Ranná prechádzka po Jaroměři ponúkla úplne iný pohľad ako inokedy. Vyprázdnené mesto totiž vôbec nepripomínalo Brutal Assault a bola to celkom príjemná zmena. Aj v samotnom areáli festivalu ste našli omnoho viac tichých zón, čo vie počas dňa dobiť baterky. Ale prejdime už k programu druhého dňa Josefstadtu.

Na vystúpenie MEAN MESSIAH som bol zvedavý, aj keď s ich hudbou mám malý problém. Tá inšpirácia projektmi Devina Townsenda či FEAR FACTORY je tu až príliš citeľná. A týka sa to hudby, ako aj zvuku. Napriek tomu som chcel vidieť, ako ju prezentujú naživo. Po hudobnej stránke fungovalo všetko správne, aj keď množstvo partov išlo z podmazu, keďže kapela vystupuje ako trio. Problémom ich prezentácie je až príliš statické vystupovanie hudobníkov. Dokonca mi prišli mierne znudení a otrávení. Takto si fakt nepredstavujem metalový koncert. Pre porovnanie: ČAD sú tiež iba traja a pri hraní nerobia nejaké divy. Oni to ale vykrývajú emóciami, vtipom a textami, ktoré sú podstatnou časťou ich produkcie. Nehovoriac o Valérovi, na ktorého je radosť pozerať ako aj počúvať. Z vystúpenia MEAN MESSIAH som však mal pocit, akoby boli mysľou niekde inde. Veľmi zvláštne vystúpenie.

Nestáva sa často, aby na Brutale vystupovali klasické heavy metalové kapely. Na druhej strane: keď je v kapele pätica krásnych mladých dievčat, prečo si nespestriť deň. Po vizuálnej stránke sa nemožno na nič sťažovať, po tej hudobnej to už bolo slabšie. Celé ich vystúpenie mi prišlo trochu neisté a chýbala im istota. Hudobný obsah hodnotiť nebudem, pretože môj vzťah ku klasickému heavy metalu je dosť negatívny. Musím ale priznať, že približne päť piesní som vydržal, čo nie je málo. BURNING WITCHES ale preto počúvať nezačnem a všetci dobre vieme, prečo tu dnes hrali. Chlapci z DESTRUCTION sa totiž rozhodli, že ich budú všemožne podporovať a robiť im mentorov.

Po chutnom obede z indickej kuchyne som zamieril na hlavný stejdž, kde sa zvučili Holanďania TEETHGRINDER. Pred tromi rokmi na „Gutturalke“ predviedli neskutočné peklo a podobne sa ukázali aj dnes. Nekompromisný grindcore vytočený do vysokých otáčok radi okorenia aj blackovými prvkami. Dnes však hrali viac z debutu, ktorý ešte nebol napáchnutý týmito vplyvmi. Pre spestrenie sa nevyhýbajú ani pomalším pasážam, aby ich mohli následne prevalcovať grindovými vypalovákmi. Spevák pôsobil, akoby ho po mesiaci vypustili z klietky a s výrazom psychopata reval na divákov ako zmyslov zbavený. Celá kapela pôsobila mimoriadne energicky, čo sa výrazne prejavilo na konci setu. Do menšieho tranzu sa dostal gitarista, ktorý začal skákať a hádzať s gitarou. Zrejme si nejako premiešal obsah žalúdka, ktorý sa nakoniec ocitol na pódiu. Tomu hovorím nasadenie! TEETHGRINDER predviedli strhujúcu show a opäť zanechali pozitívny dojem.

Nemeckí mladíci MENTAL CRUELTY kombinujú vo svojej hudbe severský black metal a temný deathcore. Je to kombinácia, ktorej by som nedával veľké nádeje, no napodiv to fungovalo dobre a ich vystúpenie ma celkom prekvapilo. Najväčšiu pozornosť pútal obrovský spevák Lucca Schmerler, ktorý mal zakrvavené obe ruky. Vcelku s prehľadom striedal hneď niekoľko štýlov spevu, podľa štýlu danej pasáže. Škoda, že jednotlivé skladby nemajú výraznejší charakter. Ak na tomto chalani zapracujú, videl by som v tejto kapele potenciál.

Druhý hrací deň v Octagone odštartovali Pražáci INSISTENT. Skupina predviedla svižnú grindcorovú jazdu, podporenú pomalšími deathmetalovými pasážami. Dobrá pódiová show spolu s nadupanou muzikou sa nestratila v zahraničnej konkurencii. Veľká pochvala za vokál Jiřího Vošahlíka, ktorý mi miestami pripomínal Jan-Chris de Koeijera z GOREFEST.

