A just nespomeniem to meno, ktoré sa nad SEPULTUROU vznáša ako zlý prízrak. Začnem inak. Štvorica v zostave Green – Kisser – Pinto Jr. – Casagrande funguje spolu už od roku 2011, takže sú dobre zohraní. Ich druhý spoločný album (celkovo štrnásty pod značkou SEPULTURA) s názvom "Machine Messiah" sľuboval pokračovanie masívneho groove/thrashu z predošlého “Mediatoru”, ťahaného vpred najmä zničujúcimi bicími. Od roku 2006 nahralo kvarteto iba jeden menej podarený album, čo je slušná známka kvality. Solídna SEPULTURA, tak znel pôvodný plán – zhliadnuť podarený obal filipínskej výtvarníčky Camille Della Rossa, stlačiť play a dať si dávku brazílskej tvrdosti.

Ostalo len pri pláne, pretože “Machine Messiah” prekvapí takmer okamžite - spomalením. Polo-čisté vokály a pomaly sa stupňujúce dunenie ohlasujú príchod titulky. Minimálne pri tretej v poradí, orientálnou melódiou dotvorenou “Phantom Self” (nepliesť s “Inner Self”) je jasné, že nastal čas na experiment. A to dokonca celkom divoké. Napriek všetkému však základy v podobe technických, miestami “tribal” bicích a vcelku jednoduchých riffov Andreasa Kissera ostali. Ibaže SEPULTURA na sebe zamakala kompozične aj aranžérsky, takže už nejde o testovanie nápadov, ale elitné skladateľstvo. Najlepšie od čias … ale nie, budem ticho.

Štúdiová práca je znamenitá. Zvuk Jensa Bogrena je prierazný a vyvážený, určite lepší, než mierne bahenný “Mediator”. Ale kapela naaranžovala do svojho nového materiálu niekoľko perál, ako je napríklad hammond organ, nečakané španielky, orchestrálne elementy a iné.  Skôr, než predchodcu mi pripomína mesiáš "ten jeden nepodarený" album “A-Lex”, ibaže je menej rozháranejší a omnoho prepracovanejší. Prepracovanosť, mimochodom, počuť aj na výrazných gitarových sólach. Kisser má veľa priestoru a využíva ho ako slovutný gitarový mág. Drží si svoj rýchly a kvílivý thrashový štýl, ale akoby mal väčšiu kontrolu nad tým, čo chce hrať.

Eloy Casagrande medzitým stále odmieta pripustiť, že bicie bežne nebývajú sólový nástroj. Práve v kapele s jedným gitaristom sa jeho energia nesmierne hodí a opäť ukazuje, akým platným členom je. Rýchlym (thrashové nárezy “I Am The Enemy”, “Vandals Nest”) aj technickým piesňam (takmer nezahrateľná “Alethea”) púšťa do žil veľa kreatívnych beatov, neraz okorenených nejakými bonusovými perkusiami. Určite sa jedna o jedného z najlepších bubeníkov v rámci svojho žánru. Casagrande hviezdi už na svojej druhej štúdiovke s kapelou.

A čo to teda SEPULTURA poskladala? Napríklad doslova epickú “Sworn Oath” – naplno využívajúcu orchestrálnych stien, aby dodala svojmu hlavnému riffu a Derrickovmu revu maximálnu silu. Avšak aj tradičnejšie veci, napríklad “Resistant Parasites” vždy majú nejaké špeciálne korenie – v tomto prípade výraznú basovú linku a riadny groove. Najväčšou zbesilosťou je však príjemne šialená inštrumentálka “Iceberg Dances”. Chcete počuť kapelu, ktorá jednoducho chce hrať? Nech sa páči.

Keby SEPULTURA znovu nahrala niečo ako “Mediator”, nedalo by sa veľa namietať. Dalo by sa povedať, že kapela umožnila svojej typickej “monotónnosti“ rozvíjať sa, ibaže dlho trvalo, kým dosiahla veľké veci. Získala tak nový, groove/thrashový model svojej hudby, úspešne využitý na priamočiarejších doskách “Kairos” a “Mediator”. Tentokrát ale tento model slúži iba ako nezničiteľná chrbtica pre čokoľvek, čo si kapela vymyslí. Skvelá nahrávka a ich najlepší album od… nepoviem.