Hovorí vám niečo slovné spojenie „kinder metal“? Pred pár rokmi som sa s ním stretol v tlači a automaticky som si ho odvtedy spájal s kapelou, o ktorej bola v článku reč. Nemeckí Edguy boli zopárkrát počastovaní podobnými ironickými poznámkami. Mnohí tým narážali na mladý vek kapely a jej členov, niektorí však možno aj na samotnú hudobnú zložku. Ale dnes sa píše rok 2008 a v tábore „kindermetalistov“ sa mnohé zmenilo. Čo sa však nezmenilo, je hudobný mozog celej bandy, i keď je o 17 rokov starší ako na začiatku, má viac skúseností a možno aj viac sivých buniek. Zdá sa, že Tobias Sammet je dospelejší, vzhľadom k prototypu metalového speváka však pôsobí tak trochu útlym dojmom. Napriek tomu, že má už vyše tridsať, stále mutovať nezačal, a tak si môže svoju decentnú výšku bez problémov kompenzovať vysokým, pre neho typickým vokálom. Kedysi dlhovlasý mladík s detskou tvárou prešiel už dávnejšie zmenou dĺžky vlasov a vyzerá to tak, že prišiel rad aj na nejaké zmeny v hudobnom cítení. Niekedy sa zdá, že si pestuje imidž bezstarostného playboya, má po ruke väčšinou nejakú ironickú poznámku a občas netušíte, či to myslel vážne, alebo si z vás robí žarty. Niekto ho preto vôbec nemusí, iní ho zase majú radi. Počas rozhovoru pôsobil uvoľnene a venoval mi celú hodinu. Vďaka tomu sa teraz môžete v obsiahlom interview dočítať, ako hodnotí svoju doterajšiu kariéru a ako vníma smer, ktorým sa Edguy uberajú na novom albume. A že bol Tobias naozaj slušne ukecaný, o tom sa hneď presvedčíte sami.

Jedna z prvých vecí, ktoré ma zaujímajú, je vznik Edguy. Kapelu si založil v roku 1992, mal si vtedy 14 rokov, takže s tebou asi práve najviac plieskala puberta. Čo si v takomto veku očakával od svojej novej skupiny a od hudby vôbec?
Ťažko povedať... V prvom rade som chcel hrať. V tom čase neexistovalo veľa skupín, ktoré hrali hudbu v takej podobe, akú by som si predstavoval, a tak som dospel k rozhodnutiu, že chcem svoju vlastnú kapelu. Dá sa povedať, že som túžil po tom, aby som sa raz mohol živiť hudbou, ale takou, ktorú mám rád, a aby som okrem toho nemusel robiť naozaj nič iné. To bolo asi moje jediné očakávanie v tom čase. Že to celé zájde takto ďaleko a že sa za relatívne krátky čas staneme takou úspešnou kapelou, o tom by som sa nebol odvážil ani len snívať.

Od onej doby uplynulo pomerne veľa rokov. Ako by si vo všeobecnosti charakterizoval hudobný vývoj kapely od jej vzniku po dnešok? Čo sa za ten čas zmenilo najradikálnejšie?
Žiadne naozaj radikálne zmeny sa vlastne neudiali, teda, aby som nezavádzal, snáď jedna dosť významná sa udiala – v porovnaní s našimi začiatkami sme sa naučili lepšie hrať na hudobné nástroje. Nikto z nás predtým nehral v žiadnej inej skupine, Edguy bol pre všetkých prvou muzikantskou skúsenosťou. Myslím, že sme začínali ako klasická hardrocková banda a našimi vzormi boli Guns‘N’Roses, Mötley Crüe, Iron Maiden, ale aj Helloween, Kiss, AC/DC... Najskôr sme hrali coververzie a asi v polovici deväťdesiatych rokov sme prešli k power metalu. V tom čase sme si to už totiž mohli dovoliť, lebo keď sme začínali, neboli sme ešte v stave, kedy by sme si verili dostatočne na to, aby sme hrali rýchle skladby. Je to prirodzené, veď sme boli začiatočníci. V ďalších rokoch sme postupne získavali schopnosti a mohli sme vďaka tomu začať hrať veci, ktoré boli technicky hodnotnejšie. Povedal by som, že medzičasom sme sa štýlovo opäť vrátili o malý krôčik späť, bližšie ku klasickému hard rocku a heavy metalu. Už sme nemuseli nikomu nič dokazovať, hudobné nástroje sme sa časom naučili ovládať tak dobre, že sme mohli presedlať na zdanlivo nenápadné štýlové prostriedky a využiť ich na prezentáciu vlastných kvalít. Dnes sme sa odklonili od hesla „vyššie, rýchlejšie, údernejšie“, ktoré bolo pre nás ústredné ešte na konci deväťdesiatych okov. Snažíme sa jednoducho tvoriť dobré skladby, z ktorých vyžarujú emócie a hudobne sa im usilujeme dať presne to, čo každá vzhľadom na svoj charakter potrebuje a presne toľko, koľko toho potrebuje. Ak by som to mal zhrnúť, tak časy sa zmenili hlavne v tom, že keď sme sa postupne „vyhrali“ a technicky zdokonalili, keď sme prešli od hard rocku k speed/power metalu, nadobudli potrebné zručnosti a keď sme už mali k dispozícii istú paletu našich vlastných štýlových prostriedkov, stali sme sa zrazu uvoľnenejšími a „usadili“ sme sa. Teraz stojí v centre našej pozornosti skladba ako taká, jej štýlová intenzita, a to je podľa mňa veľmi dôležité. Nie je dôležité hrať čo najrýchlejšie a súťažiť ako na olympiáde, nejde predsa len o merateľný aspekt hudby. Ak sa teda pozrieme na náš vývoj, sme to stále my, ale z hľadiska uvedených faktov sme iní. Ľudia sa vyvíjajú, vo veku 31 rokov sa odlišujú od toho, akí boli, keď mali 14, to je samozrejmé. 

