A je to tu. Po dvoch rokoch od vydania, podľa môjho názoru, pomerne vydareného albumu Stalingrad, tu máme nového nástupcu, a to v podaní novinky Blind Rage. Podľa názvu a artworku na novom albume som si predstavoval nejaký drtivý náklad, ktorí nám heavy-metaloví penzisti poslali, ale, pravdupovediac, po niekoľkých vypočutiach som ostal neskutočne prekvapený, a to vo veľmi pozitívnom slova zmysle. V podstate by sme Accepťákov asi mohli rozdeliť do dvoch ér, s UDO-m a bez neho. Je mi jasné, že niektorí skalní určite odložili kapelu do spodného šufla svojho domáceho kompletu 5.1, ja som medzi túto skupinu určite nepatril. Poďme sa teda pozrieť na túto slepú zlosť.

Aj na tomto diele ostal producentom Andy Sneap, ktorý pracoval s veľkým množstvom skvelých kapiel, či už Megadeth, Testament,...a tak je jasné, že sa nejedná o žiadneho amatéra. Po prvých tónoch je to naozaj počuť, album začína pomerne temným introm , perfektný gitarový riff a ideme jednoznačne na to. Okamžite sa na nás valí ten typický acceptovský sound, ktorý mi príde,ako to povedať, moderne staromódny. Stále si držia svoj vlastný charakteristický zvuk, zároveň ale idú s dobou, mix je naozaj silný, od začiatku všetky nástroje šliapu na doraz, ale hlavne Peter Baltes dáva tej basovke neskutočne pofajčiť, samozrejmosťou je výborné, pomerne melodické gitarové sólo, od ktorého sa pieseň svojim zborovým refrénom dostáva na koniec. Musím povedať, že na úvod perfektná vec, ktorá poriadne nabudí na celý album. Nasleduje Dying Breed, ktorá je výborne vyskladaná, geniálny gitarový riff, ktorý dáva základ celej veci ťahá ju stále vpred, výborný staroškolský polobožský refrén perfektne dotvára atmošku celej skladbe, ktorá je ozajstnou klasikou Accept a Mark tu naozaj ukazuje, že je perfektnou vokálnou náhradou. Nasleduje Dark Side Of My Heart, možno trošku ľahšia vec, pre mňa ale naozaj chuťovečka, gitarový riffík na začiatku veľmi podarený, výborný refrén, zmena nálady uprostred a následný výšľap do cieľa, super vec. Fall Of The Empire je akousi metalovou ódou, naozaj som sa cítil ako v nejakom chráme, Mark v podstate určuje smer celej skladbe, veľmi dobrá skladba na uvoľnenie, Wolf s Hermannom si pred koncom mierne strihnú battle, dobrá príprava na ďalšie pokračovanie. Trail of Tears je sólo gitarovo-basovou jazdou, kde Mark perfektne dopĺňa sound, je to taká metalovo-melancholická vec, zaujímavá zmena nálady. Nasleduje ľahúčka Wanna Be Free, ktorá štartuje miernou gitarkovou vyhrávkou, ktorú strieda typický riff a Mark so svojim vokálom robí z tejto veci super Accepťácku vecičku, spolu s krásnym gitarovým sólom, naozaj, jeden z vrcholov albumu. 200 Years a Bloodbath Mastermind by som zhrnul do jedného, pretože sú to totálne typické heavymetalové ukážky kapely, sú presne tým, čím sa Accept stal legendou a je to jedna z kapiel, ktorá určovala smer, v podstate, celému smerovaniu heavymetalu. Klasický tvrdý gitarový-basový riff po celú dobu, do toho vložený typický, ako keby prepitý hlas Marka Tornilla, bachneme tam jedno sólo uprostred, potom gitarovú vyhrávku a máme to - čo viac si želať. From The Ashes We Rise, vec na uvoľnenie po tvrdom nátresku, ľahšie tempo, aj keď je jasné, že nás len tak nepustia a strihnú si jedno tvrdé sóličko, ale k dobru veci. Podobným štýlom sa uberá aj The Curse, ktorá nás už pripravuje na záverečnú cestu, v podaní Final Journey, ktorá je totálnym zhrnutím toho, o čom skupina bola, je a vždy aj bude. Gitarový vypaľovák na úvod, skvelý tematický refrén,basová šlapačka v pozadí, každý si ešte stihne dať záverečné sólo a dostávame sa k záveru tohto, naozaj výborného diela.

Čo by som povedal záverom? Blind Rage je naozaj perfektnou ukážkou typického heavymetalu, ktorý od Acceptu dostávame už desaťročia. Myslím, že prínos Marka Tornilla je oveľa väčší, ako sme očakávali. Kapela znie viac uvoľnene, myslím si, že ťahajú za jeden povraz a pre mňa je to určite najlepší album, po odchode legendárneho UDA, ba, myslím, že by s prehľadom strčilo do kapsy aj pár UDO-vských vecí. Len tak ďalej, čakáme, aká bude ďaašia jazda, ja si lístok určite kúpim!!!