Metalová legenda z Belo Horizonte zďaleka nie je jedinou kapelou, ktorá sa nejakým spôsobom nechala inšpirovať dystopickým príbehom „Mechanický pomaranč“ Anthonyho Burgessa. Novela, ktorej zabezpečilo nesmrteľnosť i filmové spracovanie svetoznámym Stanley Kubrickom, doslova uchvátila záujem štvorice hudobníkov. O posolstve, ktoré z nej plynie, o nekonečnej slobode ľudskej vôle, mi porozprával Derrick Green. Svojím distingvovaným prejavom však rozhodne neskryl nespútané nadšenie z nového albumu, čím nemálo pripomenul vzťah hlavného protagonistu Alexa k zbožňovanému „Ludwigovi.“

Môžeš v skratke predstaviť váš zatiaľ posledný album „A-Lex“ a porovnať s predchodcom „Dante XXI“?

Spravili sme podobný koncept ako na predošlom albume, ktorý bol založený na „Božskej komédii“ od Dante Alighieriho. Vzali sme knihu a nahrali k nej hudbu – vlastný soundtrack, inšpirovaný samotným dielom. Bola to skvelá skúsenosť, album bol veľmi dobre prijatý. Takmer tri roky sme boli sme boli na turné, hoci krátko po jeho nahraní odišiel z kapely Igor Cavalera. Rozhodli sme sa zachovať rovnaký „vzorec“ – pokúsiť sa nájsť ďalšiu knihu alebo film a spraviť k nemu hudbu. Myslím, že „Mechanický pomaranč“ je u nás v kapele veľmi známy, film je niečo ako naša klasika. V porovnaní s „Božskou komédiou“ to bolo omnoho jednoduchšie, ide o kratšiu novelu, takže aj samotné čítanie bolo ľahšie. Kniha bola naozaj inšpirujúca, pretože je celistvejšia, obsahuje väčšie množstvo rôznych situácií, v ktorých je násilie veľmi zreteľné. Predovšetkým posledná kapitola, ktorá sa vo filme nenachádza. Americké vydanie „Mechanického pomaranča“ ju totiž neobsahovalo. A presne túto kópiu mal v rukách Stanley Kubrick, keď točil film. Takže film z tohto pohľadu nie je kompletný, zamerali sme pozornosť viac na predlohu – som presvedčený, že posolstvo, ktoré chcel Anthony Burgess odovzdať, sa netýka len násilia, vplyvu cirkvi a politiky. Ide najmä o slobodnú voľbu, pokiaľ človek disponuje vôľou zvoliť si svoj vlastný osud, svoju cestu. Je to veľmi zaujímavá novela, omnoho hlbšia než násilie, ktoré som spomínal – to je iba jej šokujúca časť. Našli sme niečo, čo nás vskutku inšpirovalo, bolo to úžasné a album sme nahrali veľmi rýchlo. S výsledkom sme nesmierne spokojní.

Ako prebiehal proces písania nového materiálu?

Začali sme niekedy koncom januára 2008, boli sme rozhodnutí pre koncept – začali sme s našim výskumom. S Andreasom sme začali dávať dokopy nápady ohľadom textov a názvov skladieb. Práce prebiehala paralelne medzi konceptom a hudbou. Začali sme písať nové skladby a celý tento proces bol skvelý. Množstvo materiálu z albumu vzniklo spontánnym hraním v skúšobni. Až potom sme začali čítať a študovať samotnú knihu, popritom sme nahrávali hudbu. Všetko išlo naozaj rýchlo, album sme dokončili v rozmedzí troch až štyroch mesiacov.

Ako vlastne vznikla myšlienka spracovať práve dielo „Mechanický pomaranč“?

Predovšetkým film mal na nás veľký dopad, Malcom McDowell podal naozaj skvelý výkon. Násilie v ňom je veľmi psychologické. Dôvodom, prečo sme si tento námet zvolili pre album, však bola kniha. Okrem nej sme študovali aj biografiu Anthony Burgessa – za akých okolností ju napísal a podobne. To všetko nám pomohlo novelu lepšie pochopiť. Naozaj sme veci okolo skúmali, bolo to úžasné a zábavné zároveň.

Zdá sa mi, že medzi albumom, založenom predovšetkým na Burgessovej novele a Kubrickovým filmovým spracovaním sú významné rozdiely...

Ako som povedal, ide najmä o poslednú 21. kapitolu. Americká verzia vyšla koncom roka 1962 v čase vrcholiacej Studenej vojny a z určitých dôvodov v tejto edícii posledná kapitola nebola. Film končí odlišným spôsobom, než bolo zamýšľané. Kniha je omnoho celistvejšia a jasnejšie sa zameriava na účinky toho, keď Alex počúval hudbu. Je omnoho silnejšia, bolo pre nás zaujímavejšie podrobne spracovať Burgessovu knihu ako Kubrickovu verziu. Jej posolstvo obsahuje v porovnaní s filmom omnoho viac.

Aká bola nálada v kapele počas nahrávania? Mám na mysli predovšetkým fakt, že „A-Lex“ je prvým albumom, na ktorom figuruje  Jean Dolabella.

 Práca bola veľmi príjemná, žiadny stres ani frustrácia. Jean bol s nami posledné dva roky a absolvoval so Sepulturou veľké množstvo koncertov počas turné. Práve tento čas nám umožnil sa lepšie spoznať a zvyknúť si na seba, takpovediac. Musel sa adaptovať životu v Sepulture, ktorý predstavuje hranie v rôznych končinách sveta, poskytovanie rozhovorov, ako aj život v tour busoch. Súčasná zostava sa zohrala a užili sme si kopec zábavy.

Na záver kladiem „tradičnú“ otázku: Aký je tvoj názor na voľné sťahovanie hudby z internetu?

Myslím, že je nemožné ho zastaviť, treba tento fakt len akceptovať. Nanešťastie nám to viacerými spôsobmi škodí. Nahrávacia spoločnosť nás podporuje prostredníctvom predaja našich CD. Verím však, že vždy existujú určité možnosti, záleží od konkrétnej kapely. Môžete sa snažiť niečo regulovať alebo naopak, sprístupniť na určitý čas hudbu bez poplatku. Pre fanúšikov je však nakoniec dôležité, že sa im hudba páči, že ju chcú mať a podporujú kapelu návštevou jej koncertov. Je vždy lepšie, ak sú schopní si kúpiť CD a mať tak niečo špeciálne vo svojich rukách. Je na umelcoch, aby spravili pre fanúšikov niečo výnimočné, pokiaľ ide o obal a podobne. Sťahovaniu hudby však nerozumiem. Ľudia chcú vlastniť niečo, čo by si mali kúpiť. Ak sa im to naozaj páči, je to skvelé – treba však ísť a podporiť kapelu kúpou nosiča.