Takže vaše ľudské dozrievanie sa prejavuje aj vo vašej hudbe a jej vývoji, však?
Pravdaže. Keď sme začínali hrať, pokladali sme za veľmi dôležité predávať veľa platní, nahrať dobrý album. Nahrali sme „Vain Glory Opera“, potom prišiel album „Theatre Of Salvation“. Vtedy sotva niekto hral takýto druh hudby. Potom prišla akási renesancia, reprezentovaná kapelami ako Rhapsody, Hammerfall a zaradili sme sa k nim aj my. V dobe, keď sme rozbiehali kariéru, hudbu tohto typu nehrali už ani Helloween, ani Gamma Ray, takže práve my sme o ňu podnietili opätovný záujem. Naopak, posledné roky sú podobnou hudbou také presýtené, že občas máš pocit, akoby bolo v tejto oblasti už všetko povedané. Núti ťa to posúvať hudbu ďalej a ďalej, hľadať nové cesty a nové horizonty, aby si neustrnul na mieste a nezanikol v mase. My sme vtedy urobili niečo, čo jednoducho kapela podľa neoficiálnych pravidiel urobiť nemohla. Grunge bol na výslní a my sme sa rozhodli v dobe jeho rozmachu pre tradičný metal. Koncom deväťdesiatych rokov potom vznikali nové kapely, ktoré zneli rovnako ako my alebo Helloween. Tak či onak, my jednoducho chceme ísť stále ďalej, otvárať nové dimenzie. Dnes sú totiž nároky úplne iné ako povedzme tie spred desiatich rokov.

Keď už hovoríme o minulosti, mohol by si prezradiť, ako ste sa dopracovali k menu Edguy?
Meno vzniklo, keď sme boli ešte školáci. Chceli sme sa volať tak, ako sa nikto iný nevolal. Chceli sme byť jednoducho originálni, a tak sme vymysleli nové slovo. Svoj pôvod má v mene nášho učiteľa, ktorý sa volal Edgar a bol dosť strelený. Prostredníctvom slovných hračiek sme sa potom prepracovali k slovu Edguy. Ponechali sme si ho ako názov kapely a teraz je už neskoro na to, aby sme si ho menili... (smiech)

Ktorý z doterajších siedmich regulárnych štúdiových albumov (ak k nim ešte nerátame vašu novinku) považuješ za najlepší, rozhodujúci, alebo za taký, ktorý vyniká nejakým iným spôsobom?
Podľa mňa „Rocket Ride“, hoci ani s týmto albumom nie som stopercentne spokojný. Zriekli sme sa však na ňom po prvýkrát mnohých väzieb. Tento album bol asi až príliš mnohostranný, štýlovo nejednoznačný. Evidentné je to hlavne pri skladbách ako „Trinidad“, „Fucking With Fire“, „Catch Of The Century“ alebo tiež „Superheros“ spolu s videoklipom, ale aj pri pohľade na trochu čudesný obrázok na obale. Jednotlivé elementy boli natoľko odlišné, že sa k sebe až tak veľmi nehodili. Ale hudobne je „Rocket Ride“ najlepší album, aký sme urobili. Inak aj „Hellfire Club“ bol dobrou a dôležitou nahrávkou, okrem neho svojím spôsobom aj „Vain Glory Opera“. Ten posledne menovaný nám prekliesnil cestu a položil základný kameň všetkého, čo prišlo potom. Zrazu nás brali vážne. „Mandrake“ bol zase výnimočný tým, že sme ho na turné prvýkrát prezentovali v role headlinera. Každý album bol istým spôsobom dôležitý a pri každom by som mohol menovať to pozitívne, čo nám priniesol. Na základe môjho momentálneho vkusu však považujem „Rocket Ride“, keďže nový album ešte nerátame, za ten, ktorý mojim predstavám zodpovedá najviac. 

