Po trojročnej odmlke prišli berlínsko-švajčiarski experimentátori vedení Robinom Stapsom hneď s dvoma dlhohrajúcimi „ateistickými“ albumami. Po tom najaktuálnejšom počine „Anthropocentric“ dozrel čas, aby som sa práve dirigenta THE OCEAN spýtal na veci ohľadom týchto počinov, jeho názorov, náhľadov i príbehov z turné. 

V súčasnosti ste síce viac kapela ako kolektív a mohli by ste tým pádom jednoduchšie spolupracovať, no skomplikoval si to tým, že všetkých spoluhráčov si si zabezpečil zo Švajčiarska. Ako spolupracujete?
Práve sme dokončili týždeň skúšania v Berlíne. Boli to intenzívne pracovné dni, osem hodín skúšok denne. Je to náročné, ale funguje to. Lety medzi Berlínom a Bazilejom, alebo Ženevou sú pomerne lacné a máme skúšobne v Berlíne aj v La Chaux de Fonds. Vyžaduje si to len dobré plánovanie, aby aparatúra bola vždy tamm kde má byť. Nie je to síce ideálne, ale pre mňa je najdôležitejšie hrať s čo najlepšími hudobníkmi a najlepšími ľuďmi, bez ohľadu na to, odkiaľ sú. Niektorí z nich sa možno z dlhodobého hľadiska presťahujú do Nemecka, ale Loïc má svoje štúdio vo Švajčiarsku a s tamojšími platmi je ťažko súťažiť (smiech).

Môžeme brať tento viac „skupinový“ prístup ako nový spôsob, ktorým budete pracovať oproti pôvodnej idei pridávania množstva rôznych nástrojov a vplyvov a budete takto pokračovať aj do budúcnosti?
Chceme udržiavať kolektív ako na nahrávkach tak aj naživo. Dokonca uvažujeme o pribratí dvoch nových plnohodnotných členov aj do živej zostavy – klaviristu a čelistu. Ale áno, náš spôsob práce sa v posledných dvoch rokoch dosť zmenil. Neskladám sám, viac sa pri tom delíme, rovnako aj čo sa týka zodpovednosti v kapele. Tvorba je pre nás ale stále intímny proces. Nikdy nebudeme „improvizačnou kapelou“. Jona píše jeho piesne, ja moje, zahráme ich ostatným a pokračujeme odtiaľ. „Anthropocentric“ sa sústredí v prvom rade na piatich hlavných členov kapely, ale to neznamená, že už nebudeme pracovať s ďalšími extra hudobníkmi. Som stále fanúšikom myšlienky zapájania klasických hudobných nástrojov, samozrejme v skôr netypickej, nie symfonickometalovej, rovine. Chcel by som sa vyhnúť klišé. 

Ako si spomenul, na vašom ostatnom albume „Anthropocentric“ po prvýkrát nie si výhradným autorom. Bolo niečím zvláštne, či ťažké používať materiál zložený niekým iným?
Jona napísal „Heaven TV“ a „Roots and Locust“, spolu sme zložili „For He That Wavereth...“ a „The Almightness Contradiction“, Louis napísal „Sewers of the Soul“, zvyšok je mojím dielom. Určite to bolo zvláštne. Je pre mňa tak trochu čudné učiť sa piesne zložené niekým iným, ale je to nová výzva a to je super. Nikdy som nepochyboval o kvalite materiálu, ktorý zložili ostatní členovia. Keď som prvýkrát počul Jonove piesne, povedal som si: „Tak toto znie ako THE OCEAN, aj keď som to nezložil ja, a to je vynikajúce“. Skladali to samozrejme za seba, no ako keby sa presne trafili do mojej predstavy a výsledok ma okamžite presvedčil. Hľadal som veľmi dlho správnych ľudí, takých, ktorí sú talentovaní, kreatívni a na rovnakej vlne ako ja. Bolo by strašne hlúpe nedať im priestor na odhalenie ich kreativity.

