Kto ešte stále rozpráva o našich OBLITERATE ako o grindovej kapele, musí byť dosť mimo. Páni sa za posledné roky poriadne pretransformovali a po nejakých odklepaných rýchlovkách už nie je ani chýru ani slychu. Kapela sa posunula smerom k miešaniu žánrov, resp. si vypracovala žáner pomerne osobitý a vlastný. Už na predchádzajúcom albume „Something Wrong“ bolo zrejmé, že bude dochádzať k zmenám, no na „Superboring“ je to už úplne jasné. 

Vo veľmi slušnom, prirodzenom a príjemnom zvuku je na albume naservírovaných iba šesť piesní. Ak by to spravila ozajstná grindová kapela, asi by nebolo veľmi čo počúvať. Takto tu máme viac ako polhodinu materiálu variujúceho od agresívneho extrémneho metalu cez jemné momenty až po elektroniku. Tou sa to aj všetko začína v piesni „00110000“, ktorá tak ako väčšina skladieb zaujíma kritický postoj k niektorým spoločenským fenoménom, či voči ľuďom dnešnej doby ako takým. Hudobným základom v prvej skladbe i na celom albume je rytmicky náročný a polámaný metal, ktorý ale nepôsobí ako zabehnuté mená mathmetalovej, či mathcorovej obce. Z jedného si berie pohyby v hlbších tónoch, z druhého zase bicie kopírujúce gitarové záseky. K tomu celému sa primiešavajú priamočiarejšie pasáže a melódie. Počtom polovicu, časom menšiu časť tvoria takéto skladby – „00110000“, „Freefall Society“ a „Superboring“.

Do ďalších troch dlhších skladieb si svoju cestu našlo množstvo experimentov. „Mostly Harmless“ začína i končí samplovanými pasážami, z ktorých najmä tá úvodná je vynikajúca. Dominantné riffy sú opäť mathom napáchnuté svinstvá, no v strede sa zjavujú klávesové momenty, hosťujúci Jozzi Takács si tu vystrihne vynikajúce sólo a pieseň končí pomalým temným záverom. „Like a Falling Leaf“ začína dlhším inštrumentálnym úvodom, kde sa opäť ozve maďarský hosť, aby nás potom zaviedla na cestu plnú posekaných klepačiek, vymieňajúcich si miesto s pomalšími riffmi, ktoré dokonca prerastú do akustickej pasáže dopĺňanej melodickými vyhrávkami. Záver albumu tvorí takmer dvanásťminútová „Circles in the Dust“, kde sa už experimentmi nešetrí už ani trocha. Elektronický úvod, ženský spev Lenky Pavúkovej z kapely CHORÉ VRANY, divotvorné riffy, nečakané prerušenie skladby pasážou, ktorá by sa nestratila ani na poslednom albume KING CRIMSON, o to nečakanejší návrat do extrémnych riffov doplnených zechovanými melódiami, prechod do elektronických zasekávačiek a záver v podobe jemných a veľmi upokojujúcich melódií v kombinácii elektroniky a „saxofónu“. Popis tejto skladby musí automaticky vyvolať celkom jasnú informáciu a teda, že tento album nie je práve pre bežného metalového poslucháča, ale skôr pre ľudí hľadajúcich v hudbe niečo nečakané, svojské, s chuťou po miernom experimentovaní.

Práve posledná skladba ukazuje kam sa môže kapela ďalej posúvať, ale ukazuje aj to, že by mnohé samplované pasáže mohli byť viac a lepšie prepojené so samotnou metalovou zložkou. To je hádam jediný nedostatok „Superboring“ spolu s menej zaujímavými momentmi práve v titulnej skladbe. Keď už som spomínal hostí, okrem Jozziho a Lenky si tu svoje pasáže do mikrofónu zareve i zašepká aj Peter Hija z GOD DEFAMER a FISH ART COLLECTION. Účasť viacerých ľudí na albume len potvrdzuje snahu hlavného tvorcu Ivana Babilonského o čo najväčšiu pestrosť a rôznorodosť hudby. Pre mňa rozhodne jedna z najlepších slovenských nahrávok. Ortodoxnejšia metalová obec ju spracuje ťažšie. Uvidíme, ako sa jej zadarí. OBLITERATE sa hlavne musia dostať zo zaraďovania ku grindcoru, aby ich objavilo aj iné spektrum poslucháčov. Držím palce.