Podľa mienky mnohých fanúšikov prerazil Edguy až s druhou štúdiovkou, ktorá vyšla pod patronátom AFM Records, menovite „Vain Glory Opera“, čo si vlastne už aj sám sčasti naznačil. Čo myslíš, čím to je, že práve tento album vás natoľko zviditeľnil?
Určite, je to tak, ako vravíš. Predtým nás nikto nebral skutočne vážne. A pritom počin „Kingdom Of Madness“ disponoval dobrými nápadmi, ale vydavateľstvo ani my sme ešte neboli dostatočne zrelí, takže to nebolo dostatočne silné dielo. Zvuk bol otrasný, boli tam tiež nedostatky v skladbách a aranžmánoch. Z nahrávky sa dal síce vycítiť istý potenciál, ale to je asi tak všetko. Pritom na „Vain Glory Opera“ sa s nami zrazu podieľali také osobnosti ako Hansi Kürsch z Blind Guardian, Timo Tolkki zo Stratovarius. Títo ľudia nás vtedy akoby vzali za ruku a pomohli nám nadobudnúť určitú istotu. Timo jeho skvelou produkciou, Hansi svojím vokálom. Album obsahuje vskutku dobré piesne. Také veci „Out Of Control“ alebo „Vain Glory Opera“ boli a sú podľa môjho názoru výborné kúsky, ktoré majú pomerne veľkú hodnotu pre fanúšikov power metalu. Toto všetko nás akoby prenieslo do sna. „Vain Glory Opera“ je prvý album, s ktorým sme precestovali takmer celú Európu, takže s ním jednoznačne prišiel akýsi zlomový okamih.

Spomenul si spoluprácu s Timom Tolkkim a Hansim Kürschom. Ako na ňu spomínaš? Klapalo vám to? Marí sa mi, že Timo vám vypomáhal aj hrou na gitare...
Áno, to je pravda, hosťoval u nás. Vedeli sme, že musíme niečo na našom sounde zmeniť, pretože predchádzajúci album bol z tohto pohľadu otrasný. A v tej dobe bol dnes taký známy a typický sound z dielne Stratovarius niečím veľmi zvláštnym a netradičným. Dnes podobne znie strašne veľa kapiel, ale predtým to tak nebolo. Takže sme sa vo vtedajšej situácii zhodli na tom, že práve takýto zvuk sa k našej hudbe hodí úplne najviac. A kto iný by vedel lepšie, ako sa k tomuto zvuku dopracovať, než sám pôvodca - Timo Tolkki. Kontaktovali sme ho teda a on si vypočul skladby. Veľmi sa mu páčili, a tak povedal, že sa na to podujme. Naša spolupráca prebiehala vo Fínsku, v štúdiu Finnvox, kde Stratovarius takisto nahrávali svoje albumy. Timo pre nás štúdio zarezervoval a následne sme v ňom spolu asi 14 dní strávili mixovaním albumu. Teda mixoval on a my sme tam iba sedeli a, jednoducho povedané, sledovali a učili sa, ako na to. A s Hansim to bolo tak, že som chcel, aby mi poradil nejaké tipy pre nahrávanie albumu, preto sme ho kontaktovali. Dodatočne sme sa ho potom spýtali, či by nechcel na album prispieť tiež nejakými pasážami, ktoré by naspieval ako hosť. Hansi sa inak medzičasom stal priateľom celej kapely. Vtedy ním síce ešte nebol, ale napriek tomu sa rozhodol nám pomôcť, čo bolo pomerne dôležitým aspektom celého albumu a tiež faktorom jeho celkového úspechu. Poskytol mi najskôr po telefóne tipy a nápady, ako čo aranžovať a nakoniec sa aj sám zúčastnil na nahrávaní tým, že naspieval nejaké pasáže. 