Domáci SKYWALKER hrajú kombináciu melodického metalcore s punkovou príchuťou. Chalani sú zohratí a z ich vystúpenia išla istota. Mierne ma iritovali melodické spevy a gitarové party mi prišli trochu ploché. Inak príjemné vystúpenie zamerané hlavne na mladšie ročníky.

Na menšom pódiu sa chystala poľská retro-úderka TRUCHŁO STRZYGI. Ich hudba vychádza zo severského black metalu, ktorý je reznutý heavy a thrash metalom. Keď sa pozriete na logo kapely, obaly albumov a celkovú imidž, je tam dosť recesie. Niečo podobné v podstate hrajú naši MALOKARPATAN, len to berú vážnejšie ako Poliaci. Najviac aktivity vykazoval spevák s imidžom Dee Snidera, ktorý mal oblečené rifľové slipy s vybíjaným obráteným krížom. Lozil po reproduktoroch a už som čakal, kedy skočí na ľudí. Našťastie to vyhodnotil ako nie dobrý nápad a podobne skončili aj jeho hrátky s nožom. Kapela sa nesrala s nejakou čistotou prevedenia a tak nejak to k ich hudbe pasovalo. Celý čas som rozmýšľal, kde som už niečo podobné počul. Niektoré piesne boli fakt pôsobivé, až som začal byť na pochybách, či to predsa len nemyslia vážne. Každopádne zaujímavé vystúpenie a rád si ho niekedy zopakujem.

Nemci IMPLORE sú koncertne veľmi aktívna kapela, ktorú som už párkrát videl v Bratislave. Trochu som mal obavy, či sa nestratia na veľkom pódiu, no okamžite ma vyviedli z omylu a odpálili svoj energický set. Prvýkrát som ich videl vo štvorici, pretože spevák doteraz hrával aj na base. Takto sa mu rozviazali ruky, aby si nimi mohol ubližovať. Hneď v prvej skladbe si mikrofónom niekoľkokrát udrel do čela, ktoré mu pomaličky začalo krvácať. Netuším, čo je to za ťah, ale robí to viacero spevákov (dva roky dozadu na Brutale napr. SLAPSHOT). A keďže to zopakoval ešte raz, odpálil mikrofón, ktorý si musel vymeniť za nový. S typicky švédskym zvukom kapela ládovala do divákov svoj mix grindu a crustu. Podobná energia ako pri TEETHGRINDER, aj keď Holanďania mi dnes sadli viac. Neskutočne agresívna muzika a výborná show.

Na českú thrash metalovú úderku EXORCIZPHOBIA som počul veľa chvály a tak som si ich prišiel vypočuť. Ich vystúpenie bolo suverénne a sú naozaj dobre zohratí. Hudobne čerpajú zo starej americkej školy a je počuť, že obľubujú kapely ako SACRED REICH či ANTHRAX. Na druhej strane mi u nich chýba nejaká zaujímavá nadstavba. Možno chytľavejšie texty v češtine, prípadne niečo, čím by sa odlíšili od ostatných.

Je mi trochu záhadou, ako sa slovenský ČAD dostal na hlavné pódium v tak lukratívnom čase, akým je 19. hodina. Trojica vedená Pištom Vandalom to našťastie využila najlepšie, ako mohla. Koncert plný živelnej energie, k tomu setlist zložený z notoricky známych skladieb. Medzi množstvom rýchlych kúskov mi utkvel v pamäti najmä pomalý "Démon samoty". Do toho si prirátajte Pištove originálne príhovory - „hovädá a hovädice“ - a asi už tušíte, že ČAD ani dnes nesklamal.

Rumunskí progressive folk/blackmetalisti DORDEDUH nám tento rok konečne naservírovali nový album a teší ma, že dnes ho prišli predstaviť práve na menší Octagon stage. Páni sa do toho od začiatku poriadne opreli, dokonca aj Sol Faur sa venoval primárne gitare a len občas si odbehol k dulcimeru (čosi ako elektrický cimbal). Hupogrammos vkusne skombinoval extrémne vokály s čistým, takmer až hymnickým spevom. Novinka "Har" je dielo vskutku náročné, a rovnako jej živé prevedenie si vyžadovalo sústredenie. Zo skladieb, ktoré dnes zažili koncertnú premiéru, vypichnem "De neam Vergur", takmer inštrumentálnu s výrazným gitarovým motívom, a klipovku "Desferecat". Na záver, ako jediná staršia vec, zaznela "Jind de Tronuri", po ktorej sa veľmi ťažko vracalo späť do reality. Jednotka s hviezdičkou!

