Frontman a mozog švédskej kapely TIAMAT Johan Edlund je veľmi zvláštna a fascinujúca osobnosť. Nemusíte sa mu ani v reále dívať do očí, ale stačí, keď sa pozriete na fotky kapely Tiamat a určite pocítite mocnú auru a charizmu zahalenú rúškom tajuplnosti. Dívate sa naňho a viete, že nie je žiaden ultra násilnícky satanista, ale veľmi inteligentný človek, ktorý by svojim prejavom strhol aj pána Boha. Naháňa strach a aj obdiv.

A dôvodom, prečo to o ňom vlastne píšem je, že to svoje vyžarovanie akoby prenášal do diel TIAMAT. Mnoho skladieb skladal Edlund pod silným vplyvom drog a tú psychadelickosť po niekoľkonásobnom počúvaní a následnom vžití sa do Wildhoney pocítite na vlastnej koži. Napríklad inštrumentálna medzivložka "25th Floor".

Často sú TIAMAT prirovnávaní k skupinám ako Pink Floyd, alebo Sisters of Mercy, čo je v ich tvorbe stále poznať - psychadelický rock.., ale albumom Wildhoney sa posunuli ešte ďalej. Tak atmosferické dielo, akým "Wildhoney" bezpochyby je, v metalovom svete nenájdete. Zároveň sú, čo sa týka textov, hodne prirovnávaní k literárnej beat generation, konkrétnejšie k prekliatym básnikom a aj sám Edlund priznva, že duševnú spriaznenosť našiel v Charlesovi Baudelairovi, ktorý je známy dielom "Kvety zla". Jeho tvorba bola plná protikladov, hľadal krásu v škaredosti a aj tu môžeme nájsť tú paralelu. Keby niekto zhudobnil Baudelairove diela, určite by to boli práve TIAMAT s podobným počinom, ako je Wildhoney. Je to dielo plné protikladov a je na ňom stále čo objavovať. Je divoké (Wild) a aj jemné ako med (Honey)... Snáď kvôli svojej celkovej tragike a väčšinovej beznádejnosti textov a melódií.
Po tom, ako vás ohromí strhujúca atmosféra, nachádzate nové a nové prvky, vnímate, že Edlundov hlas dokáže byť jemný a hladkajúci, ale zároveň strhávajúc vás svojou psychadeličnosťou, ale keď sa zasnívate, naraz vás prebudí, akoby vám vrazil nôž do chrbta, svojím agresívnym doomovým spevom.. Dielo je tým pádom veľmi pestré, nájdeme tu dokonca aj heavymetalové sóla - "Visionaire", alebo ženský vokál - "The Ar".

Nahrávka sa začína introm "Wildhoney", kde sa presuniete do lona matky Prírody, započujete cvrlikanie cvrčkov, šumenie trávičky, čvirikanie vtáčikov a následne vás zaskočia tvrdé riffy nasledujúcej pesničky "Whatever That Hurts", ktorá je veľmi dobrou reprezentatívnou vzorkou celého albumu. Už na začiatku nájdete rozmanité zvuky, ktoré vás veľmi rýchlo dostanú do stavu, aký som mala napr. pri zhliadnutí Lynchovho psycho filmu "Lost Highway". Potom prichádza Johanov kľudný a pokojný hlas, ktorý vám prenikne do najhlbších zákutí mozgovej kôry a následne sa zmení na nahnevaný rev postrelenej beštie.
Nasledujúca skladba "The Ar" je o niečo rýchlejšia a agresívnejšia, so ženským vokálom, ktorý je podfarbený veľmi sa hodiacim rytmusom. Znie to tak pekne, ako by to bol váš posledný tanec s vílami, ktoré vás omámia k smrti. Nasleduje spomínaná psycho medzihra, ktorú počúvať 3 hodiny za sebou, asi mám nutkanie skočiť z okna. Najšialenejšie zvuky kdesi z hlbín vesmíru s cinkotom tvoria veľmi šialenú kombináciu. Potom prichádza na rad song, ktorý vyšiel aj ako singel, čiže "Gaia" s veľmi pravdivým textom o tom, že Príroda sa nám za zlo, čo sme na nej spáchali, raz veľmi škaredo pomstí. A samozrejme, znova melódia vystihuje text. Je to pomerne dosť temná a pomalá skladba a keď zavriete oči, znova si môžete predstaviť, ako sa nachádzate v lone prírody. Je zakončená krásnym pomalým gitarovým sólom.

"Visionaire" je skladba s mnohými premenlivými náladami, s miernym heavymetalovým nádychom, ktorá by akoby prinášala nádej po piesni, ktorá vraví o pomste prírode ľudským červom, avšak táto nádej je klamná... "Kaleidoscope" je ďalšia inštrumentálna medzihra, ktorá prináša búrku a dážď. "Do You Dream Of Me?" potom znie ako veľmi pomalá pieseň umierajúceho šialenca, ale napriek tomu v závere sa objavia výraznejšie bubnové a gitarové party. "Planets" je trojminútovou inštrumentálkou, kde si môžete zaplávať v hlbinách vesmíru a objaviť jeho krásy. Záverečná dlhokánska "A Pocket Size Sun" je atmosfericky pokračovaním ôsmej skladby. Je to pomalá melancholická zadumaná uspávanka.

"Wildhoney" môžeme ohodnotiť ako jedno z prelomových diel gotického metalu. Je veľmi originálne a svojské, vyniká geniálnou temnou atmosférou a takmer každý metalista by si mal nájsť v ňom niečo pre seba. Skvele sa pri ňom premýšľa a relaxuje, dokonca aj učí a zaspáva. Je krásne melodické a priam narvané melanchóliou. Možno by som ho nedoporučila ľuďom s ťažkou chronickou depresiou so sklonmi k šialenstvu, pretože psychadelické nálady by mohli ich stav len zhoršiť, ale všetkým ostatným áno.