Svojrázny dlháň Biff Byford, frontman skupiny Saxon, dnes vo veku takmer šesťdesiat rokov môže na pohľad pôsobiť dojmom popudlivého kmeťa, no v hrdle stále nosí úctyhodný arzenál. Horšie však už dopadol telefonický rozhovor vedený na záver dňa. Bolo treba zaťať zuby a vydržať aj zopár ironických komentárov už dosť málovravného a miestami unavene pôsobiaceho Biffa Byforda. Očividne sa po všetkých tých rokoch v rozhovoroch nevyžíva, no treba priznať, že ostrovtip a nadhľad mu stále nechýbajú. Veľa určite spravila aj mizerná kvalita otravne štrajkujúceho telefonického spojenia.

Aké boli posledné roky pre Saxon?

Posledné dva roky boli jedno z najlepších období skupiny za pekne dlhú dobu. Veci sa dali do pohybu a máme z toho všetkého naozaj dobrý pocit. Takže dúfame, že to tak vydrží čo najdlhšie.

Čo je na novinke oproti predošlej nahrávke iné?

Tieto dve nahrávky sa vlastne ani nedajú porovnávať. „Into The Labyrinth“ je svojím spôsobom jedinečná a nedá sa položiť vedľa „The Inner Sanctum“ s tým, že toto je také a tamto zas pre zmenu onaké a človek si urobí dostatočný obraz. Nie, na to sú tie nahrávky príliš odlišné.

Je možné v štúdiu pri nahrávaní osemnásteho regulárneho albumu v poradí ešte zažiť nejaké prekvapenie?

Čo by sa nedalo – tentokrát sa nám podarilo stratiť jednu skladbu. Bola to vec z konca CD s názvom „Come Rock of Ages (The Circle is Complete)“ a normálne sme ju stratili. Nahrali sme ju ako každú inú a zrazu sme ju nikde nevedeli nájsť. Všetko sme prehľadávali, každý jeden prístroj a miesto a nikde nič. A keď sme už mali všetko prichystané na opätovné nahrávanie, zrazu sa objavila na obrazovke (smiech). Asi nejaké pôsobenie duchov, každopádne zvukový technik nebol nadšený, keď to zmizlo (smiech).

Ako sa spätne pozeráš na obdobie, keď sa kapele prestalo dariť?

Veľa ľudí nás odpísalo. Presnejšie povedané, veľa ľudí v tej dobe takmer zo dňa na deň odpísalo všetkých, ktorí niečo znamenali. Ale bolo to rovnaké pre každú skupinu a každá sa s tým musela nejako pretĺkať vlastnými silami. To boli veru zlé časy, ale už je to našťastie história. Teraz je všetko fajn.

Ktoré roky boli pre vás najúspešnejšie?

Osemdesiate roky boli celkovo výborné. Hmm, keď sa nad tým zamýšľam, nakoniec ani deväťdesiate neboli také zlé, ako sa zvykne hovoriť. Iste, bol to šok a veľká zmena, ale nebola to taká tragédia, myslím, že s odstupom času môžem povedať, že aj tie deväťdesiate roky boli OK. No a o prítomnosti bola už reč, za posledné roky sa veľa začalo meniť k výrazne lepšiemu.

Spomínaš si ešte na to, ako ste pred toľkými rokmi zakladali Saxon?

Jasné, veď ako keby to bolo len včera (smiech). Boli sme ovplyvnení množstvom kapiel, samozrejme nesmeli chýbať ani Led Zeppelin či Uriah Heep. Ale chceli sme už od začiatku robiť hudbu po našom, nie byť klonmi nejakých našich vzorov, ak sa to tak dá vôbec povedať.

Ako sa za tú dobu z tvojho pohľadu aktívneho muzikanta zmenil hudobný priemysel?

