Len dva dni po extrémne vydarenom košickom večere v spoločnosti AMORHPIS, nás čakala na totožnej adrese ďalšia lahôdka s prívlastkom „horúčka sobotňajšej noci“, kde nás namiesto mrazivých škandinávskych štípancov do líc sprevádzala úplne iná metalová odnož. Zemepisnou i zcela žánrovo zcela odlišnou adresou. Pomôžem si citáciou zo známeho komediálneho snímku od našich západnejších bratov: „to je Amerika“! A aj veru bola.

Víkend otvárali dámy a páni, ktorí si hovoria TARAH WHO? a mne to, i napriek enormnej snahe zúčastnených, pripadá ala verejná zvuková skúška. Do značne preriednutého publika štvorica páli chaotickú zmes punku, rocku a grungu, ktorý neraz nedáva hlavu, ani pätu a znie akoby išlo o akýsi nesúrodý „jam“ tu a tam rôzne zozbieraných motívov a hudobných nápadov. Neurazí, nenadchne, avšak nožnice a najmä schopný dramaturg by sa zišli ako v zime kabát, v inakšom prípade čaká TARAH WHO? nekonečná úloha zahrievačov... Nezmieniť, že obe veľmi sympatické gitaristky by sa uživili aj v oblasti modelingu, by bol snáď hanebný hriech, takže milí čitatelia, tu to máte.

To legendárni PRONG, druhá z troch akvizícií z krajiny za veľkou mlákou, boli skutočne iná káva a očakávania, ktoré som do tohto tria vrážal stihli chalani naplniť priam mierou vrchovatou. Rovných päťdesiat minút gejzíru energie, úprimnej lásky k hudbe, prehliadky prvotriedneho gitarového riffovania a totálneho metalu, kde sa hlavne v  90.rokoch písala história. Nezameniteľná postava frontmana Tommyho Victora (DANZIG) tiahne túto svoju káru neochvejne ďalej, a to nadšenie z opätovnej možnosti stáť na scéne a hrnúť do nás hluk, je z neho doslova cítiť na sto honov! Veľkým plusom je takisto účasť charizmatického basgitaristu Jasona Christophera a výborného novica za súpravou bicích, pána Wadea Murffa.

Čas letí rýchlo, na zbytočné keci nezostáva zvyšný čas, a preto je „jedenástka“ peciek zo setlistu nasekaná priam úctyhodným spôsobom. Tie totiž nikdy neminú cieľ a pri “Whose Fist Is This Anyway?“, “Beg To Differ“, “Unconditional“, “Cut-Rate“ či zcela jasne najväčšej hitovke “Snap Your Fingers, Snap Your Neck“ sa musím pýtať sám seba, prečo sú tí PRONG tak strašne nedocenení... Pritom i novinky ako “Non-Existence“ a “Breaking Point“ spĺňajú tie najprísnejšie kritéria a doslova nútia k pohybu hlavou. A zvuk? Tu vám žiaľ veru nepomôžem – prvý rad a tú svoju som si takmer obil o zábradlie! Veľká škoda, že to celé končí mimoriadne rýchlo a nečakane (na plánovanú “The Descent“ už akosi nedôjde...), takže nabudúce k úplnému zážitku iba pekne a skromne poprosím: headlinerský slot, dlhší playlist a tutovku “Revenge... Best Served Cold“. Ďakujem.

Po injekcií plne koncentrovanej dávky energie a adrenalínu sa mi set nasledujúcich LIFE OF AGONY spočiatku javí iba ako príjemný dezert po hlavnom chode, ale frontman(ka) Mina Caputo a spol. ma rázom vyvádzajú z obrovského omylu. Zľava sprava, preplesk nastáva už v úvodnej “This Time“. Dnes večer sa totiž píše história – neraz rozhádaná a komplikovaná partička práve tu a teraz odohrá celučičkú kultovú dosku, jeden zo základov katalógu vydavateľstva Roadrunner Records, hotový pomník spomínanej štvorice, jednoducho „one and only“, a to “River Runs Red“. Áno, teraz síce frajerujem – čaro tejto nahrávky ma akosi vždy míňalo a až do úvodného hrabnutia strún mi akosi nedochádzali súvislosti, ale ono si to nakoniec aj vďaka košickému vystúpeniu všetko pekne sadlo.

Inak to ani nešlo – LIFE OF AGONY z ďalekého New Yorku totiž predviedli neuveriteľne podmanivú a strhujúcu šou. Približne 160 návštevníkov skáče, spieva, hrozí paroháčmi, no aj napriek nie úplne najpočetnejšiemu publiku, ide kapela na totálne maximum, pot strieka na všetky svetové strany a symbióza medzi LIFE OF AGONY a Collosseom sa blíži k dokonalosti. Akýto len rozdiel oproti vcelku chladnému a profesorsky odohratému setu štvrtkových AMORPHIS...

Po základnej hracej dobe, ktorá lemovala spomínaná hudobný monolit “River Runs Red“ sme sa postupne dočkali ešte malého výletu k ďalším štúdiovým počinom. S fantastickými hitovkami ala “Scars“, “Lost At 22“ či najznámejšou “Weeds“ ani vlastne nie je čo pokaziť, takže definitívny koniec ako z veľkej knihy. Mina, Alan, Joey a Veronica nám naservírovali výnimočný koncertný zážitok a spolu so susedmi z PRONG sa postarali o ďalší nezabudnuteľný zážitok typu „made in Košice“.

Za udelenie akreditácie ďakujeme agentúre Obscure Promotion.