Yngwie Malmsteen patrí medzi mená, ktoré netreba nijako zvlášť predstavovať. Každý, kto to aspoň trochu vážne skúšal s elektrickou gitarou, vie, že tento virtuóz sa preslávil už svojím debutom Rising Force, kde položil základy žánru dnes známeho ako neoklasický metal. Pre niekoho predstavuje stelesnenie gitarového božstva, iní ho pre jeho technickú inštrumentáciu zatracujú. Počas svojej kariéry vystriedal pri spolupráci množstvo známych hudobníkov a aktuálne je jedným z nich spevák Tim „Ripper“ Owens, ktorý účinkuje ako hlavný vokalista na novom albume s názvom „Perpetual Flame“. Tento rozhovor teda začína práve pri nich... 

S naším predošlým albumom sme boli dlho na turné a už počas neho som začal písať nové skladby. Vždy keď sme práve nehrali, tak vnikla nová pieseň. Potom, keď  sme sa vrátili zo šnúry, mali sme jednoducho veľa dobrých vecí. Tak som povedal Patrikovi, nášmu bubeníkovi, že ideme do štúdia. Tam sme nahrali okolo 30 kúskov a hneď na to sme boli znovu na turné. Vôbec sme ich nedokončili, lebo sme boli znovu na cestách. Neskôr, keď bol čas, vrátili sme sa k tomu materiálu, donahrávali basu a nejaké gitary a zas sme pokračovali v šnúre. Takže celý ten čas to zďaleka nebol stabilný nahrávací proces od začiatku po koniec. Jednoducho sme začali, potom sme šli na turné, potom zase nahrávali, potom sme si dali na chvíľu oddych, ja som si to znovu premyslel, dal čas textom a takto to nakoniec nabralo svoju formu. Vtedy som si aj povedal, že by som rád na speve pracoval s iným spevákom. Čiže som sa stretol s Timom, on naspieval pár skladieb a bolo rozhodnuté.

Tim je síce novým spevákom formácie, ale nie tak celkom. Už ste raz spolupracovali, i keď len na jednej skladbe. Ako vám to šlo teraz?
Veľmi dobre. Šlo to úplne hladko, pretože tie veci už boli napísané a ja som mal jasnú predstavu o tom, ako majú vyzerať. Jeho hlasu sedia perfektne, takže stačilo aby prišiel a spieval. 

Ako k tomu vlastne prišlo?
V prvom rade som sa rozhodol, že nemôžem použiť Doogieho vokál. Nad tým už som uvažoval dlhšie a aj mi to viac ľudí odporúčalo. Úprimne povedané, ani si vôbec neviem spomenúť, kde presne ten nápad vznikol. Jediné, čo si pamätám bolo, že Tim prišiel, zaspieval pár vecí, čo som pre neho pripravil a vtedy sme sa rozhodli pre spoluprácu. Ja som potom šiel do Istanbulu, tuším nahrávať nejaké sláky na nový album, a potom zas do Ruska. Bolo to veľmi rozbehané a úplne iné, než keď sa tradične nahráva album. Normálne ideš do štúdia a zostaneš v ňom, kým nie si hotový. Potom cestuješ.  

A je teda už plnohodnotným členom kapely?
No dá sa to asi tak povedať, áno. Pokiaľ viem, tak z Iced Earth odišiel, ale ani si tým nie som istý. Každopádne sme mali teraz dosť práce s európskym turné a čakajú nás ešte dva týždne hrania v Spojených štátoch. Zatiaľ to všetko ide skvele.

Tu a tam mi vokálne linky na novom albume prišli také muzikálové. Všimol som si to najprv v skladbe „Live To Fight“ a zdá sa mi, že je to trochu zmena. Súvisí to so zmenou speváka?
V tej skladbe melodická linka spevu kopíruje gitarovú linku a myslím, že sa proste podarila. Keď tie skladby vznikali, nerozhodoval som sa, akým smerom to pôjde. Ako naberali formu počas nahrávania s bubeníkom, zistil som, že budú proste tvrdšie. Keď píšem hudbu, je to veľmi prirodzený proces - neviem ako by som to lepšie popísal. Skrátka sa to deje a ja tomu nechávam voľný priebeh. Nerozhodujem sa presne, akým spôsobom budem nový album robiť. Robieval som to kedysi v minulosti, ale už to viac nerobím. Nepotrebujem sa sústrediť na to, či urobím rýchlu, alebo tvrdú vec, či bude bluesovejšia, alebo naopak potiahne ku klasickej hudbe. Proste sa to stane. A v momente, kedy skladby začnú naberať svoju tvár, zistím, ktorým smerom sa bude uberať celý album. Tento album sa vyvinul ako tvrdší a mne sa to páči.

S názvom posledného albumu sa viazala celkom zábavná historka o tom, ako si vybuchol na letušku v lietadle, keď ťa obliala nápojom. Je za názvom nového albumu tiež nejaký príbeh?
Nie, naposledy - o Unleash The Fury - to bola taká slovná hračka a ani nebola o ňom. Stalo sa to totiž v roku 1987 a celá tá historka sa na internet dostala až v 2003. To mi pripadalo celkom zábavné, keďže to bolo „out“ už vtedy v 1987. Názov nového albumu má oveľa väčšiu hĺbku a nie je za ním ani žiadny vtip. Je celkom seriózny. Pretože presne to sa deje. Je to „večný plameň“, ktorý horí v nás. Dnes sme sa napríklad zobudili v autobuse na ceste do Denveru. Večer hráme koncert a stále je to vzrušujúci a nový pocit. Presne ako keď som mal osemnásť. Nie je to o nič menej napínavé, než to bolo vtedy. O tom to je a s každým dňom je to lepšie a lepšie.