„Heliocentric“ a „Anthropocentric“ vyšli vo veľmi krátkom časovom odstupe. Je teda logické, že by som chcel vedieť, aké je ich porovnanie z tvojho pohľadu.
Myslím, že hudobne, bude viac ľudí vnímať „Anthropocentric“ ako tvrdší album. Úplne by som s tým nesúhlasil. „Heliocentric“ bol tiež veľmi tvrdý album, ak si odmyslím klavírne piesne, len to bol tak trocha iný druh tej tvrdosti. „Heliocentric“ bol zo štýlového hľadiska veľmi rôznorodý album, a tiež pomerne orchestrálny. „Anthropocentric“ funguje bez väčších orchestrácií a je to album, kde sa do popredia dostáva jadro kapely, teda bicie, basa, gitary a vokály. Chceli sme spraviť album, ktorý by sa dal ľahko hrať aj naživo. Síce sme hrávali aj piesne ako „Epiphany“ z „Helicoentric“, ale na to, aby to bolo ono, potrebuješ kontrabas, klavír a dvoje huslí, takže to nie je práve najvhodnejšia vec na živé hranie. Snažili sme sa teda tentokrát tú inštrumentálnu časť trocha zjednodušiť. Po textovej stránke je každý z nich osobitnou kapitolou stavajúcou sa k téme z odlišných pohľadov a každá pieseň na oboch albumoch je súčasťou istého väčšieho celku, no zároveň má zmysel aj sama o sebe. 

Podľa mňa je medzi „Anthropocentric“ a „Heliocentric“ menší rozdiel oproti tomu, ako sa vaše dvojalbumy líšili od seba v minulosti.
Súhlasím, vo výsledku naozaj nie je taký veľký, ako sme očakávali. Podobnosť zvuku a produkcie ich spája ešte viac. No a samozrejme je tu aj určitá „červená niť“, ktorá sa tiahne všetkými skladbami. 

Pristúpili ste k práci v štúdiu na týchto albumoch odlišne?
Väčšina nástrojov na novinke bola nahratá súčasne s „Heliocentric“. Len skladby „Anthropocentric“ a „The Grand Inquisitor I: Karamasov Baseness“ sme nahrali neskôr, spolu so všetkými vokálmi. Loïc a ja sme sa vybrali do veľkého domu na španielskom pobreží, kde sme sa desať dní, v podstate od rána do večera venovali nahrávaniu – výborný zážitok. Bolo to skutočne intenzívne a dosiahli sme niečo, na čo sme obaja hrdí. 

Pre účely jednej kompilácie ste nahrali pieseň s, pre vás pomerne netypickým, názvom „Asslickers, Inc.“. Ako ste vybrali tento názov, o čom tá pieseň pojednáva? Budete ju hrávať aj naživo?
Určite ju raz budeme hrať aj naživo, no zatiaľ sa sústredíme hlavne na piesne z „Anthropocentric“. Je to pieseň o hudobnom priemysle a názov sa samozrejme viaže k „Starfuckers, Inc.“ Trenta Reznora. Je to pieseň o ľuďoch na dôležitých miestach v hudobnom biznise, ktorí sa zaujímajú jedine o návratnosť ich investície a racionalizujú všetok obsah a všetko, čo je umelecké a zaujímavé. Toto dokonca nie je iba problém veľkých firiem, stretol som sa s tým na mnohých stupňoch. Je jasné, že celý priemysel trpí už pár rokov a je skutočne ťažké udržať sa nad vodou. Viem to zo svojho vlastného vydavateľstva Pelagic Records. Text piesne je veľmi sarkastický a bolo fajn napísať text, ktorý je mimo nejakého konceptu. 

Súdiac z tvojich ostatných diel, nie si veľkým fanúšikom náboženského pohľadu na svet, no do záverečnej piesne nového albumu si napísal otázku „Je niečo za hranicami sveta, ktorý poznáme?“. Máš na mysli miesta posmrtného života? Ako sa dívaš na tento koncept?
Cítil som, že by bolo dobré ukončiť album otázkou. Po tom všetkom celkom silnom a rozhodnom ateistickom pohľade, ktorý sme použili na týchto albumoch sa do tej poslednej otázky dostal malý kúsok agnosticizmu, keďže ešte aj Darwin priznáva, že si nikdy nemôžeme byť stopercentne istí pri odpovediach na otázky o existencii Boha. To ale nijak neovplyvňuje nič z názorov a myšlienok, ktoré boli vyslovené v ostatných skladbách.  

