Kebyže na vás mierim nabitou zbraňou a pýtam sa, ktorá nemecká thrashová kapela je za posledné roky najrelevantnejšia, bola by odpoveď KREATOR jediná správna. Zatiaľ, čo nemenovaní sodomiti a ničitelia pôsobia trochu unavene, družina okolo Milleho Petrozzu sa vždy dokázala vyvíjať. To je znakom celej ich kariéry, kedy dosiahli niekoľko kreatívnych a zároveň rôznorodých vrcholov. Posledným z nich bol posledný album - organický a dobre premyslený „Hordes of Chaos“. Logicky by sa dalo čakať, že KREATOR naň nadviažu, prípadne sa otočia úplne inam (ehm... „Endorama“). Napriek všetkému bol vývoj kapely vždy prirodzený a logický.

Tento poznatok by z „Phantom Antichrist“ urobil výnimku, potvrdzujúcu pravidlo. Ide o priamočiary návrat k melodike a (pri)veľkým refrénom „Enemy of God“. Ak na predošlom albume slúžili ľúbivé tóny ako kontrast a podkreslenie chaosu, na „Phantom Antichrist“ sú v podstate iba preto, aby boli. Jeden príklad za všetky: „Death to the World“. Okrem opakujúceho sa refrénu a melodickej linky sa v tejto piesni v podstate nič nedeje. Gradáciu, intenzitu a niečo prekvapivé asi Merkel odoslala ako pomoc Grékom. Album som počul niekoľkokrát, ale okrem spomínaných dvoch vecí sa mi v hlave nezachytilo takmer nič. Možno ešte akustický úvod „Amok Run“, trošku pozmenený, aby sa mohol vopchať do „Your Heaven, My Hell“. To isté v refréne „Dying Race Apocalypse“, tu nazvanej „From Flood Into Fire“.

Jedným rozdielom oproti „Enemy of God“ je väčšia vyrovnanosť materiálu. Zatiaľ, čo starší počin má svoje nesporné vrcholy, má aj hŕstku nekvalitných, recyklovaných skladieb. Na novinke sa všetko drží na tom miernom, veľmi miernom nadpriemere, z ktorého vyskočí maximálne nejaká lepšia ostrejšia pasáž. Akákoľvek „epická“ atmosféra (ako sa vyjdaril o „Phantom Antichrist“ pán kapelník) je spoľahlivo kastrovaná samoúčelnosťou, tou prvoplánovou túžbou, aby nahrávka znela pompézne. Ak si vytvoríme približnú stupnicu, tak „Phantom Antichrist“ je bližšie rodákom z Göteborgu, ako thrash metalu.

Ale aby sa len nenadávalo... sympatické na KREATOR je to, že sa snažia stvoriť album nie ako kolekciu piesní, ale ako celok. Kedysi to síce kapele išlo ešte lepšie, ale rebelské nálady robia „Phantom Antichrist“ trošku stráviteľnejšou doskou, akou v skutočnosti je. Zvuk nahrávky je prehľadný a zbavený nečistôt, čo melódiám celkom sedí, ale uprednostnil by som organiku a živosť minulej nahrávky. Štvorica muzikantov si (samozrejme) zaslúži sto bodov za svoju profesionalitu a svoje výkony.
Porovnávať „Phantom Antichrist“ s čímkoľvek iným je asi trochu nefér, ale pri kapele, ktorá je sústavne tak kvalitná, je to trošku povinnosť. Nejde o absolútne zlý album, sám osebe je profesionálny a remeselne obstojne zvládnutý. Je to ale kontext tvorby kapely, ktorý mu uberá na hodnotení. Prvýkrát za celú kariéru KREATOR mám pocit, že vydali niečo umelé. Produkt. Deväťdesiatim percentám fanúšikov to možno stačí, ale mne nie. Aj tá zatracovaná „Endorama“ je úprimnejší album, ako „Phantom Antichrist“... ktorý budem radšej brať ako dovolený prešľap.