V dobe rozpínajúcej sa pandémie nás MALOKARPATAN prenášajú do omnoho temnejších časov našej histórie. Okrem nevoľníctva a chudoby náš región totiž kynožila svätá inkvizícia. Dochované zápisy z dobových procesov, ktoré vyšli v knihe "Krupinské prísne právo", tvoria koncept albumu "Krupinské ohne". Išlo o hon na čarodejnice, ktorý sa odohral na prelome šesťnásteho a sedemnásteho storočia. Okolo štyridsať žien bolo v tej dobe upálených resp. popravených za ich "hriechy".

Po hudobnej stránke sa takisto jedná o výlet do minulosti, tentokrát však o niečo bližšej. Boli to časy keď Jiří Walter mal prvé zjavenie, Vlasta Henych bojoval s nebom a Franta Štrom chcel podpáliť onen svet. Posadnutosť metalom v jeho ranej forme sa stala pre MALOKARPATAN najväčšou inšpiráciou. Old-school black s prvkami heavy metalu majú vypálený na svojich ramenách, a žeravý kov ich poznačil na celý život. V tomto smere ostali konzistentní, avšak tento raz poňali svoju tvorbu omnoho výpravnejšie.
Na album umiestnili len päť piesní, ktorým dopriali rozsiahlejšie časové plochy. Pribudli rôzne medzipasáže, množstvo epických motívov a zachovali si vydarené intrá z historických filmov. Akoby sa inšpirovali progresívnym rockom zo sedemdesiatych rokov. Možno to znie trocha prehnane, ale niečo z toho obdobia tam cítim. Väčší vplyv na ich tvorbu majú samozrejme kapely ako BATHORY, ROOT či TÖRR, ale jedno nevylučuje druhé. Tento ambiciózny plán im v podstate vyšiel. No treba si uvedomiť, že kapela sa skalopevne drží archaického metalu so všetkým, čo k tomu patrí. To znamená špinavý garážový zvuk, jednoduché hudobné motívy a veľmi svojská atmosféra. A tá je najpodstatnejšia pri tejto nahrávke. Celé to páchne surovosťou ranného black metalu a tá "primitívnosť" celého prejavu tomu len pridáva na autentickosti. Navyše to vo mne vyvoláva istú nostalgiu za touto muzikou. Nie že by som ju programovo vyhľadával, ale vyplavuje vo mne množstvo spomienok.

Pred dvomi rokmi došlo v zostave k jednej podstatnej zmene. Spevák Temnohor opustil kapelu a mikrofónu sa chopil gitarista HV. Rozdiel v ich hlasoch je síce badateľný, no obaja spievajú podobným štýlom, takže vo výsledku to nie je až tak badateľná zmena. Asi najvýraznejšou skladbou celej nahrávky je záverečná "Krupinské ohne poštyrikráte teho roku vzplanuli", v ktorej použili úryvok z filmu "Posledná bosorka". Refrén v tejto piesni si zaspieval Paľo Drapák (ex-METALINDA) a popravde, znie to trochu divne. Keď si odmyslím klasický heavy vokál, z ktorého dostávam zväčša vyrážky, príde mi to nejaké „krivé“. Každopádne pochvala za vydarený obal z dielne Svjatogora.

MALOKARPATAN nahrali svoj zatiaľ najlepší album. Celá tá štylizácia ma svoje čaro, aj keď spomínaný refrén titulnej skladby stále neviem spracovať.