Na úvod si dovolím povedať, že patrím do generačne mladšej fanúšikovskej základne a, pravdupovediac, nikdy som ani len nesníval o tom, že si niekde prečítam správu, že legendárna, ba priam najlegendárnejšia kapela svojho žánru vydá nový album. Áno, správne, jedná sa o nový Pink Floyd.

Je jasné, že pre mňa, možno aj pre drvivé množstvo fanúšikov sa kariéra týchto rockových velikánov skončila vydaním ich albumu Division Bell, ktorý je pre mňa jedným z najobľúbenejších albumov vôbec, nielen od legendárnych Britov. Nehovorím, že sa vyrovnáva ich najlepším počinom, ale pre mňa bol vždy tento album niečím zaujímavý, špecifický, iný... Kapela sa spolu naposledy v najsilnejšej zostave - Roger Waters, David Gilmour, Richard Wright a Nick Mason zišla na pódiu približne pred 9 rokmi, kde zrejme každý fanúšik opäť zavetril nádej, že by nejaké spoločné, finálne dielo ešte mohlo prísť. Bohužiaľ, táto šanca sa rozplynula v roku 2008, keď nás navždy opustil Richard Wright. Predpokladalo sa, že kapela teda navždy zavrie svoju knihu príbehov, ktorá bola otvorená, s nejakými pauzami, prestávkami takmer 50 rokov.

Prichádza teda otázka, prečo som sa na nový album tak veľmi tešil. Odpoveď je jednoznačná. Po oznámení, že Floydi vydajú nový album, ktorá dostal názov Nekonečnej rieky – The Endless River, sa postupne začali dostávať na povrch aj ďalšie informácie o pripravovanom počine. Na moje veľké sklamanie bolo potvrdené, že sa na ňom neobjaví Roger Waters. Po informácii, že vlastne nepôjde o nový materiál, ale o nahrávky, ktoré muzikanti zložili v období tvorenia The Division Bell, som sa už nemohol dočkať, kedy sa mi Rieka konečne dostane do uší. Očakávania na album boli tak obrovské, že dokonca prekonali historický rekord skupiny One Direction v počte predobjednávok cez internetový obchod Amazon.

Tak, aká teda je? Musím povedať, že som si album púšťal nespočetne veľa krát, mám ho napočúvaný asi zo všetkých strán. Nechcem album hodnotiť skladbu po skladbe, nikdy som to pri Pink Floyd nerobil, ich diela vždy pôsobia ako jeden kompaktný celok. Musím povedať, že Floydi znejú, tak nejako, moderne staromódne, neviem ani nájsť to správne slovo, ale hlavné je, že okamžite po úvodných tónoch je jasné, že je to tá britská mašinéria, ktorá nám posúva neskutočné hudobné nápady už polstoročie. Album je veľmi dobre namixovaný, každý nástroj má svoje jasné miesto, každý tón, každý nápad je jasne zreteľný a čitateľný. Nájdeme tu typické Gilmourové gitarové vyhrávky, ich nádherné hudobne široké plochy, ktoré sa rozlievajú ako skutočná rieka po poslucháčových ušiach. Album má peknú líniu, jednotlivé skladby do seba zapadajú, v podstate žiadne slabšie miesto na albume nevidím. Tak prečo mám stále pocit, že toto dielo nenaplnilo úplne moje očakávania a pravdepodobne ani drvivej väčšiny verných fanúšikov? Musím povedať, že jednoznačne mi na albume chýba ten legendárny, charizmatický Gilmourov spev, kde pri niektorých skladbách som len čakal a čakal, kedy konečne niečo povie, zaspieva, zamrmle, proste hocičo...ale nestalo sa, jediná naspievaná vecička je posledná Louder Than Words. Mám pocit, že albumu by obrovsky pomohlo, keby aspoň niektoré skladby len trošku doladili, dofrázovali, odspievali. Na druhej strane ale musím povedať, že album je neskutočne pestrý, či už po zvukovej stránke, efekty sú veľmi vhodne doladené, niekedy som mal pocit, že som v akejsi hudobnej rozprávke, ktorá pomaly, jemne, ale jasne plynie a plynie...

A ani sa nenazdáme a, zrazu, nám v reproduktoroch ostáva ticho. Neviem ako ho mám pomenovať, ale po poslednom tóne ma nejako zamrazilo, prešiel mi mráz po chrbte, zrazu sa ma zmocnil taký zvláštny pocit...áno...dôvod? Je koniec, priatelia, legenda povedala svoje posledné slovo. Ten pocit, keď sme sa všetci tešili na nový počin, čo zas do hudby ako takej títo neskutoční muzikanti prinesú, ten už nezažijeme. Neostáva nám nič iné, ako si dookola púšťať ich diela a obdivovať majstrovstvo, ktorým títo Páni muzikanti bezpochyby disponujú. Budem si púšťať ich rozlúčku? Musím povedať, že áno. Zrejme nie tak často, ako ich ostatné majstrovské diela, ale stále je ich posledný album krásnou ukážkou hudby, umenia, určitého odkazu všetkým generáciám poslucháčom, a to, či už sa Vám páči alebo nie, treba oceniť! Pink Floyd, ďakujeme za všetko, čo ste hudbe dali a určite Vaše tóny budú hýbať mysľami ďalších a ďalších generácií a nezáleží na tom, ktorým albumom to dosiahnete!