Takže obaja boli pomerne veľkým prínosom pre kapelu, však?
Určite, bez pochýb. Prejavilo sa to obzvlášť výrazne v tom, že zrazu nás začali brať vážne aj médiá. Predtým nás na obrazovke nikto nevidel, keď sa z ničoho nič zjavil dobre znejúci album s dobrými skladbami, ktorému dali požehnanie také osobnosti ako Timo Tolkki a Hansi Kürsch. To nám pomohlo k tomu, že sme sa v očiach verejnosti stali nádejnou kapelou, ktorá si za svojou hudbou stojí. Prirodzene, tlač a médiá zaregistrovali účasť Tima a Hansiho na nahrávke, a preto automaticky očakávali, že niečo na tom asi bude, keď má kapela takúto podporu.

Prečo ste sa po istom čase rozhodli znovu nahrať materiál, ktorý bol súčasťou dema „Savage Poetry“ a vydať ho v roku 2000 ako plnohodnotný album?
Bolo na to viacero dôvodov. Album neexistoval oficiálne, bolo len prvé vydanie. Na internete ľudia za originály „Savage Poetry“ ponúkali strašne veľa peňazí, niekedy dokonca aj 500 dolárov. Fanúšikovia chceli, aby sme tento album ešte raz vydali. Ale Edguy je kapela, ktorá chce ísť stále vyššie, a preto sme mali rešpekt pred znovuvydaním niečoho, čo sme vytvorili už dávno. Možno by ho totiž niektorí ľudia vnímali ako celkom nový album a s tým sa neradno zahrávať, pretože treba priznať, že jeho kvalita absolútne nedosahovala úroveň zodpovedajúcu tomu, na čo Edguy mal v roku 2000 a čo sme v tom čase dosiahli. Tak sme sa rozhodli, že ľuďom ten album dáme, ale všetko na ňom urobíme kompletne nanovo. Nepriečili sme sa ani tomu, že novú nahrávku doplníme aj starou, aby to ľudia mali kompletné, ale s tým, že tam bude už spomenuté remastrované vydanie, ktorým zaujmeme naše aktuálne stanovisko k starým skladbám, aby nevznikli nedorozumenia. Takže preto sme toto demo nahrali znovu.

Vo vašich skladbách sa človek môže stretnúť s rôznymi témami, od spoločnosti cez problémy dnešnej modernej civilizácie až po cirkev. Na druhej strane nemáte problém urobiť ani jednoduchú, odľahčenú a zábavnú pieseň typu „Lavatory Love Machine“. Ako vznikajú podobné skladby? Potrebou tak trochu sa uvoľniť?
To je celkom prirodzené. Nikto nemá stále rovnakú náladu. Práve toto ma udivuje napríklad u blackmetalových skupín. Nechápem, ako môže byť niekto každý deň a celý deň na všetko stále len a len naštvaný... To úplne odporuje našej prirodzenosti. Pozrime sa na to takto: ja veľmi rád spracovávam témy, ktoré ma zamestnávajú, takže je tam veľa autobiografie. Keď sa človek niečím neustále vo svojom vnútri zaoberá, tak z psychologického hľadiska je veľmi dôležité, aby o tom aj hovoril. A ja o tom hovorím vo svojich skladbách. Tým pomáham sebe a možno sa s danou tému stotožnia aj iní ľudia, či už ide o problémy vo vzťahoch alebo dezorientovanosť... No faktom zostáva, že v hlave mám aj mnoho somarín. Som toho názoru, že človek sa musí aj zabaviť a mňa ohromne baví písať veselé piesne. Jediná nevýhoda je tá, že skladba býva z hľadiska muzikantských výkonov  menej hodnotná, ak sa spája s humorom. A to je škoda, pretože jedno s druhým vôbec nesúvisí. Predstav si takých Queen, Twisted Sister alebo Van Halen. Tam sa vždy dal nájsť humor, každá z týchto kapiel preň mala vypestovaný zmysel, pričom muzikantsky a hudobne ide o vysoko cenených umelcov. V metale je niekedy trochu smutné, že pri snahe o humor sa často zabúda na kvalitu. Ale my si veríme aj napriek tomu, pretože je to z našej strany úprimné a chceme to robiť tak, ako to robíme. Musíme robiť to, čo chceme, inak by sme jednoducho neboli spokojní.

