Znie to takmer neuveriteľne, ale Brutal Assault „napísal“ tento rok už svoju 27. kapitolu. Naša redakcia sa netají tým, že ide o náš dlhodobo najobľúbenejší festival, a hoci sa občas zamýšľame, či nás jeho line-up má ešte čím prekvapiť, nad kvalitou samotného programu nemožno pochybovať. Aj preto sme sa v dňoch 7.-10. augusta znovu vrátili na tradičné miesto činu, do starej dobrej Pevnosti Josefov.
Mnohí fanúšikovia dorazili do areálu už v utorok, aby sa nabudili krátkou warm-up párty za účasti prevažne domácich kapiel. Oficiálny program však odštartoval ako obvykle v stredu, a práve tam začína aj naša reportáž.

STREDA:

„Vitajte doma!“ – chcelo sa mi zakričať v momente návratu do jedinečného areálu josefovskej pevnosti. A verím, že väčšina fanúšikov zdieľala moje pocity.
Hudobný program dnes začínal už krátko predpoludním, ako prvú sme však zastihli formáciu menom GRAND MAGUS. Švédi priniesli na hlavnú plochu (tzv. Emperor's Square) svoj mäkší pohľad na heavy/doom metal, v ktorom prevažujú stredne rýchle pasáže a o čosi menej doomu. Frontman JB Christoffersson zvládal hlavné vokály i gitarové sóla, no keďže kapela funguje len v trojici, často mi chýbala prítomnosť doprovodnej gitary. Napriek tomu hlásim veľmi slušný úvod, vedený skladbami ako "Hammer of The North" či "Iron Will".

Nasleduje prvý test vitality v podobe presunu do zadnej časti areálu. Je mi trochu záhadou, prečo práve FINNTROLL dostali priestor len na treťom pódiu. Odpoveďou je pomerne voľný priestor, žiaden „nátresk“ na kapelu, ktorá kedysi patrila medzi popredné folkmetalové bandy, no posledné roky o nich už toľko nepočuť. Fíni sa predstavili v päťčlennej zostave, klávesák dnes citeľne chýbal. Pustiť všetky klávesy a orchestrácie zo samplov bolo síce riešením, popravde však veľkým zlyhaním, keďže hudba FINNTROLLu je postavená práve na nich. Zvyšní kapelníci s typickými dlhými ušami zachraňovali situáciu energickou show a fanúšikom to zjavne stačilo. V setliste síce došlo na dva songy z dosky "Nattfödd", ale vážne si Fíni mohli dovoliť nezahrať hitovku "Trollhammaren"? Nepochopiteľné a neodpustiteľné!

Kým nasledujúce chvíle som strávil prechádzaním starého-známeho areálu, na hlavnej ploche sa zatiaľ predstavili ďalšie z mnohých stálic. Mojim dnešným cieľom však bolo zhliadnuť aspoň jednu kapelu na každom pódiu. Zavítal som i na experimentálny KAL (čiže Keep Ambient Lodge), kde padla voľba na formáciu SOLVENTIS. Pod týmto názvom sa skrývali dve sympatické francúzske dámy, ktoré sa na stejži zmenili na éterické bytosti. K tomu im dopomohol odpočinkový neofolk, postavený na súhre akustickej a elektrickej gitary. Došlo tiež na tvrdšie momenty, ktoré vzdialene prípominali shoegazingovú tvár ich krajanov ALCEST. Celkovo príjemne strávené chvíle, navyše posediačky, takže človek aj pošetril energiu.
 

Už o chvíľu sa ocitám v lokácii zvanej Octagon, z ktorej tento rok zmizli podpisovky (Meet & greet) i pre nás dôležitá Press zóna. Pomerne malému priestoru tak dominuje len jedno malé pódium a popravde, je to zmena k lepšiemu. Po krátkom čakaní si slovo vzala formácia HEXVESSEL. Fíni sa ešte donedávna prezentovali psychedelickým neofolkom, ale s poslednou doskou "Polar Veil" otočili svoju tvorbu do vôd atmosférického metalu. A ak sa nemýlim, dnes ju stihli odohrať celú. Všetky skladby sa niesli v pokojnejších rytmoch; na jednej strane sme dostali silne skreslené gitary hrajúce black metalové tremolá, na druhej ponurú atmosféru evokujúcu zasnežené fínske lesy. Do toho si prirátajte výraznú farbu hlasu britského rodáka s pseudonymom Kvohst (v minulosti sa na rovnakom stejdži predstavil s GRAVE PLEASURES) a žiadne škreky, len čistý spev. Znie to ako bizarná kombinácia, no výsledok znel obohacujúco.

