Savatage ma kupodivu v minulosti až tak moc neoslovili. Možno to bolo tým, že som ich albumy počula zbežne a mnohé veci vyžadujú sústrednejšie počúvanie. S kapelou Circle II Circle to už bolo inak ... bol to album, na ktorom sa podieľali všetci hudobníci, ktorí nám dnes umožnili počuť nahrávku "Tage Mahal", akurát že mikrofónu u Circle II Circle sa chopil nie Jon Oliva, ale Zak Stevens, bývalý vokalista Savatage. Jon sa na albume Circle II Circle podieľal ako skladateľ piesní ... Ďalším projektom, ktorý určite potešil fanúšikov Savatage, bol Trans-Siberian Orchestra. Teda aj keď Savatage sami o sebe dlho nevydali regulérny album, majú stále dosť dôvodov na radosť a aj v týchto dňoch, keď vychádza album projektu Jona Olivy, Pain - Tage Mahal. Dlho sa o ňom hovorilo a musím sa priznať, že som bola naň veľmi zvedavá.

Rovno prezradím, že fanúšikovia Savatage budú opäť nadšení."Tage Mahal" je album až po okraj naplnený emóciami, chvíľami pompézny, chvíľami drsný no a miestami mi okrem Savatage pripomenul najlepšie časy Alice Coopera, alebo pestrosť iných progresívnometalových projektov, akým je napríklad Beyond Twilight. Album odštartuje songom "The Dark", kde zo začiatku na nás dýchne duch mafiánskych barov prvej polovice minulého storočia, atmosféru dotvárajú aj tóny piána, tak príznačne pre tú dobu. O pár sekúnd sa skladba rozbehne do geniálnej, veľmi pompéznej vypaľovačky, ktorá nemá ďaleko k metalovej opere. "People Say - Gimme Some Hell", druhá v poradí, je šlapavou skladbou, kde Jon svojim drsným hlasom reve z celej sily, čo potom prechádza do skutočne krásneho refrénu, plného zmien nálad. Tretí song vás nechá nachvíľu vydýchnuť, je to pekná power metalová polobalada. Ale od romantickosti má ďaleko. Práve táto skladba mi v refréne pripomenula už zmienený projekt Jorna Landeho Beyond Twilight. A samozrejme klasický Savatage. Skvelá hra nástrojov, úchvatné melódie a pohlcujúca dramatickosť. Zaujímavý je koniec albumu, posledná pesnička je totiž akustická rocková pesnička, ktorú by som mohla považovať za relatívne priemernú, ale všetko zachrańuje skvelé sólo na konci.

Takmer všetky songy na albume sú chytľavé, vryjú sa do pamäti a je medzi nimi niekoľko jasných hitoviek. Album je natoľko vyvážený, že nenájdeme ani jednu vyslovene slabú skladbu. Vyznačujú sa pestrosťou a niektoré majú aj trošku jazzový dotyk, spôsobené typickou hrou na klavír (spomínaná prvá skladba). Samozrejme nechýbajú geniálne gitarové rify a sóla, ale originalita je potešiteľná a dáva tomuto projektu zvláštnu auru. Aj keď nájdu sa aj momenty, ktoré po prvých vypočutiach pôsobia trochu nudne, ale keď sa im dostanete pod kožu .. za tým, že album neobsahuje vyslovene slabé momenty, si stojím. Zvuk a mixovanie je zvládnute na profesionálnej úrovni, proste čistota a excelentosť.

Tage Mahal je špička v progresívnom metale. Pre fandov Savatage povinnosť, pre ostatných doporučujem venovať albumu aspon kúsok pozornosti. Možno sa nájdu ľudia, ktorým až tak nesadne, ale väčšina z neho určite nebude sklamaná.