Prejdime teraz k vašej novinke. Raz si sa vyjadril asi v tom zmysle, že nový album zabezpečí pre Edguy miesto v sieni slávy vedľa takých veličín ako Led Zeppelin, Black Sabbath alebo AC/DC. Možno to bude trochu provokatívne, ale napriek tomu sa to spýtam: si stále taký nadšený vaším novým dielom?
Som veľmi nadšený naším novým dielom! Ba čo viac, som meganadšený! Je však potrebné podotknúť, že tá moja výpoveď bola mienená s istou rezervou. Samozrejme sa nechceme porovnávať s Led Zeppelin alebo AC/DC, chcel som tým len vyjadriť, ako veľmi som presvedčený o sile albumu. Veď uznaj, podľa mňa musí byť každý umelec nadšený tým, čo práve vytvorí. Ak maliar svojmu dielu nedôveruje, potom je od neho nečestné, ak také dielo vystaví v múzeu. Mali sme na prípravu albumu, obrazne povedané, všetok čas sveta, mohli sme si tento čas ešte predĺžiť, ak by sme si náhodou ešte neboli istí tým, že materiál je skvelý. Pripúšťam však, že ak nejaký umelec o svojom novom diele povie, že ide o to najlepšie, čo kedy vytvoril, aj tak mu to nikto neuverí... (smiech) Ľudia rozhodnú, ale pokladám za veľmi dôležité, že po dlhšom čase je naozaj každý v kapele pevne presvedčený o sile a veľkom potenciáli nového albumu. Som toho názoru, že o niekoľko rokov sa bude „Tinnitus Sanctus“ rátať k našim vrcholom. Možno sa stane hneď po vydaní absolútnym miláčikom fanúšikov, možno nie, ale z dlhodobého hľadiska som si istý, že budú vedieť oceniť jeho nepochybnú kvalitu.

„Tinnitus Sanctus“ naozaj neznie až tak uvoľnene a veselo, ako zneli niektoré staršie veci. Ako celok však vyznieva o niečo vyzretejšie. To sa asi nedá naprogramovať, prišlo to pravdepodobne celkom spontánne...
Bolo to absolútne spontánne. Nikdy sme nerobili nič kŕčovito a nestanovovali sme si nikdy nijakú cieľovú predstavu, ktorú by sme mali naplniť. Všetko, čo vzniká podľa nejakého presného plánu, je umelé a s umením to nemá nič spoločné. Musí to prísť prirodzene, iba tak je to úprimné. Ale je jasné, že organizačne a termínovo musí byť stanovený určitý plán. Akonáhle boli piesne na papieri, boli sme si vedomí, že by sme tento album nemali kaziť prílišnou dávkou humoru. Vedeli sme, že materiál, na ktorom pracujeme, je pôvodný, veľmi silný, priamy a pomerne ťažký, takže by nebolo primerané a vhodné, aby sme do neho nasilu tlačili veľa komických prvkov. Dôkaz, že si veríme dosť na to, aby sme vedeli brať veci aj menej vážne, je posledný song albumu „Aren’t  You A Little Pervert, Too“. Ale aj na iných miestach sú skryté veselé odkazy, napríklad „Pride Of Creation“ je skladba, ktorej celý text na teba akoby nezbedne žmurkal jedným okom. Ako celok je však album poňatý o dosť vážnejšie, čo ma teší. Niežeby sme ľutovali „Rocket Ride“, to v žiadnom prípade, ten album mal dobrú produkciu a dokumentoval, že sme pripravení podstúpiť každé riziko. Ale ako som už povedal, asi bol príliš štýlovo rôznorodý, trochu sa odklonil od dôrazu na kvalitu a nebol taký jasný. Na rozdiel od toho zaujíma „Tinnitus Sanctus“ naozaj viac ako jasné stanovisko. Všetky sily sú pod kontrolou a namierené jedným spoločným smerom.

Iba sa mi to zdá, alebo je hudba na novinke naozaj emotívnejšia?
Nezdá sa ti to, je to tak. Je intenzívnejšia. Znie odhodlane, vedomá si svojho smeru a je tiež mystickejšia. „Rocket Ride“ by sme sčasti mohli považovať za akýsi „žuvačkový metal“, bola to síce zábava, robiť na ňom a vkladať do neho mnohé žartíky, ale „Tinnitus Sanctus“ ide hlbšie, súhlasím s tebou. 

