Toľko očakávaný debut novej kapely bývalého speváka najslávnejšej éry Helloween Michaela Kiskeho, ktorý sa spojil okrem ex členov Pink Cream 69 či Gotthard najmä so svojim ex spoluhráčom z Helloween Kaiom Hansenom (Gamma Ray) je na svete. Veru dlho sme čakali či sa ešte niekedy Kiske vráti na plnohodnotnom albume k tvrdšej odnoži rocku. Čo-to napovedali jeho hosťovačky na albumoch niekoľkých metalových veličín (Avantasia, Masterplan, Edguy, Gamma Ray, Revolution Renaissance) či menej známych spolkoch (Tribuzy, Trick Or Treat, Indigo Dying), alebo dvoch albumoch Kiskeho projektu Place Vendome a v roku 2010 vydanom albume spoločne s Amandou Sommerville projektu Kiske/Sommerville. Tým pravým orechovým však malo byť opätovné spojenie Kiskeho s Hansenom, čo sa udialo po rovných 22 rokoch! Treba povedať, že Hansenov príchod do Unisonic na jar 2011 razom vzbudil väčšie očakávania od prvého albumu a samozrejme aj väčší záujem o kapelu. Či sa tak stalo ukáže až budúcnosť. Prvé náznaky tvorby tejto novej supergroup kapely prinieslo už v januári tohto roku vydané EP Ignition, ktoré obsahovalo celkom tri nové skladby (z toho jedna v pôvodnej demoverzii) a ako čerešničku koncertnú verziu slávneho hitu Helloween I Want Out. Všetky tri novinky sa napokon objavili aj na debute Unisonic. 

Ako teda dopadol debutový album a spojenie dvoch znovunájdených duší? Kto očakával návrat k melodickému power/speed metalu vo väčšej miere bude asi sklamaný. Predsa len sa nejedná o Hansenovu novú kapelu. Výsledok je taký, že štýlovo a hudobne by sa album dal zaradiť niekam k melodickému hard rocku s prímesou AOR (Adulted oriented rock) a sčasti aj k heavy metalu. Album mi trošku zapadá aj do obdobia helloweenovských albumov Pink Bubbles Go Ape (1991) a Chameleon (1993), u toho druhého však do jeho rockovejšej časti materiálu. To dokazuje hneď úvodný nárez Unisonic, kde cítiť vplyv skladieb ako Kids Of The Century či First Time. Nakoniec sa ukáže, že je to tá najrýchlejšia skladba na albume. Poznáme ju už zo spomínaného EP Ignition. Na úvod teda tá najlepšia voľba staviť na sviežy kúsok. Viem si predstaviť, že skladba výborne zapadne aj do koncertného playlistu, má správny ťah na bránu. Škoda, že žiadna z ďalších piesní už nemá také grády, aj keď majú svoju kvalitu. Poďme však ďalej, nasledujúca Souls Alive je spomínaná vec z EP, ktorá sa tam nachádzala v demoverzii. Jej nová verzia už s Hansenom je o niečo svižnejšia a našľapnutejšia, cítiť tu typické Hansenové gitarové kudrlinky. Zaujme aj kľudnejšia stredná pasáž s prekrásnym Kiskeho čistým vokálom a klávesami v pozadí, po ktorej sa na nás vyhrnie druhé gitarové sólo. Refrén je jeden z tých, ktoré vám ostanú v hlave. Never Too Late dá v refréne spomenúť na Kiskeho hosťovanie na albume Gamma Ray Land Of The Free v skladbe Time To Break Free. Taká veselá forma hravého hard n´ heavy s chytľavými nápadmi. I´ve Tried má rockový nádych so štadiónovou atmosférou, tu sa ukazuje čo pre kapelu znamenajú aj ďalší jej členovia Mandy Meyer, Dennis Ward a Kosta Zafiriou, ktorí v žiadnom prípade nie sú len do počtu za hlavným duom Kiske/Hansen ale veľkou mierou sa podieľali napr. aj na písaní skladieb. U piatej Star Rider, ktorá má stredné tempo je najzaujímavejší totálne chytľavý refrén s mohutnými Kiskeho vokálmi, ktoré sa šplhajú do riadnych výšin. Never Change Me mi pripadá ako relatívne najpopovejšia záležitosť z platne, asi za to môže jej miestami až prehnane optimistická nálada. Bonbónikom je v jednej pasáži tikanie hodín, kde som si spomenul na veľmi podobný zvuk v klasike A Little Time z dielne Kiskeho bývalého pôsobiska. Renegade je celkom príjemná hard rocková vec s výbornými zborovými vokálmi v refréne. Skladbu vedie bagitarový motív Warda, cítim tú istú podobnosť s príbuznými Pink Cream 69, kde Ward hrával. Dostávame sa k poslednej z už známych skladieb z EP Ignition My Sanctuary. Tá sa nesie v pomerne svižnom tempe s perfektnými gitarovými vyhrávkami a ako inak, opäť veľmi chytľavým a zapamätateľným refrénom. Zaujme aj vydarené sólo, kde sa Hansen s Meyerom vyhrajú do sýtosti. Hansen si tu dokonca strihne aj dosť čitateľné zborové vokály popri Kiskeho speve. Za jednu z najzaujímavejších vecí na albume sa dá považovať vynikajúca King For A Day, najmä pre klávesmi podfarbené strednotempové riffy, perfektý refrén a najmä powermetalové sólo, ktoré evokuje Hansenove Gamma Ray. Kiske všetko umocňuje výbornými vysokými čistými vokálmi. Predposledná We Rise je znovu jedna z tých typických hansenovských piesní, kde to funguje výborne. Mám pocit, že nebyť Hansena, album by bol aspoň o polovicu slabší. Jeho hra dodáva piesňam tie správne germánske melodické ingrediencie. Záverečná balada No One Ever Sees Me je možno zbytočne dlhá ale bolo jasné, že Kiske si nejakú tú baladu neodpustí. Zdá sa mi však pomerne obyčajná, ani refrén to moc nezachraňuje. To už radšej dve pomalšie bonusové skladby, prvá z nich Over The Rainbow nachádzajúca sa na limitovanej edícii albumu je krásna vycibrená balada s peknými gitarovými vyhrávkami, silnou melódiou a úžasným Kiskeho spevom, ktorý akoby nestarol. Naopak, je vyzretejší a silnejší ako za čias Helloween. V závere piesne sa dostáva do nečakane silných výšin falzetu. Druhá bonusovka, tentoraz z japonskej verzie albumu, The Morning After je vkusná a neskutočne chytľavá balada, mierne evokujúca osemdesiate roky. Čo dodať na záver? Myslím, že opätovné spojenie dvoch dôležitých persón starých Helloween zafungovalo veľmi dobre. Jasné, možno by to chcelo viac svižnejších skladieb ako je prvá titulná, ale aj tak album pôsobí ako celok výborne, sú tu skvelé melodické nápady a priaznivci nielen Kiskeho či Hansena ale aj hardrockových kapiel ako Gotthard, Pink Cream 69 a pod. si určite prídu na svoje. Uvidíme, čo prinesie budúcnosť.