MARDUK na hlavnom pódiu ledva hrabli do strún a už sa na oblohe začalo blýskať. Hromový úvod ako stvorený k otvoreniu brán pekla - občasné blesky na oblohe krásne dotvárali koncert švédskej legendy. Black metalovú kulisu žiaľ kazil neforemný a „prehulený“ zvuk, keďže prebasované kopáky vyčnievali nad (už aj tak) masívnu zvukovú stenu. Tento stav sa nezlepšil ani v ďalších minútach a pri guľometnej paľbe bicích dosť zabolel. Formácia vedená gitaristom Morganom však šliapala takmer na 100%, kapelníci si popri zbesilej hre stihli poriadne zaheadbangovať, no najmä ponúkli rozumný prierez svojou bohatou diskografiou. Hralo sa takmer z každého albumu - od prastarých "The Funeral Seemed To Be Endless" a "Those of The Unlight", cez povedzme "World Funeral" až po "Frontschwein". Chýbal snáď len "Panzer Division Marduk". Démonický frontman Mortuus škriekal lahodne, dokonca sa v niektorých príhovoroch odhodlal na viac než len jednu vetu. „Nebudem vám klamať - sme veľmi radi, že tu dnes môžeme znovu hrať!“ Kvalitné blackmetalové divadlo, hoci jeho záver po klasickej koncertnej tutovke "Christraping Black Metal" prišiel až príliš nečakane…

Na malom pódiu sa už chystala lahôdka v podaní Talianov AD NAUSEAM. Výrazne disonantný death metal s množstvom divokých vyhrávok je stále pomerne menšinový subžáner oslovujúci špecifickú komunitu poslucháčov. Pokiaľ máte radi GORGUTS, túto kapelu určte neprehliadnite. Zahalení do tajuplnej červenej farby, rozohrali jedno z najpôsobivejších vystúpení celého festivalu. Náročná hudba má na tomto festivale vždy svojich fanúšikov a aj tu sa ich zišlo neúrekom. Je obdivuhodné pamätať si tieto disharmonické orgie a vedieť ich presvedčivo zahrať naživo. Pravdepodobne to chce dosť odlišný spôsob vnímania melódií a stavby piesní. Ich set pôsobil ako prelet chaotickým vesmírom, ktorý vám dopletie všetky zmysly. Veľká radosť. Zaujali ma aj ich aparáty, ktoré som videl prvýkrát. Jeden z gitaristov hral cez tradičný Engl, no basák a druhý gitarista mali zrejme nejaké butikové zosilňovače.

A napokon nastal čas na návrat švédskych melodic deathových ufológov HYPOCRISY, ktorí boli jasným headlinerom celého mini-Brutalu. Peter Tägtgren a jeho družina nám spríjemnili čakanie na novú dosku výberom toho najlepšieho, čo sa do 75 minút zmestilo. Setlist bol takmer totožný s Brutalom 2019, ani len poradie skladieb sa nezmenilo. Začiatok obstaral song "Fractured Millennium", postupne odzneli "Adjusting The Sun", "Eraser" či "Fire In The Sky" a došlo aj na medley spomienok na prvé dve, najtvrdšie dosky. Viditeľne šedivejúci Peter prezradil, že nový album je nahratý a čaká len na dátum vydania. O to viac zamrzelo, že z neho Švédi nezahrali žiadnu ukážku. Najväčší priestor tak dostalo CD "Abducted", z ktorého naopak zazneli až štyri. Peter medzi skladbami radostne ďakoval fanúšikom a popri málo razantnom growlingu oslnil najmä typicky vysokými, ťahavými škrekmi. Kapela hrala perfektne, zvuk bol výrazne lepší než u MARDUK a potešilo aj vkusne vyzdobené pódium s vyvýšenými bicími nesmrteľného Horgha. Po "The Final Chapter" to už vyzeralo na koniec, HYPOCRISY si však na záver zvolili svoj „signature song“ a opäť sa dožadovali odpovedí na otázku, čo sa naozaj stalo v "Roswell 47". Nadšené reakcie publika boli samozrejmosťou, hoci moshpity v niektorých momentoch trochu zaboleli. Celkovo vynikajúca show, ktorú si rád zopakujem… ale už s novým albumom.

Na začiatku festivalu som si dal záväzok, že si pozriem celý line-up. Jednak som pociťoval koncertné abstinenčné príznaky a 42 kapiel počas troch dní sa dá psychicky zvládnuť. Keby si ho nedám, asi by som nezostal na mne neznámu poľskú formáciu The MATERIA. A to by bola veľká chyba. Skupina vo svojej hudbe spája djent a KORNovské prvky, no paradoxne je to dosť atmosferická hudba. Ono tých vplyvov tam nájdete omnoho viac, ale vedia ich umne poskladať. Zároveň je technicky náročná a vo výsledku veľmi chytľavá. Títo skúsení hudobníci predviedli svieži set, ktorý presvetlil priestor Octagonu. Príjemné prekvapenie na záver piatkového programu!

Pokračovanie nabudúce…

TEXT: Martin Mayer  /  Marek "Fajo" Falat
FOTO: Martin Mayer