Nech sa vaša novinka akokoľvek odlišuje od jej predchodcu, vašu tradičnú melodiku možno identifikovať bez problémov. Hymnické refrény nesú značku Edguy, no čo sa tvrdosti týka, podobne, ako sa zmiernila už spomínaná veselá nálada jednotlivých skladieb, i v tejto oblasti ste v porovnaní s minulosťou čiastočne ubrali plyn...
To je pravda. Práve včera som telefonoval so šéfom z Nuclear Blast, ktorý sa ma trochu vyčítavo opýtal: „Kde je, prosím ťa, ‚Mysteria’?“ A ja na to: „Na albume ‚Hellfire Club‘.“ (smiech) Dal mi jasnú otázku a ja som mu na ňu úplne jasne odpovedal. Od „Mysterie“ ubehlo veľa času a momentálne ma rýchle skladby nudia. Vhodnejší priestor pre preukázanie vnútornej sily a myšlienky ponúkajú skladby v strednom tempe. Ak dostane pieseň čas na „dýchanie“, vytvorí sa tým priestor aj pre silnú melódiu a emócie. V rýchlej skladbe sa emócie nevedia naplno prejaviť, tie vyniknú pri pomalšom tempe. Vidno to na nových skladbách, ako napr. „Dragonfly“, alebo „Nine Lives“. Predstav si takých Avenged Sevenfold alebo Dragonforce, sú to nepochybne skvelé kapely, ale ich hudba vôbec nedýcha. Nemá kedy. A to nie je predstava toho, čo chcem robiť ja. Pre mňa je hudba v prvom rade zhudobnením emócií. A aké emócie už môže vyjadriť človek, ktorý musí zahrať asi 750 000 nôt za minútu? Nejde vždy len o to, čo zahráš, ale aj o to, čo vynecháš. Vezmime si porovnanie skladateľov Richarda Wagnera a Vivaldiho. Tam je to podľa mňa podobné, u Vivaldiho mi chýba emotívna sila, ktorá je u Beethovena alebo Wagnera. Oni totiž mnohé noty vynechajú, nechajú hudbu, aby sa celkom stlmila a aby potom mohla opäť explodovať. To sa dá pretransformovať aj do rockovej muziky. A preto si myslím, že album „Tinnitus Sanctus“ sa podvedome nestal rýchlou záležitosťou vďaka tomu, že v súčasnosti ma tie našľapané a rýchle skladby dokážu vynervovať.

Sám si kdesi povedal, že nejde o žiadny návrat ku koreňom kapely, ale má ísť o čerstvý vánok vo vašej hudbe. Smer, akým sa „Tinnitus Sanctus“ uberá, sme už prebrali. Celkom ma však zaujíma, či očakávaš, že by Edguy mohli zostať naladení na podobnú strunu aj naďalej, v ďalšej tvorivej práci?
Ťažko o tom takto hovoriť, netuším, čo ma bude zaujímať o 5 – 10 rokov. Istá je jedna vec, a síce tá, že v súčasných dňoch sa cítim najlepšie pri takejto hudbe. Je to ťažká situácia, sú ľudia, ktorí sa sťažujú, keď urobíš album podobný predchádzajúcemu, iným zase vadí, ak sa pustíš do niečoho nového. Vždy sa nájde niekto, kto nebude spokojný. Oveľa radšej budem predávať o polovicu nosičov menej ako doteraz a budem pritom spokojný s tým, čo robím, ako by som sa mal predať pre úspech a pokračovať trebárs vo vyšliapanej stope albumu „Theater Of Salvation“ jeho druhou, treťou, či štvrtou časťou. To radšej nebudem nahrávať žiadne platne a budem trebárs manažérom v našej agentúre. Nechcel by som sa venovať hudbe, na ktorú nemám chuť, pretože to určite nie je ideálom rockovej muziky.

Tobias, v tom istom mesiaci, v ktorom vydávate svoj nový počin, čiže v novembri, oslavuješ 31. narodeniny. Napriek takémuto pomerne mladému veku má Edguy vybudované silné renomé, pozná vás mnoho ľudí, etablovali ste sa ako hviezda rockovej a metalovej hudby. Kapela existuje 16 rokov, čo je už úctyhodné číslo. Nepokladáš toto všetko v súvislosti s tvojím vekom za pozoruhodné fakty?
Ja ti ani neviem.... A ty?

Ja áno, vlastne preto sa ťa to pýtam. Poväčšine takéto informácie súvisia s kapelou, v ktorej majú všetci členovia aspoň 40 rokov...
Pre mňa je pomerne ťažké zhodnotiť celú túto situáciu nezaujato.  Nezažil a nespoznal som totiž inú situáciu, v kapele som prakticky vyrástol. Kvôli tomu to nedokážem posúdiť. Ale je to dosť bláznivé, keď si uvedomím, že už dlhší čas sa radíme k etablovaným skupinám a popri tom som fakt pomerne mladý. Mám 31, to znamená, že mám za sebou už takmer 17 rokov života v Edguy. To je úplne šialené... S Avantasiou i Edguy som už predal obrovské množstvo albumov. Je to naozaj šialené, keď sa tak nad tým zamyslím, ale pre mňa osobne nie až tak veľmi, keďže som v tom zapojený v podstate od detstva a inú situáciu som preto nemal možnosť zažiť.

