Idoly mnohých deathcorových fanúšikov SUICIDE SILENCE si opäť dopriali len obligátne dva roky a prichádzajú už so svojím tretím radovým albumom pomenovaným „The Black Crown“. Po zúrivom debute a ťažkopádnom nasledovníkovi je novinka akýmsi posunom, alebo vyzretím, ak chcete. Kapela sa pokúša o celistvejšie piesne, ktoré sú aj medzi sebou prepojené podobnou náladou, atmosférou, ktorá je výborná. Opäť pomerne negatívna, no tak to má byť. Piesne sú postavene väčšinou na niekoľkých riffoch, najčastejšie posekaných, alebo naopak kratších, plynulých pasážach zložených s niekoľkých opakujúcich sa tónov. Treba povedať, že rôznorodosť nikdy nebola silnou stránkou SS a tak sa tento krát pokúšajú o ozvláštnenia akým je hosťovanie Jonathana Davisa (mimochodom veľmi vydarené) vo „Witness the Addiction“, či akustické gitary v „The Only Thing That Sets Us Apart“. 

Mám pocit, že „The Black Crown“ je celkovo asi najpomalším albumom kapely, a často mu dominujú skôr stredné tempá. Možno to bude pre mnohých dôvodom, vďaka ktorému tento album nebudú až tak obľubovať, keďže je pravda, že s rýchlosťou sa často v prípade SS zo skladieb vytráca energia, na ktorej v minulosti často stavali. Ja by som to ale až tak čierne nevidel. Na povrch sa totiž dostáva ťaživosť skladieb a spomínaná atmosféra. Uvažoval by som inak, či je v súvislosti s kalifornskou päticou stále možné používať pojmy ako death metal, a miestami sa dokonca vytráca aj ten ich škatuľkový deathcore (Prisahám, že mi dokonca asi na 2-3 miestach do hlavy vošlo slovíčko nu, alebo new metal, ale neberte to ako niečo smerodajné). Pre niektorých fanúšikov to možno bude sklamanie, iní sa možno potešia. Podľa mňa to nedopadlo vôbec zle, nie je to na zlatú medailu, ale myslím, že sa dá veľmi dobre vychutnať si tú „zlú“ náladu a celistvosť tohto albumu dozdobenú tu a tam malými detailmi.