskotom. Je s nami aj na pódiách, aj na fotografiách, niečo ako Eddie z Iron Maiden a keďže počas koncertu náš klávesista naozaj nemá veľa práce, zvláda aj túto úlohu. 

Chystáte sa odohrať zopár koncertov s Alestorm. Bol to váš nápad, či nejaká iná iniciatíva?
Bol to môj nápad, mám ich rád, je to dobrá nastupujúca mladá skupina a sú to aj fajn ľudia. Myslím, že sa k nám ako predkapela hodia dobre aj hudobne. 

A čo vaše letné plány? Môžeme očakávať aj nejaké festivalové vystúpenia?
Chceli by sme odohrať viacero festivalov, ale zatiaľ je všetko v štádiu rozhovorov a vyjednávaní o podmienkach. Viem už o Gods Of Metal, ale letná sezóna je ďaleko, takže ešte chvíľu potrvá, kým sa začnú termíny a miesta kryštalizovať. Takisto potom chceme aj začať tvoriť ďalší nový materiál, vydať ďalšiu nahrávku, k tomu ďalšie koncerty a tak ďalej. Pokiaľ nás ľudia chcú počuť, budeme hrať.