Do košického Collossea som zavítala prvýkrát. Ak vám niekto povie alternatívny podnik, určite vám napadne niečo ako práve tento klub. Steny pokryté vlajkami, plagátmi aj kusmi umenia s pokreslenými stolmi a klimatizáciou, ktorá vraj so sebou niesla aj nejaký ten risk technických problémov. Hneď zo začiatku bola v klube príjemná plnka, dobrá účasť bez problémov s tlačenicami. Dav sa rozbehol veľmi rýchlo s menšími pitmi už počas prvého setu. Každá veková kategória mala nejakého zástupcu. No... možno tam chýbali 90-roční dôchodcovia, ale keby mi poviete, že tam boli a ja som ich iba nevidela, tak by som vám asi uverila. Za mňa priam dokonalý prvý dojem. 

Chlapci z Liptovského Mikuláša, SOULS TO DENY, večer odštartovali fenomenálne. Jemné otrasy z hluku som cez tvrdú podlahu cítila až pri svojom stole, aj keď ešte začali hrať iba intro. Pomalšia hudba sa ale hladko a rýchlo rozbehla, prechod by som si dovolila nazvať až príjemným. Skladby z albumu „The Tragedy Of Human Existence“ miestami prekonali aj tvorbu dnešného headlinera v rebríčku osobných favoritov. Gitarové riffy boli chytľavé a prvky hardcoru tvorili tvrdý, ale zábavný kus smrtiaceho kovu. Ak vo vás nie sú skladby schopné vyvolať pohyb (či už len mierne headbangovanie alebo skok do mosh pitu), tak asi máte železné nervy a k tomu vám venujem aj kus môjho zmäteného obdivu. Veď niektorí fanúšikovia sa do seba začali púšťať s energiou, akú som videla len pri miestnych násť-ročných punkáčoch a niečo také u prvého setu vidím iba zriedkavo. Basák poukázal aj na prítomnosť omladiny, možno práve pre ich energiu, možno preto, že nás nie je zas toľko. Pre mňa je ale jedno isté. Vystúpenie ma tak zaujalo, že som to jednoducho nemohla ani sekundu prežiť cez obrazovku môjho mobilu. Set som tak možno prežila naplno, ale z Collossea som vyšla bez videa. Bez srandy, nemyslím si, že na to celé sa mi podarí zabudnúť aj bez farebných pixelov a upraženého audia z môjho telefónu. Skladby „An Act of Enslavement“ a „Architects Of Decay“ naživo sa mi zaryli do mozgovej kôry tetovacím perom, nehovoriac o veľmi príjemnej tvrdej atmosfére, ktorá (aspoň pre mňa) panovala počas celého setu. SOULS TO DENY vedia naživo zahrať veľmi dobre, prítomnosť kapely na pódiu by ste pravdepodobne vycítili aj von z klubu. Moje forte je skôr black metal, ale bez dramatických vystúpení a pomaľovania tvárí smerovali všetku pozornosť na to hlavné – tvrdú hudbu. Ak toto bola iba prvá kapela, mala som sa na čo tešiť.

Silný štart bola výzva nasledovať. Na začiatku to vyzeralo na menšie problémy s odposluchom, no popradská kapela SURGERY doslova "skočila" naspäť na vlnu. Vokalista sa hneď zo začiatku pustil medzi ľudí dole z pódia, kde počas setu strávil snáď viac času, ako na stejdži. Tam sa ale šou nekončila. Spevák skočil k davu, ale že by skočil aj dav k spevákovi? Tak sa nestalo, lebo pódium bolo vysoko a taký atlét sa tam nenašiel, takže na pódium ľudia liezli skôr s pomocou druhých. Pri skladbe „Living Depressive Reality“ tak na pódiu nerobila šou iba kapela. Hŕstka ľudí si naň vyliezla, či už predviesť merch skupiny (a chlpatú hruď), alebo sa len zapojiť do akcie bližšie pri kapele. Tak či onak, šou dokonale ladila s hudbou. Celý set môžem zhrnúť dvoma slovami: neobyčajná sila. SURGERY sú na scéne už nejakú tú dobu, nevyzerá ale, že by odbočovali od svojich koreňov. Ich zvuk je určite trochu viac old-school v prirovnaní so SOULS TO DENY. Pocitovo skoro 90-te až 00-té roky v tom najlepšom slova zmysle, aj keď sa tam nachádzajú aj modernejšie prvky. Ich set bol skôr zložený z novšej tvorby, prevažne albumu „Living Dead“. Staršia skladba „Knot In The Head“ odštartovala set a keby som si neužívala šou, hanbila by som sa, že ich vidím „poprvé“. Môj biedny slovník slovenskej terminológie v metalovej hudobnej teórii veľmi obmedzuje moju schopnosť popísať svoje pocity ohľadom hudby spravodlivo. Ak SOULS TO DENY dav rozbehli, vďaka SURGERY sa začali prví trhať z reťazí. Samozrejme, stále sa dával nejaký pozor na tých najmladších pod javiskom, ale nevyzeralo to ako nejaké obmedzenie. Naopak, každý vyzeral, že sa skvelo baví. Počas tohto setu mosh pity začali pomaly rásť a už som spomínala, ako niektorí zo seba zhodili aj tričká.