31 rokov je pomerne dosť na to, aby človek dobre poznal sám seba... Aký je Tobias Sammet?
Povedal by som, že veľmi dobrý! (smiech) A som aj veľmi milý. Ale vážne: som netrpezlivý, milý, nedochvíľny, ale spoľahlivý. A takmer som zabudol – tiež ctižiadostivý. Snažím sa tú svoju nedochvíľnosť odstrániť, lebo je to voči iným ľuďom veľmi neúctivé. Ale ide to ťažko, pretože som pomerne chaotická osoba, čo si väčšina ľudí o mne vôbec nemyslí. Väčšina ma pokladá za maximálne organizovaného človeka. Ale zase, aby si to niekto nezačal zle vysvetľovať, myslím, že sa mi celkom darí manažovať samého seba aj napriek tomu, že som taký chaotický typ. Môj najlepší kamarát má vo zvyku hovoriť: Musím byť chaotický, lebo inak by som nevedel všetko zvládať s takou hravosťou... Je to tak. To, že som chaotický, mi pomáha, aby som mnohé veci nebral až príliš vážne. Takže ako som už povedal - som síce ctižiadostivý, ale fakt, že som zároveň aj chaotický, mi to uľahčuje, lebo zmierňuje potenciálny tlak. Vďaka tomu sa mi vždy nejako podarí všetko zvládnuť a zariadiť. 

Ako je asi všetkým známe, okrem domovskej kapely Edguy sa venuješ aj svojmu vedľajšiemu projektu Avantasia.  Nedávno si avizoval, že fanúšikovia sa dočkajú prvého DVD so záznamom živých vystúpení Avantasie. Na viacerých koncertoch sa objavili aj nejaké kamery. Ako vyzerá situácia ohľadne tohto DVD dnes?
Všetko je nasnímané, materiál je veľmi dobrý, pár vecí som už videl. Ale momentálne nemám čas zaoberať sa tým. Niežeby som na to nemyslel, ale s Edguy vydávame nový album, turné je predo dvermi, to všetko je v tejto chvíli príliš dôležité na to, aby som zameral svoju pozornosť niekam inam. Treba počkať, kým pominie všetok zhon okolo Edguy a kým bude čas  na Avantasiu. Predpokladám, že niekedy v roku 2010 by DVD mohlo vyjsť. 

V súčasnosti Avantasia disponuje troma štúdiovkami. Pred istým časom si sa zmienil o tom, že tretí album  vznikne iba v tom prípade, ak Helloween nahrá tretiu časť „Keeper Of The Seven Keys“. Našťastie, tretí „Keeper“ vznikol. Zaujímalo by ma, či by sme sa v opačnom prípade dočkali albumu „Scarecrow“? Plánoval si svoj sľub v každom prípade dodržať?
V skutočnosti to nijak priamo nesúviselo s Helloween. Ja som totiž nechcel urobiť tretiu Avantasiu a toto som povedal preto, lebo som si bol istý, že Helloween už nikdy nenahrá tretie pokračovanie albumu „Keeper Of The Seven Keys“. Vedel som totiž, že Michael Kiske sa do Helloween už nikdy nevráti. Chcel som povedať niečo, čo by vyjadrilo obrovskú nepravdepodobnosť ďalšieho pokračovania Avantasie, pretože som túžil po tom, aby mi vtedy ľudia dali s podobnými otázkami pokoj. Áno, Helloween potom predsa len prišiel s tretím pokračovaním „Keepera“, ale nemalo to nič spoločné s mojím rozhodnutím v Avantasii nakoniec pokračovať. 

A čo štvrté pokračovanie? Prichádza niekedy v budúcnosti do úvahy?
Áno, určite. Nejaké veci sú už aj nahraté, v tejto chvíli však na tom nemôžem pracovať, mám teraz mnoho iných vecí. Ale určite je štvorka v pláne, idea a príbeh „Scarecrow“ sú koncipované pre dva celé albumy. Takže určite vznikne aj štvrtý, veľmi bohatý a rozsiahly album.