Takže nadšenie ťa neopúšťa. V jednom rozhovore asi pred 20 rokmi si spomenul, že o sebe neuvažuješ ako o idole, aj keď vieš, že si vzorom mnohým, nielen začínajúcim gitaristom. Vtedy si vravel, že vo vnútri sa stále cítiš rovnako, ako keď si s kapelou skúšal kdesi v pivnici. Je to stále pravda?
Pozri, rozumiem tomu, čo sa okolo mňa deje. Ten obdiv a všetko okolo toho. Chápem to a veľmi si to vážim. Ale môj prístup k veciam je veľmi podobný, ak nie úplne rovnaký, ako vždy bol. Nemyslím si, že na sebe nemusím tvrdo pracovať len preto, že ma niekto považuje za gitarového boha. Tak nerozmýšľam. Nikdy. Naopak, vždy som veľmi sebakritický a perfekcionistický. Nechcem sa nechať uniesť tým, čo už je za mnou a povedať si, že už som urobil dosť. Proste nie som ten typ. Každý deň je nový deň, a tak sa na to aj pozerám. Jasné, že pozorujem veci okolo seba. Nie som sprostý. Ale to, že sú veci tak ako sú, ešte neznamená, že aj ja sa na ne budem dívať rovnako. Na druhej strane by som klamal, keby som tvrdil, že nepovažujem za dôležité robiť show. Totiž celé je to show a musí to byť show. A je potrebné udržať v nej kus akejsi mystiky. Pretože keď som bol mladý, tak presne to som mal rád a keby som bol mladý, presne to by som hľadal. Čiže je to dobrá vec, ale nemení to môj prístup k tomu, čo robím.

Vie sa o tebe, že svoju hudbu si píšeš a aranžuješ sám. Nenapadlo ťa nikdy, že by si to vyskúšal v takpovediac hudobne rovnocennom vzťahu, kde by každý člen kapely dostal rovnaký priestor?
Skúšal som to. A nepáčilo sa mi to (smiech). Priznávam, je to trochu zvláštne, pretože od začiatku existencie rock’n’rollu hranie bolo skôr skupinovou záležitosťou. Ale z nejakého dôvodu je to môj prístup k umeniu – a tak sa na to dívam – ako na umenie. Keď maľuješ obraz, nenamaľuješ polovicu z neho, namaľuješ ho celý. Alebo si vezmi ako príklad skladateľa vážnej hudby. Ten tiež píše všetky party a pre mňa je to o tom istom. Na druhej strane je to, samozrejme, oveľa viac práce. Ale z nejakého dôvodu mi tento spôsob vyhovuje. Keby som mal napísať len gitaru a zvyšok nechať na niekom inom, nebolo by to pre mňa dosť dobré.

Nepoškodzuje to vzťahy v kapele? 
Myslím, že sa to skrátka chápe. Ľudia okolo mňa tomu rozumejú a ak by v tomto malo vzniknúť nedorozumenie, veľmi rýchlo by sa vyjasnilo. Od prvého momentu je to moje dielo. Ja upevním mikrofón na prechody, rytmičák aj kopák, sedím pri masteringu, napíšem aranže, melódie aj texty. Ako som povedal, je s tým viac práce, ale tak som s tým spokojný. Jednoduché. Teda nie je to jednoduché, ale ukázalo sa, že pre mňa to funguje jedine takto. Vravím, skúšal som iný prístup, a ten nefungoval.

Keď si hral s G3, nevadilo ti, že nemáš tú istú pozíciu?
To je niečo úplne iné. Keď ma niekto zavolá, aby som mu hral na nahrávke, urobím do bodky to, čo mi povie a nebudem to ani slovom komentovať. Keď som hral s G3, vedel som, že to je hlavne Joeova záležitosť. On chcel nejaké poradie na pódiu, vybral skladby, do ktorých sa bude jamovať a ja som to bez problémov akceptoval.

Bavilo ťa to?
Jasné. Bolo to skvelé. Bolo to iné, ale určite by som to znovu rád spravil. Mám tých chalanov rád a fakt sme si hranie perfektne užívali. S Billym Sheehanom a Steveom Vaiom sme ako bratia, poznáme sa už vyše 25 rokov, to už je ako večnosť. Bez problémov sme si aj s Joeom sadli, takže tam nebolo vôbec nič negatívneho, naopak to bolo celé úplne úžasné. Ale ako som povedal, je to úplne niečo iné.

Počúvaš svoju vlastnú hudbu? Myslím teraz tvoj voľný čas, keď ju počúvať nemusíš. 
Nie. Nikdy. Nepočúvam svoju hudbu a nepočúvam ani nikoho iného. Nemám rád hudbu. Ale vážne. Keď sedím niekde v reštaurácii a náhodou niečo počujem, okamžite to analyzujem a hovorím si, čo tam malo a nemalo znieť. Rozmýšľam nad tým, čo hrá basa, prečo nedali rytmičáku trochu viac kompresie, alebo napríklad prečo nie sú klávesy tichšie. Nedokážem len tak počúvať hudbu v pozadí. Hudba je pre mňa ako - nechcem povedať práca, to nie je to správne slovo - ale je to to, čo robím. Takže keď ju práve nerobím, mám iné vášne. To sú napríklad Ferrari, tenis, moja rodina, alebo jednoducho pozerať na more a na to, ako sa kývajú palmy na pobreží. Tieto veci mi pomáhajú dostať myseľ tam, kde má byť.