Energia samotných fanúšikov bola neobyčajná. Už po odohraní druhej kapely som mala pocit, že hodím šabľu. No zhluk vlasov, zveriaci teenageri a spotení fanúšikovia priniesli takú energiu... nedalo sa tomu odolať. Okrem Kofoly a pár poldecákov to bolo to hlavné a jediné, čo mi držalo obed v žalúdku a mňa na nohách. Čo SUFFOCATION chýbalo na „telo-na-telo show“, akú previedli SURGERY, si vykompenzovali prácou so svetlom a budením davu k častým circle pitom. Chaotické blikanie svetiel so zmätkom pod javiskom mi chvíľu pripomínali béčkové horory. Jeden moment vidíte ľudí behať do kruhu, druhý sa na vás z tmy vyrúti strapatý/plešatý metalista, ktorého na chvililinku sotili von z kruhu (samozrejme, že hneď skáče späť). Nechcem porovnávať skupiny alebo extra vyzdvihovať SUFFOCATION, no ich výstup pôsobil v porovnaní s predskokanmi inak.

Kapela si od prvej sekundy začala obhajovať svoj legendárny status. Set samozrejme museli SUFFOCATION odštartovať dramatickým nástupom na pódium, ktorý veľmi rýchlo nakopli skladbou „Seraphim Enslavement“ z nového albumu. Každý článok skupiny akoby žil vo svojom vlastnom svete, ktoré boli niečím vzájomne spojené. Tie sa na dav napojili vďaka vokalistovi (a občasnou interakciou členov kapely s fanúšikmi pod pódiom počas prestávok medzi skladbami). Prítomný line up sa pýši s muzikantmi aktívnymi od 90-tok, ale aj mladší členovia – bubeník Eric Morotti a gitarista Charlie Errigo, toho majú tiež odohraného dosť a celkovo sa všetci členovia celkom dobre vyrovnali. Rickyeho Myersa si možno vybavíte skôr pri bicích, ale ako vokalista podal úžasný výkon plný energie. Vpredu na pódiu sa takmer neustále hýbal a sám často provokoval dav k aktivite. Ani absencia vlasov ho nezastavila v headbangovaní. Zvyšní členovia boli však úplne pohltení skladbami. Každý sa naplno sústredil na svoju úlohu v harmonickom hukote nástrojov a synchronizovaných pohyboch do agresívneho rytmu skladieb. Jediného Erriga som občas zachytila na momentík odvracať pozornosť na dav. To, ako SUFFOCATION prežívali hudbu cez nástroje, by mi stačilo, aj keby som úplne hluchá. Je vidno, koľko toho majú Američania odohraného a že poznajú, pre koho tie sety hrajú. Kombinácia brutal a tech death, ktorú počujeme u SUFFOCATION, predsa len nie je najľahšia a chalani za sebou majú hodiny/dni cestovania. Aj napriek všetkému, SUFFOCATION predviedli priam neobyčajne živú šou. Väčšinu setu tvorili staršie klasiky ako „Thrones of Blood“, „Jesus Wept“ a „Funeral Inception“. Z „Hymns From The Apocrypta“ odohrali zrejme iba 4 skladby, ale nemôžem povedať, že by si na to niekto sťažoval. Po koncerte členovia kapely porozdávali nejaké tie memorabílie a autogramy. Pár členov sa aj pripojilo k predskokanom a prechádzali sa po klube, kde si ich odchytili fanúšikovia na pár fotiek. 

Organizačne to bola pre mňa určite jedna z tých lepších akcií. Často zažívam hodinové časové sklzy, ale väčšinu večera všetko šlo ľahko až na mierne technické problémy. Dvere do klubu mohli odomknúť aj skôr, ale na presnosť si sťažovať nemôžem. Ak je toto štandard Obscure Promotion, tak návšteva aspoň jednej akcie, ktorá im padá pod opasok, je povinná pre každého milovníka hudby.

FOTO: Stephen Slaninka / FREE METAL PROMOTION