V nezávideniahodnej situácii sa pred nahrávaním svojho tretieho albumu ocitli členovia tohto sympatického nórskeho tria. Dve predchádzajúce nahrávky zožali pochvalné recenzie naprieč publicistickým spektrom venujúcim sa tvrdej hudbe, no na druhej strane sa títo hudobníci v pamäti mnohých ľudí čiastočne neprávom ocitli zafixovaní ako klon jedinečných sekáčov Nevermore. Očakávania veľké, latka nastavené nadpriemerne vysoko a hlavne zvedavosť, ako sa so svojou nechcenou nálepkou muzikanti vysporiadajú.

Pri Communic som vždy oceňoval, že radšej hovoria svojou hudbou ako plnením informačných portálov bezduchými vyhláseniami. A práve tento skromný a triezvy prístup silno kontrastuje s muzikantským umom a hudobnou radosťou predvedenou na novej, v poradí tretej nahrávke. Vyše hodiny dlhá porcia oslavy tvrdej melodiky rozvíja do dokonalosti to, čo Communic načrtli vo svojich dielach v minulosti. Hlavným poznávacím znakom tvrdého riffovania v podaní tohto nórskeho klenotu je akási inteligentná kultivovanosť a nadhľad, s akým jediný gitarista Oddleif Stensland zo seba súka nové a nové nápady. Rafinovanosť i hravosť v jeho hre vyniká v perfektnej súhre s rytmikou, kapela dýcha ako jeden jednoliaty organický celok. Bicie riffujú s gitarou, basa tvrdí, oživuje a korení. Na tejto súhre sa nesie výborný čistý melodický vokál gitaristu, zhutnený navrstvením a neraz podporený viachlasmi. Jeho určitá podoba s Warrelom Daneom z Nevermore je pozorovateľná len v pomalších skladbách, ktoré pri dostatočnej sile predstavivosti možno na pár miestach označiť za podobné tým z dielne spomínanch Nevermore, ale inak sa zvuk a hudba týchto dvoch kapiel napriek podobnému žánru silne rozchádzajú. Nevermore útočia živelnou búrajúcou zvukovou smršťou, Communic stavajú na až profesorskú funkčnosť a racionalitu každého jedného zahratého tónu. Jeff Loomis poslucháčov utápa v príbojoch nôt v sólach a burácajúcich riffoch, Oddleif Stensland sóla neobľubuje, tempá volí pokojnejšie a posolstvá zabaľuje aj do dokresľujúcich klávesových plôch. Človek sa až diví, ako Communic k tomu nelichotivému označeniu prišli. Som však presvedčený, že nevšedné kvality tohto mimoriadne dôležitého albumu pomôžu skupinu posunúť tam, kam podľa môjho názoru patrí – na svoje vlastné viditeľne miesto na scéne progresívne poňatého tvrdého melodického metalu. Priznávam sa, že viac mi sedia surovejšie „nezaklávesované“ polohy skupiny, no za predvedený um, neobyčajnú pestrosť a nezvyčajnú hĺbku hudby jej patrí plné uznanie. Nestáva sa často, že sa mi nejaký album takto dlho zdrží v prehrávači.