Keby som hodnotil nahrávky podľa promo fotiek, tak Debase by skončili bez milosti v koši. O to viac ma prekvapilo, čo sa týmto Švédom podarilo natlačiť na CD s viac než výstižným názvom. Kto čaká klasický severský melodický death víchor, ten sa ešte načaká, lebo z Debase páchne Amerika. Amerika ako parný valec. Parný valec odtrhnutý z reťaze, valcujúci bez milosti všetko, čo mu príde do cesty.

Debase majú od mladíkov ďaleko, no energiu a prístup im môže závidieť mnoho kapiel. Unleashed, tretí radový album v poradí, toho ponúka vskutku dosť. Pod škatuľkou heavy metal si už dnes predstavuje každý niečo iné, no Debase na rozdiel od zástupu zdegenerovaných bezpohlavných spolkov nerobí metalu hanbu. Svojským, „nezakomplexovaným“ prístupom naznačujú, ktorým smerom sa dá kráčať vpred. Základ tvoria surovo riffujúce, prekliato nízko ladené a vražedne nazvučené gitary spolu s valivou, strojovo nekompromisnou rytmikou. Za príkladne fungujúcou inštrumentálnou sekciou kapely nezaostáva ani spevák Michael Hansson, disponujúci slušným rozsahom a hlavne veľkou silou hlasu. Hudba šliape ukážkovo, hudobníci si očividne nelámali hlavu, či sú dostatočne „true“, či „anti-trendoví“ a valia si to s chuťou podľa seba a podľa vlastných predstáv. Thrashové prvky sa prelínajú s moderným metalom, nekompromisný príboj betónovej tvrdosti okorenený veľmi príjemnou a všade prítomnou melodikou ukazuje, ako by mal znieť heavy metal novej doby, ktorý je skutočne „heavy“.

Nahrávka disponuje aj špecifickou atmosférou, najviac vygradovanou v siedmej skladbe „Symphony For The Unholy“, pri ktorej doslova mrazí v chrbtici. Za jeden z hlavných tromfov považujem trvanlivosť albumu. Rozmanitosť nálad a skladateľská nápaditosť, prejavujúca sa v netuctovej kompozícií skladieb, je zárukou, že nosič sa nejakú tú dobu bude poslušne krútiť v mechanike. Pripočítajte si nesmierne charizmatický a variabilný (i keď väčšinou silový) prejav speváka, ktorý sa rozhodne v štúdiu nešetril, k tomu ešte skvelý zvuk krásne nabrúsenej oceľovej mašinérie a máte obrázok o Debase zhruba hotový. Rušivé elementy nebadať, slabiny sa hľadajú veľmi ťažko. Jednotlivé skladby nepatria k najkratším, rovnako ako celková dĺžka albumu, no stratu dychu nebadať a ťah na bránku ostáva jasný od začiatku až do konca.

Keby tento album vydala Metallica namiesto zaujímavého, ale nepodareného St.Anger, svet by im opäť ležal pri nohách. Takto má vyzerať heavy metal dneška, ktorý je zároveň „heavy“, aj „metal“ (s tým, čo k tomu patrí) aj dnešný. Prudko výbušná zmes tvrdosti a melodiky, ktorej nechýba chytľavosť a pútavosť. Len tak ďalej.