Nemecká skupina S.D.I. ("Satan`s Defloration Incorporated") je pre mnohých metalistov vo veku cez tridsať rokov doslova legendou ich mladosti, na ktorej vyrastali. Ak s nostalgiou spomínali na časy, keď aj vďaka tejto nemeckej kapele objavovali čaro metalu, pred pár rokmi by ich určite ani vo sne nenapadlo, že ju budú mať možnosť ešte niekedy uvidieť naživo. No nič nie je nemožné a tak si fanúšikovia môžu S.D.I. vychutnať 20. a 21. novembra na Slovensku v Bratislave a v Brezne, a to v pôvodnej, klasickej zostave. O okolnostiach reunionu, ale aj o iných témach sme sa bavili s hlavným mužom kapely, spevákom a basgitaristom Reinhardom Krusem.

Aké dôvody vás viedli k ukončeniu vašej kariéry v 90. rokoch?  
V roku 1990 kapela prešla nejakými tými zmenami. Po turné v Maďarsku, Nemecku a Taliansku kapelu opustil Ralf Maunert. Dostal totiž veľmi výhodnú pracovnú ponuku, ktorá mu ďalej neumožňovala vystupovať s S.D.I. Československé turné v roku 1991 odohral môj priateľ Christoph Olbrich. Potom sme cítili, že by sme si mali dopriať prestávku. Tá trvala až do roku 2014. 

Čo ste robili počas celých tých rokov? Boli ste aktívni aj na hudobnom poli alebo ste žili takými bežnými obyčajnými životmi?
Oboje. Žili sme svoje bežné životy a venovali sme sa aj hudbe. Ja mám už po veľa rokov malé grafické štúdio, ktoré pre mňa znamená každodennú prácu. Ale po celé tie roky som sa venoval aj hudbe, a to v cover kapelách ako "Smile" alebo "Lucky Ones", či v lokálnych nemeckých projektoch "Ingjenøre" a "Tommy". Stále vystupujem s "Lucky Ones" po celom severnom a západnom Nemecku, a to oveľa viac ako s S.D.I. 

Kto prišiel s nápadom reunionu?
S Ralfom sme blízki priatelia. Spolu pôsobíme v spomínanej skupine "Ingjenøre" a počas celých tých rokov sme ostali v kontakte ako priatelia. Raz mi poslal video cez "Whatsapp". Dovtedy som vôbec netušil, že má biciu zostavu a skúšobňu. Na tom videu nehral žiadne veci od  "Ingjenøre", ale jeho bubenícka hra bola fakt pekelná, naozajstná dvojkopáková búrka. Tak sme sa v tej jeho skúšobni stretli, aby sme zistili, či by to ešte šlo, že by sme spolu odohrali nejaké veci z tvorby S.D.I. 

Môžeš nám opísať, ako to ďalej prebiehalo?
Na týchto skúškach sme si užili kopec srandy a rozhodli sme sa, že nájdeme gitaristu. Snažili sme sa nájsť Rageho (Rainer Rage, pozn. autorky), ale nebolo to také ľahké. Nemal Twitter, Instagram ani nič podobné. Nemal ani počítač, pevnú linku, dokonca ani televízor. Predtým som náhodou stretol jeho ženu, a teda som vedel, že ich syn pracuje v hudobnom obchode v Osnabrücku. Išiel som za ním a on mi dal Rageho číslo na mobil. Potom sme sa spolu rozprávali, zahrali sme si spolu nejaké skladby a rozhodli sme sa, že to skúsime. Po chvíli sme na skúške nahrali "I don´t care" a ja som skladbu zverejnil na svojom osobnom Facebooku. O dva mesiace neskôr sme už hrali na "Metal Assault" vo Würzburgu. 

Aké sú zatiaľ reakcie od fanúšikov?
Fanúšikovia sú skvelí. Mnohí z nich donesú staré lístky z vystúpení v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch, aby sme im ich podpísali. Vypočuli sme si skvelé príbehy o tom, aký význam pre nich mali naše skladby a stále majú. Aký bol život, hlavne vo východnej Európe, kde heavy metal nebol úradmi a orgánmi príliš vítaný. Dnešné vystúpenia sú neuveriteľné. Od prvej noty sme sa úplne preniesli do osemdesiatych rokov. Naozaj si užívame veľa zábavy!

Hovoril si o starých fanúšikoch... Máte už aj nejakých nových, mladých fans?
Našťastie áno, sú medzi nimi aj nejakí noví fanúšikovia. Niekedy sa divia, ako my, "starí prdi", za pár sekúnd premeníme každé vystúpenie na megamosh party.  Myslím, že si užívajú čistotu nášho zvuku a fakt, že si môžu pospevovať časti našich skladieb. 

Ak si porovnáš staré časy so súčasnosťou, kde vidíš najväčšie rozdiely?
Najväčším rozdielom je, že hudbou sa už nemôžeš živiť predajom svojej hudby. Hudba je všade, ale nikto za ňu neplatí. Na druhej strane, internet je príležitosťou priamo ukázať celému svetu, čo môžeš ponúknuť. Napríklad Facebook je možnosťou, ako ľahko zostať v kontakte s fanúšikmi, môžeš odpovedať na ich otázky, rozprávať príbehy, zbierať nové nápady a podobne.

Na Slovensku ste už hrali, a to v Bratislave v 90. rokoch. Pamätáš si na tento koncert?
Pamätám si ho veľmi dobre. Bolo to v januári 1991. Vonku bolo veľmi chladno a mali sme celý rad vážnych technických a logistických problémov, pretože agentúra zabezpečujúca turné bola totálne neschopná s nami spolupracovať. Deň predtým bol úplnou katastrofou, pretože sme prišli neskoro. A keďže sme tam neboli načas, začali sa šíriť fámy, že koncert sa neuskutoční. Keď sme sa konečne dostali do Ostravy, boli tam práve nepokoje s políciou, psami, boli tam ozbrojení vojaci a vstup do haly bol zničený. 
Na druhý deň v Bratislave nám chýbalo celé backline vybavenie a agentúra sa snažila nájsť nejakú aparatúru v skúšobniach v meste. Absurdné! Pamätám si na surrealistické interview s úplne zvláštnymi chlapíkmi, ktorí mali na sebe počas rozhovoru plynové masky. Pamätám si rozhovor v miestnom televíznom štúdiu. Ale samotné vystúpenie bolo fantastické. Miesto konania pripomínalo niečo ako staré kino s obrovským pódiom a dav bol veľmi entuziastický.  Myslím si, že to bola pamätná udalosť a dobrý koncert. 

Čo vaše plány do budúcna? Môžeme očakávať aj nový album?
Až do najbližšieho leta chceme odohrať čo najviac koncertov. Potom si sadneme a porozprávame sa o tom, čo chceme a čo dáva zmysel. Všetko, čo teraz môžem prezradiť, je, že už máme pripravené nejaké tie nové skladby na možný nový album. Zatiaľ sa však sústredíme na živé vystúpenia.