Tento rok vydal Ayreon svoje nové EP, na ktorom si sa spolupodieľal aj ty pod značkou Avantasie. Spievaš tam skladbu od Alicea Coopera „Elected“. Ako si sa dostal k spolupráci s Arjenom A. Lucassenom?
Ako isto vieš, Arjen zverejnil svoj nový album približne v tom istom čase ako Avantasia. V médiách sa neustále pýtali mňa na neho a naopak, no pritom sme sa vôbec nepoznali. A tu v Nemecku sa to stalo dokonca až takou nepríjemnou záležitosťou, že nás už takmer proti sebe huckali. Zakaždým, keď niekto z nás povedal niečo o tom druhom, médiá si to vykladali v tom zmysle, ako by sme sa s Arjenom navzájom najradšej postrieľali. Raz som to už nevydržal a povedal som, že ho predsa vôbec nepoznám. Už toho bolo veľa a tak som si zaumienil, že sa s ním chcem jednoducho skontaktovať, spoznať ho a ubezpečiť, že proti nemu v skutočnosti vôbec nič nemám. Vlastne aj on si o mne myslel niečo také, ako proklamovali médiá. A takisto ako ja, aj on si napokon všimol, že nás chcú médiá proti sebe poštvať. Povedali sme si, že musíme urobiť niečo také, čím ukážeme médiám prostredník... (smiech) Arjen ma zavolal, aby sme spolu spravili singel, kde by som naspieval spomínanú „Elected“ od Alicea Coopera. Keď sme už boli v kontakte a vedeli sme, že médiá a tlač nás budú vždy vnímať tak, ako si zaumienili, dohodli sme sa, že sa trochu zabavíme a naozaj sa začneme osočovať. Stalo sa a niečo sme na seba v médiách porozprávali, hoci sme už boli kamaráti. Vedeli sme však, že tým dostane táto aféra v tlači ešte viac priestoru ako mala dovtedy. Keď už médiá tú hru rozohrali, chceli sme sa tiež zapojiť. A tak sme sa v každom druhom rozhovore navzájom ohovárali a nesmierne nás to bavilo. No bolo to skrátka veselé. (smiech)

Okrem tejto spolupráce si v tomto roku opäť pracoval aj s Timom Tolkkim, a síce pri nahrávaní albumu jeho nového projektu Revolution Renaissance. Naspieval si skladbu „Heroes“. Timo ťa oslovil s prosbou o pomoc?
Áno, poprosil ma, či by som ju nenaspieval. A keďže som mu bol dlžný láskavosť, súhlasil som. Inak by som to asi neurobil. (smiech) Musím totiž povedať, že ten album sa mi nepáči, takisto ani tá pieseň. Je mi ľúto, že to musím takto povedať, ale chcem byť úprimný. Myslím, že to nie je vrchol Timovej umeleckej práce. Album znie z môjho pohľadu vykonštruovane, príliš umelo, chýba mi tam duša. 

Na Slovensku má Edguy množstvo fanúšikov. Nechceli by ste sa niekedy zastaviť a urobiť tu zopár koncertov?
Na Slovensku? Tam sme už predsa nejaké koncerty odohrali. Počas posledného turné síce nie, ale predtým áno.

Dobre, ale otázka bola mienená tak, či sa sem nechystáte prísť podporiť váš nový album?
To ti ešte zatiaľ neviem povedať. Doteraz máme rezervovanú iba prvú časť nášho turné, a tá zahŕňa Švédsko, Nemecko a južnú Európu. Zatiaľ tam nie je zahrnuté Česko, Slovensko , dokonca ani Rakúsko a Maďarsko. Ale určite ešte nejaké koncerty pribudnú aj pre ďalšie krajiny a ak to bude fungovať, tak prídeme veľmi radi. Zhruba rok sme s Edguy neboli na žiadnej šnúre, možno ešte dlhšie. Aj vlani sme chodili len po festivaloch. Hráme všade, kde len môžeme. Najskôr by sme radi urobili veľkú show pre Nemecko, Švédsko, Španielsko, Francúzsko či Taliansko, ale keď to bude potom možné, zavítame aj k vám. Ja osobne som veľmi optimistický a myslím si, že môžeme hrať prakticky takmer všade. Závisí to samozrejme aj od toho, ako sa bude vodiť albumu a ako sa bude predávať. Nezáleží mi na tom, aby sme zarobili veľa peňazí, chceme hrať naozaj všade, ale takisto nechcem o nijaké peniaze prísť. A nechcem ani nejaké bezvýznamné malé vystúpenie pre zopár ľudí, pretože títo si tak či tak zaplatia vstupné a chcú za svoje peniaze vidieť kompletnú show.