Nech to znie akokoľvek kontroverzne, MACHINE HEAD sa stáva niečím podobným, ako bola dnes už kultová METALLICA vo svojich najlepších rokoch. Zjavom, ktorého povestné energické a elektrizujúce koncerty hypnotizujú čím ďalej, tým väčšie davy ľudí a zjavom, ktorého nahrávky sa automaticky a zaslúžene radia medzi vrcholné udalosti aktuálnej metalovej sezóny. „Unto The Locust“ v kontexte predchádzajúcej tvorby neprináša v podstate nič prevratného, či prekvapujúceho, v základe sa drží línie svojho epického predchodcu „The Blackening“, no v detailoch ide ďalej – kompozície sú o niečo chytľavejšie, veľkolepejšie a priamejšie, podoba gitarových riffov a vyhrávok bližšia k akémusi „metalovému štandardu“. Časy experimentovania sú už asi nenávratne preč a sú momenty, keď to je človeku aj ľúto – istej miere hudobnej recyklácie sa síce nevyhne asi žiadna skupina s väčším počtom nahrávok, dôležité ale je, nech to nepresiahne akceptovateľnú hranicu. Tá našťastie prekročená tentokrát nebola, ale v budúcnosti to už tak nemusí byť, zatiaľ to beriem len ako varovný prst. MACHINE HEAD ale očividne vedia, čo robia a tak bude veľmi zaujímavé sledovať, s čím prídu nabudúce. Doteraz dokázali každý prešľap zahladiť jedinečnou charizmou, ale ani to nemusí fungovať naveky. Tentokrát je to opäť jeden z kandidátov na album roka aj napriek šokujúco nevydarenému grafickému spracovaniu a aj napriek tomu, že „The Blackening“ mi je bližší podobným spôsobom, ako mi je bližší „And Justice For All“ na úkor „Black Album“ od už spomínanej METALLICY.