Časy Savatage ako kapely sú už asi definitívne preč, a tak priaznivcom tejto unikátnej prog/power legendy neostáva nič iné, než navštíviť koncert jedného z jej pohrobkov. To znamená buď vystúpenie Circle II Circle so Zakom Stevensom, Trans-Siberian Orchestra alebo Jon Oliva’s Pain. Práve šéf a zakladateľ Savatage Jon Oliva sa dosť očakávane rozhodol postaviť setlist svojho jarného turné okrem svojej sólovej tvorby z veľkej časti aj na legendárnych skladbách Savatage. My sme samozrejme túto udalosť nemohli premeškať a preto sme sa vydali do nám najbližšieho miesta konania, to znamená do Viedne.

Pri našom príchode dohrávali posledné tóny lokálneho supportu, ktorého názov som bohužiaľ nezaregistrovala, a pódium bolo pripravené pre fínsku heavymetalovú nádej MASTERSTROKE. Čo ma poriadne odrovnalo, nebol ich skvelý výkon, ale poriadne zlý, prehulený, prebasovaný zvuk, vďaka ktorému takmer nebolo počuť vokál. No a čo sa týka samotného vystúpenia, nebolo ničím, čo by ma ohromilo, ale naopak, nebolo ani zlé. Spevák disponuje kvalitným hlasovým zafarbením, chalani svoje nástroje ovládajú dokonale, privítala by som možno trocha energickejší výkon (chalani by si mohli brať príklad zo svojho klávesáka) a menej jednotvárnu produkciu.

Zvuk sa bohužiaľ nezlepšil ani pri dánskej MANTICORE, bolo sa však na čo dívať. Nemyslím teraz konkrétne vzhľad členov kapely, ale spevák Lars Larsen sa ukázal ako ohromný frontman a dokázal rozhýbať snáď aj posledného unudeného diváka v Planet Music. V jednom okamihu dokonca zliezol z pódia a nechal spievať fanúšikov. Pokojne si viem Manticoru predstaviť na nejakom väčšom podujatí, ani tam by určite nenechali milovníkov melodického metalu chladnými, škoda len toho zvuku.

Hlavné hviezdy JON OLIVA´S PAIN začali koncert hneď zostra skladbou z debutu Savatage „Sirens“. Ťažkotonážny sympaťák Jon Oliva pritom prišiel opierajúc sa o paličku a hneď po úvodnej skladbe vysvetlil, že sa nechce hrať na Alice Coopera. Utrpel však úraz a mal na výber buď zrušiť turné, alebo ho takto pretrpieť, po čom samozrejme utŕžil ovácie a potlesk. Chvíľami medzi jeho neustálym sympatickým vtipkovaním bolo na jeho tvári poznať, že trpí dosť veľkou bolesťou (aké príznačné vzhľadom na názov jeho kapely). No aj napriek tomu bol jeho výkon dokonalý, často som s otvorenými ústami pozerala, ako ten chlap úplne s ľahkosťou dokáže zvládať hocijaké náročné hlasové podoby a čo to z neho idú za zvuky. Klobúk dole, skutočne nezabudnuteľný hudobný zážitok. Z Jona okrem toho vyžarovala obrovská charizma, so širokým úsmevom bavil prítomný dav rôznymi fórikmi a legendárne skladby ako „Gutter Ballet“, „Hounds“ alebo „Jesus Saves“ si určite vychutnali všetci prítomní až do poslednej nohy. Doslova čarovné boli momenty počas dlho nehranej skladby „Chances“, hlavne neuveriteľný vygradovaný záver so zbormi, o ktoré sa postarala celá kapela. Celý dlhočizný set Olivovci uzavreli hitovkou „Hall Of The Mountain King“.

Zvuk bol na rozdiel od predkapiel perfektný (hlavné hviezdy si samozrejme priviezli svojho zvukára), diváci sa bavili pomerne slušne, mamu s malým, asi 6-ročným dievčatkom ochotne pustili do prvej rady, nikto mi za krk nevylieval pivo ani neprepaľoval bundu cigaretou, ako sa to na koncertoch stáva už pravidelne. Trochu smutnejší pohľad bol na slečnu, ktorá spomínanému dievčatku trhala z rúk Olivov uterák, čo sa nepáčilo ani samotnému Jonovi. Set Olivovcov trval vyše dvoch hodín, z veľkej časti predstavili aj nový album, z ktorého odoznelo šesť skladieb. Myslím, že fanúšikovia domov odchádzali vrcholne spokojní. Trocha mi chýbala skladba „When The Crowds Are Gone“, ale človek nemôže mať všetko. To by som sa snáď zbláznila. Jednoducho, každý fanúšik Jon Oliva´s Pain a Savatage musel byť vrcholne spokojný a všetci ich priaznivci, ktorí si toto úžasné predstavenie nechali ujsť, môžu trpko ľutovať. Snáď Jona s bandou raz uvidíme aj u nás...

Foto: Miroslav Bednařík