Kráča osamotený krajinou zmrazenou februárovým odpoludním pomaly odchádzajúcej zimy. Hlavu má sklonenú pred pichľavými lúčmi prichádzajúcimi zo žiarivého Slnka. Vlasy mu povievajú vo vetre, ktorý sa nemilosrdne zarezáva pod kožu všetkému živému. No on to nevníma. Ničím nerušený kráča prázdnou krajinou stálym pevným krokom. Nerušia ho ani rýchlo pohybujúce sa tiene mrakov, ktoré akoby sa pokúšali predbehnúť jeho myšlienky. Tie však nerušene prúdia ďalej. Ani praskot zmrznutého snehu pod nohami nedokáže prerušiť ten mocný tok. Len na chvíľu spomalia, keď zdvihne hlavu a cez takmer úplne prižmúrené oči krátko sleduje dym stúpajúci v diaľke spoza ihličnatého lesa, ktorý následný poryv vetra prichádzajúceho zo severu nemilosrdne zrazí k zemi, aby mu ukázal, kto je vládcom v tejto pustine. No on len privrie oči, zakloní hlavu dozadu, vtiahne do svojich útrob o trochu viac toho mrazivého ovzdušia a zas kráča ponorený do prúdu myšlienok svojím tempom ďalej smerom k obzoru.

Už stačí iba dodať, že mal v ušiach slúchadlá tiahnúce sa od walkmanu, v ktorom sa otáčali kolieska kazety, na ktorú si predtým nahral najnovší počin gréckej blackovej legendy ROTTING CHRIST. Musím sa priznať, že tento album ma dostal. Po prvom vypočutí som k nemu pristupoval s velkým dešpektom. Zdalo sa mi to nasiaknuté manowarovským minimalizmom/primitivizmom v blackovom kabáte. No o to viac som sa neskôr divil. Od vydania predchádzajúceho albumu Khronos uplynuli iba dva roky, no posun tu počuť výrazný. Khronos mám veľmi rád. Má zvláštnu atmosféru, akoby bol ponorený do nejakej hmly, do nejakého tajomného oparu. Veľmi rád sa k nemu vraciam. Preto mi hneď do uší udrel úplne iný zvuk. Dokonalo čistý. Najprv mi to aj trocha prekážalo, no teraz to beriem ako dobrú voľbu, keďže celý album sa vydal úplne inou cestou, ako jeho predchodca. Je viac epický, priamočiarejší a menej tajomný.
Veľkým plusom je hlasový prejav gitaristu Sakisa. Väčšinou používa taký jemný growling, no zaobchádza s ním vynikajúco. Čistý vokál je taktiež pomerne častý a z času na čas ucho poslucháča zachytí aj blackovo ladený šepot či vresk. Veľmi vhodne sú použité aj chorály, ktorými sa kapela inšpirovala pravdepodobne vo svojej domovine - v pravoslávnom Grécku.

Album pôsobí mimoriadne uceleným dojmom, skladby plynulo prechádzajú cez atmosferické intrá a outrá jedna do druhej. Za najslabšie miesto považujem piatu skladbu In Domine Sathana, pri ktorej sa neviem ubrániť pocitu, že bola stvorená len pre zvýšenie predajnosti diela. Pre mňa to však nie je album na každodenné počúvanie. Keď tú hudbu nevnímam naplno, strácam jednotlivé detaily a s nimi aj atmosféru, na ktorej celé dielo stojí, keďže ide o atmosferický black metal. Nevnímam množstvo okrás nenápadne utiahnutých na pozadí, ktoré hrajú vcelku významnú rolu. Nie je to album, po ktorom siahnem, keď chcem vypnúť, alebo keď chcem vytriasť lupiny z vlasov. Musím mať naň náladu a musím byť pri počúvaní ROTTING CHRISTu sám a ničím nevyrušovaný. Celkovo však u mňa ale stále vedie Khronos.

Genesis stráca na menšej pestrosti a faktom, že s rastúcim číslom skladieb klesá ich kvalita. Jednotlivé tracky by predsa len mohli byť trocha nápaditejšie, pretože postupy, aj keď dokonalo využité, tam jednoducho počuť. Vďaka tomu sa aj album rýchlejšie napočúva a následne aj opočúva, čo taktiež nepridáva body navyše. Celkovo ide o profesionálne zvládnuté dielo s parádnou atmosférou, ktoré však malo predpoklady na to, aby bolo ešte lepšie.