Workoholik Tobias Sammet so svojou domovskou kapelou Edguy vydávajú po troch rokoch nový album. Čakalo sa dlho, medzitým sa Tobi okrem koncertnej činnosti venoval najmä vedľajšiemu hviezdnemu projektu Avantasia, s ktorým vlani vydal rovno dva samostatné nové albumy. Čo však ukrýva horúca novinka jeho hlavného pôsobiska?

Na albume sa nachádza rovných jedenásť trackov, limitovaná verzia naviac obsahuje ešte bonusové CD, ktoré obsahuje ďalších šesť skladieb, z toho štyri na originál albume nie sú. Producentsky si vzal novinku na starosť opäť Tobiho súputník v posledných rokoch, Sasha Paeth, ktorého „rukopis“ je na albume cítiť. A práve tento fakt robí podstatný rozdiel v zvuku a celkovom ponímaní súčasných Edguy a starých Edguy. Preč sú epické power/speed časy z obdobia albumov ako Theatre Of Salvation (1999). Dnes Tobi a spol. vsádzajú najmä na stredné tempo, rockový feeling 80tych rokov a modernejší zvuk. Chytľavé refrény však ostávajú.

Úvod albumu obstaráva singlovka Robin Hood, ktorú ja považujem za dosť vydarenú, hoci som zaznamenal na ňu zmiešané ohlasy. Už pri tejto skladbe si verný fanúšik všimne, že Tobi v posledných rokoch používa trochu zmenený spôsob frázovania a farbu hlasu, kde sa vyhýba častým výškam oproti minulosti. Zaujala ma najmä prostredná pomalá precítená časť skladby, z ktorej sa napokon vykľuje pompézna pasáž podobná Avantasii. Nasledujúca Nobody´s Hero začína svižne, kde sa mieša heavy riff s melódiami, aby v refréne všetko vypuklo za pomoci klávesov a o jeden z najlepších refrénov je postarané. Toto je Edguy, ako ho poznáme od albumu Hellfire Club (2004).

Trojka Rock Of Cashel je z môjho pohľadu najvydarenejšia vec na albume, za čo môže najmä vynikajúca štruktúra skladby, kde sa strieda príjemná melodická slohová časť, chytľavý refrén a neskôr írskym folkom zavaňajúca pasáž, ktorá skladbu dovedie až ku podarenému gitarovému sólu. Skladba znie tak sviežo a pestro. Pandora´s Box je najodvážnejšia vec na albume. Nesie sa prevažne v južansko-rockovom duchu, tu už sú Edguy na míle vzdialení svojim koreňom. Breathe je pre zmenu pomerne svižná záležitosť s klávesovým motívom evokujúcim song Crestfallen z albumu The Wicked Symphony od Avantasie. Čo je však divné, za ňou nasleduje veľmi podobným, len pomalším motívom okorenená Two Out Of Seven, čo vyznieva, akoby kapela vykrádala samu seba rovno na tej istej platni a hneď v nasledujúcej skladbe. Táto stredná časť albumu trošku upadá, skladby sú v jednoliatom tempe, čo dokazuje aj Faces In The Darkness. Zadumané ťažké riffy po jemnom úvode sprevádzajú skladbu až k refrénu a človek má pocit, že toto už niekde počul, či už na posledných albumoch Avantasie alebo Edguy.

Zato The Arcane Guilt je po dlhom čase rýchlejší kúsok, ktorý by sa nestratil ani na takom Mandrake (2001). Možno trošku zbytočne sú v piesni použité hammondky, čo skladbu štylizuje k hardrocku, aj keď snaha o uspokojenie power/speed fanúšikov tu je. Nasledujúca Fire On The Downline s baladickým úvodom album opäť brzdí aj keď sa nesie neskôr v strednom tempe. Silnejší moment prichádza s predposlednou Behind The Gates To Midnight World, ktorá zaujme už skvelým začiatkom, kde nechýba trochu dramatickosti. Jej dĺžka okolo deväť minút vôbec nevadí, keďže je to naozaj podarená vec. Najviac zaujmú pomalé časti, predrefrén a veľmi kvalitný samotný refrén. Skladba pôsobí epicky a patrí medzi to najlepšie na albume. Záver novinky obstaráva pomalá Every Night Without You, ktorá je typickou sammetovskou baladou, aj keď Tobi napísal už aj lepšie. Za povšimnutie stojí ešte bonusový disk na limitovanej verzii albumu, kde najmä úvodná hitová God Fallen Silent mala byť jednoznačne na albume, kde by určite patrila medzi to najlepšie. Jej chytľavý refrén a skvelý riff len tak nevyženiete z hlavy. Zvyšné tri skladby vrátane coveru Cum On Feel The Noise od Slade už takú silu nemajú. Na disku sú ešte skrátené verzie dvoch skladieb z albumu.

Čo povedať na záver? Album má svoje silné stránky, medzi ktoré rozhodne patria kvalitné refrény, niektoré gitarové vyhrávky, slušný zvuk. Naopak slabou stránkou je prílišná podobnosť s predchádzajúcimi nahrávkami Edguy či Avantasie v rozmedzí posledných piatich rokov. Tiež nie je najlepší nápad zamerať sa prevažne na stredné tempo a vzdiaľovať sa tak za každú cenu svojej minulosti, som presvedčený, že väčšina fanúšikov kapely pred každým ďalším novým albumom tajne dúfa, že na platni nájde pár skladieb v rýchlejšom power/speed tempe. Na druhej strane snaha o napredovanie a prirodzený vývoj sa cení, i keď za cenu postupného strácania vlastnej identity. Napriek všetkému mám z novinky lepší pocit ako z predchádzajúcej nahrávky Tinnitus Sanctus (2008).