Bez toho, aby strácali aplikovateľnosť aj v súčasnej dobe, vychádzajú tvoje témy a texty viac z histórie. Čo ťa tak fascinuje na histórii? Nechcel by si sa venovať aj súčasnejším témam?
Aby som bol úprimný, kritizovanie kresťanstva je veľmi súčasný problém. Náboženstvo je na vzostupe v mnohých krajinách po celom svete vrátane a najmä v USA, čo so sebou prináša aj veľké sociálne zmeny. V niektorých vidieckych oblastiach USA sa blížia k ďalšiemu stredoveku. Kresťanstvo je nebezpečný nepriateľ, ktorého treba brať vážne, aj keď cirkev stratila veľa zo svojej moci v osvieteneckej Európe a v tejto oblasti bola potlačená, často hrá už len okrajovú úlohu. S „Heliocentric“ sme určite išli cestou „historického prístupu“, no zameranie väčšiny „Anthropocentric“, ako napríklad v titulnej piesni, je orientované na súčasnosť a obracia sa na kreacionistov a iných kresťanských fundamentalistov a ich hlúpe viktoriánske myšlienky. 

Spolupracoval si s bývalým členom kolektívu Janom Obergom na jeho projekte EARTHSHIP ako gitarista. Čo si myslíš o jeho hudbe a podieľal si sa nejakým spôsobom ako skladateľ aj na nahrávke? 
Nie, EARTHSHIP je stopercentne Janova práca, ale veľmi sa mi páčia jeho skladby a už dlhú dobu ho podporujem v tom, aby si založil poriadnu kapelu. Keď ma na jar oslovil, aby som sa pridal, neváhal som ani na sekundu. Jan a ja sme priatelia už viac ako desať rokov, je to môj sused tu v Berlíne a vymieňame si hudbu už pekne dlhú dobu. Navyše je to zručný bubeník, gitarista a vokalista, proste multitalent. Vie tiež veľmi dobre vycítiť, čo pieseň potrebuje. Je výborné hrať v kapele, kde nemusím preberať vodcovstvo. EARTHSHIP je „plug-and-play“ rokenrolová kapela. Čim viac sme opití, tým lepšie hráme, čo nie je prípad THE OCEAN.

Keďže si schopný skladať pre množstvo rôznych nástrojov, neuvažoval si o zložení nejakej hudby k filmu, aspoň ku krátkometrážnemu alebo animovanému?
Áno, ale nemám na to čas. Kapela, vydavateľstvo, manažovanie  a festival Friction Fest, ktorý robím tu v Berlíne, mi berú všetok čas a energiu.

Staviaš sa k tvojim nahrávkam veľmi komplexne. Nemáš v pláne aj nejaké DVD, či už s normálnym alebo nejakým špeciálnym koncertom, či iným obsahom?
Sme práve uprostred zbierania materiálu. Už sme viacerými kamerami natočili dva koncerty. Jeden z krstu „Heliocentric“, kde sme hrali spolu s ďalšími trinástimi hudobníkmi v rodnom meste mojich švajčiarskych kolegov a tiež špeciálne vystúpenie v múzeu hudobného umenia v Berlíne minulý týždeň, kde sme hrali pri zbierke čembál zo šestnásteho storočia. Náš klavirista dokonca hral na jednom z týchto historických nástrojov v „Statherian“, ktorú sme hrali prvýkrát naživo a „Ectasian“. Bolo to úžasné. Taktiež sme natáčali dokumentárne zábery na našom ostatnom turné po východnej Európe a chystáme sa to robiť aj na našom americkom turné v apríli a máji. Chceme natočiť ešte jeden koncert v Berlíne a vydať DVD niekedy na začiatku budúceho roka. 

Odohrali ste množstvo koncertov a najmä v poslednej dobe ste v tejto oblasti mimoriadne usilovní. Je nejaká kapela, s ktorou by si šiel veľmi rád na turné a prečo? A na druhej strane, ktorú z kapiel, s ktorou si už na turné bol, by si označil za najzaujímavejšieho koncertného partnera?
Mojim číslom jedna by boli určite TOOL, jednoducho preto, že je to najlepšia kapela na svete (smiech). DEFTONES by boli tiež zaujímaví a určite by som rád šiel na turné s MOGWAI, alebo THRICE. Ale myslím, že sme pre nich príliš metaloví. Sme ale otvorení v podstate akejkoľvek zaujímavej kolaborácii. Najzaujímavejšie turné bolo určite to nedávne s THE DILLINGER ESCAPE PLAN. Tí chlapíci sú proste skvelí, ako ľudia aj ako hudobníci. Obdivujem spôsob, akým Ben vedie a manažuje svoju kapelu a tiež tú nekompromisnú show, ktorú predvádzajú. Každý jeden večer, nech idú kamkoľvek, rozširujú deštrukciu v tom najkrajšom a najinšpiratívnejšom zmysle. Zbožňujem tú kapelu. 