Veľa vecí sa zmenilo podobne radikálnym spôsobom, akým sa zmenila aj samotná hudba, ale zas nedá sa, že by neostal kameň na kameni, podstata ostala zachovaná. Dnes je oveľa jednoduchšie a hlavne oveľa lacnejšie nahrať zvukovo dobre znejúci materiál a takisto nie je problém nahrávku dostať  vďaka internetu aj medzi ľudí. Jednoducho dnes je neporovnateľne ľahšie prezentovať sa s vlastnou tvorbou, no na druhú stranu, stojí ťa to omnoho viac námahy, aby si aspoň niečo na tom zarobil.

A čo fanúšikovia? Tí sa tiež zmenili?

Práveže vôbec nemám ten pocit. Rockový fanúšik zostal v podstate nezmenený, snáď okrem toho, že v dnešných dňoch je vekové zloženie publika oveľa mladšie, čo je zaujímavý paradox. V mnohom to pripomína práve tie osemdesiate roky, čo je myslím len dobre.

Vieš si vôbec ešte predstaviť svoj život bez hudby?

Nie (smiech). Vôbec nie.

A čo si robil do tej doby, kým si sa bol schopný uživiť hudbou?

Bol som vyučený za tesára a musel som si zarobiť aj na hudobnú výbavu. Takže dobre viem, čo je to aj takáto práca, aj keď to už bolo veľmi dávno (smiech).

Ešte stále existuje viac verzií skupiny Saxon?

Je skutočný Saxon a niekto, kto chcel byť Saxon. Je to v podstate práca Grahama Olivera, ktorý rady skupiny opustil v roku 1994. Spolu s ďalšími bývalými členmi vydali album pod menom „Son Of A Bitch“, ale nejako im to nevyšlo a od tej doby sa pokúšali preraziť s viacerými menami, ktoré  ale v každej jednej verzii v nejakej forme obsahovali slovo Saxon. Je to smiešne, ale stálo nás to obrovské peniaze, ktoré sme museli zaplatiť právnikom. Z ich strany došlo aj rôznym manipuláciám, klamstvám a zavádzaniu aj smerom k fanúšikom a to už sranda končí. Proti takýmto veciam sa nebojuje ľahko, ale nenechali sme to tak – ide o okrádanie a vedomé klamanie fanúšikov, ktoré v konečnom dôsledku kazí meno aj nám. Argumentujú tým, že to boli traja bývali členovia kapely a stáli ako väčšina proti mne, ale akosi zabúdajú na to, že kontrakt s nahrávacou spoločnosťou som mal ja!

A v týchto dňoch ten spor vyzerá ako? Pohlo sa to niekde?

Teraz sa to zdá byť ako - tak v poriadku, žiadne veľké problémy. My môžeme hrať úplne všetky skladby Saxon, oni môžu len zopár. Tie tvrdenia, že my na to nemáme právo, to boli úplné hlúposti. Však nikto z nich nikdy nenapísal ani len text k nejakej skladbe, tak o akých právach mala byť reč?

Z toho usudzujem, že v súčasnosti také populárne znovuzjednotenie starej zostavy u vás nehrozí?

Určite nie teraz. Graham Oliver Saxon neopustil za príjemnej okolností. Okrem veľkých hudobných rozdielov tam bolo aj veľa negatívnych pocitov a emócií a navyše ďalšie konanie jeho a jeho partie bolo vysoko neférové. Za týchto okolností reunion neprichádza do úvahy.

Dokážeš váš vplyv postrehnúť aj u iných kapiel? Dosť sa hovorilo napríklad o Hammerfall...

Áno, pri Hammerfall to počuť, rovnako ako pri množstve powermetalových skupín zo Škandinávie, ak sa teda bavíme aj o vplyve kapiel ako Iron Maiden či Judas Priest. Dá sa to pozorovať aj na niektorých nemeckých skupinách. Vždy je to skvelý pocit, ak sa pri tebe pristavia nejakí ľudia z iných spolkov a povedia ti, že majú tvoju hudbu radi.