Na jeden koncert na Slovensku ste sa ani neodstavili, minulý rok ste meškali na koncert v Trnave, kde si si rozbil hlavu, v Bratislave na turné s ANATHEMA ste sa nestihli dostať na pódium. Nezdá sa ti, že máte u nás nejakú smolu?
Na cestách ťa vždy stretne množstvo sračiek. Predtým, ako sme mali hrať s ANATHEMA v Bratislave sme mali koncert v Belehrade. Nejaký debilný ochrankár nám prepichol hrdzavým klincom pneumatiku večer pred koncertom, lebo sme parkovali na zlom mieste. Museli sme hľadať niekoho kto nám to opraví a boli sme šťastní, že sa nám to v nedeľu v noci vôbec podarilo. Ďalšie ráno, asi dvesto kilometrov od Belehradu, uprostred ničoho, nám pneumatika sfúkla opäť. Takže sme museli čakať na novú až z Nového Sadu. Boli sme zaseknutí na diaľnici a v servise asi päť hodín a keď sme sa dostali do Bratislavy, ANATHEMA už bola na pódiu. Oni sami mali tiež nejaké problémy a takmer sa nedostali na koncert. Ich autobus skoro zhorel na ceste z Bukurešti. To turné bolo prekliate.

Mohol by si sa vrátiť aj k tomu nešťastnému výskoku v Trnave, ktorý ťa stál zranenie? Aké bolo hrať v takom stave a čo sa dialo po koncerte?
Počas koncertu som to ani nejako výrazne necítil, no stratil som priveľa krvi a ku koncu vystúpenia som bol na pokraji odpadnutia. Rana nechcela prestať krvácať, tak sme museli ukončiť koncert o dve piesne skôr. Ospravedlňujem sa touto cestou ľuďom, ktorí sa na nás prišli pozrieť. Po koncerte mi zašili hlavu siedmymi stehmi v trnavskej nemocnici. Odviedli dobrú prácu. Mal som potom poriadne bolesti hlavy, tak som sa preniesol do inej dimenzie prostredníctvom whiskey a trávy (smiech).

Ak k tomu pridáme lúpež vašich peňazí v Španielsku, minulý rok vám priniesol celkom slušnú dávku problémov. Nebojíš sa, že ste vašimi ostatnými albumami rozhnevali Boha?
(smiech) To je inak aktuálne kolujúci vtip v kapele. Nemali sme sa s ním toľko zahrávať, teraz nám bude hádzať polená pod nohy do konca našich životov. Ale možno sú to len jeho posledné výkriky z rakvy, do ktorej sme týmito albumami zabili posledný klinec (smiech).

Pôsobíš ako veľmi sčítaný a knihami inšpirovaný človek. Aké knihy, ktoré ťa zaujali, si objavil v poslednej dobe?
Mám teraz neuveriteľne málo času. Posledná kniha, ktorú som čítal bola „Strangeland“ od Tracy Eminovej. Celkom zaujímavé čítanie. V súčasnosti sa chystám na román „Bratia“ od Chua Jü, ale ktovie, kedy sa k tomu dopracujem. 

A čo teda čaká THE OCEAN v budúcnosti? Uvažoval si nad tým, či ďalší album bude pokračovať vo vašej predchádzajúcej sérii a bude rozvíjať geologický vývoj Zeme? Ešte tam nejaká tá kapitola chýba. Alebo sa vydáte opäť viac filozofickým smerom ako minulý rok?
Snažím sa žiť v prítomnosti, ako sa to len dá. Netrápim sa nijak zvlášť minulosťou a ani budúcnosťou. Vôbec som ešte neuvažoval nad ďalším albumom. Určite budeme tento rok veľa koncertovať. Čakajú nás USA v apríli a máji, následne Friction tour vo Veľkej Británii, európske „headlining“ turné a nakoniec letné festivaly. To je naše hlavné zameranie a uvidíme, čo príde potom.