Všetka česť legendám, akými sú DEICIDE či EXODUS, ale po toľkých rokoch strávených na Brutale, radi dáme priestor menej známym interpretom. Presne to bol prípad belgického tria BRUTUS, ktorého tvorbu môžeme skrátene zadefinovať ako „post-všetko“ (metal, hardcore, no najčastejšie rock) s prvkami shoegaze. Najväčšiu pozornosť v priestoroch Obscure stage pútala spievajúca bubeníčka Stephanie, ktorej vokál síce spĺňa pop/rockové kritéria, no zároveň v sebe nesie výrazné spektrum emócií a svojim prejavom mi neraz evokuje avantgardnú divu Björk. A nezabúdajme, že popritom zvláda hrať aj na bicie. Rýchlejšie skladby vedeli nakopnúť, viac ma však bavili tie pomalšie – spomeňme emotívnu klipovku "What Have We Done" i ďalšie ukážky z albumu "Unison Life". Po skončení koncertu som odchádzal ohromený a toto nevšedné belgické trio si po dnešku určite zapamätám…

Zvyšok večera sa už niesol v tradičnejšom, metalovom duchu. Znovu sa pozrieme do Octagonu, kde si svoje miesto našla jedna z viacerých slovenských kapiel tohtoročného Brutalu, „temniaci“ AEON WINDS. Bratislavčania priniesli svoj atmosférický pohľad na black metal, v ktorom sa hlásia k odkazu starej tvorby EMPEROR. Zvuk mal od dokonalosti ďaleko a klávesy (žiaľ, pustené len zo samplov) sa v ňom dosť strácali, no predvedená tvorba vôbec neurazila. Svarthen a jeho družina zožali zaslúžený potlesk, akurát svoj setlist mierne skrátili. Možno sa aj oni ponáhľali stihnúť ďalší program, tentokrát už na hlavnej ploche, kam sa po dvoch rokoch vrátil nórsky černokňažník ABBATH.
 

Tentokrát však nestrácal čas so súčasnou vlastnou tvorbou a radšej si pripomenul svoju nesmrteľnú minulosť, výberom toho najlepšieho z tvorby jeho niekdajšej bandy IMMORTAL. Postupne došlo na nostalgické pecky ako "Sons of Northern Darkness", "The Sun No Longer Rises", no napríklad aj dve dlhšie kompozície z dosky "At The Heart of Winter". Záverečná tutovka "Blashyrkh (Mighty Ravendark)" potvrdila, že tvorba IMMORTALu stále patrí medzi zlatý fond nórskeho blacku. Jej autor nám ju naservíroval s typickým corpsepaintom a dokonca bez výraznejšieho alkoholového opojenia; aspoň to nebolo vidieť na predvedenej hre. Zvyšní traja kapelníci určite neboli len do počtu, všetci si bez problémov odohrali to svoje, bolo však jasné, kto je na pódiu lídrom. Z troch ABBATHových koncertov v Josefove ma ten dnešný bavil najviac, nielen vďaka výberu skladieb, ale aj kvôli lahodne namiešanému zvuku. A zážitok mi nepokazil ani dážď.

Záver programu na Emperor's Square patril švédskej melodic deathovej stálici DARK TRANQUILLITY. Je to už osem rokov od ich poslednej návštevy na Brutale, kedy sa museli vtesnať do vtedajšieho stanu na treťom pódiu. Dnešná noc potvrdila, že táto legenda z Göteborgu patrí na hlavný stejdž. Publikum nebolo príliš natrieskané, no Mikael Stanne je skvelý frontman, ktorý si rýchlo získal dav na svoju stranu. Harsh vokály aj občasné čisté spevy boli z jeho strany bezchybné, k tomu si prirátajte množstvo pocitovej melodiky od gitaristov i klávesáka. Zvuk bol opäť dôstojný, hoci sóla často prehlušovali doprovodnú gitaru. Tri ukážky z novinky "Endtime Signals" potvrdili, že tvorba kapely si naďalej drží vysokú kvalitu. Zvyšok setu tvorili väčšinou len hity, s dôrazom na tvorbu po roku 2000. Fanúšikovia si schuti zaspievali refrény v "ThereIn", "Lost to Apathy" a vrcholom bola záverečná smršť emócií v chytľavej záležitosti "Misery's Crown".
 

ŠTVRTOK:

Tomáš Fiala, jeden z hlavných organizátorov Brutal Assaultu, v ktorejsi TV reportáži proklamoval, že festivalový program nie je len o hudbe. Aj preto sme úvodné hodiny druhého dňa strávili prechádzaním rozličných zákutí areálu a dopĺňaním síl na hudobný program, ktorý je opäť bohatý a žánrovo rozmanitý. Hoci sa v Josefove točia najmä extrémnejšie formy metalu, my často preferujeme aj mäkšie záležitosti.

Preto si dnes ako prvých beriem na starosť poľských RIVERSIDE. Na úvod zaznela koncertná tutovka "02 Panic Room", nasledovaná čoraz dlhšími skladbami, publikum však vydržalo (aj v riedkom daždi) a odmenou mu bola kvalitná show plná sviežich progresívnych nápadov, balansujúcich niekde medzi metalom a rockom. Gitarista mi svojou hrou neraz pripomenul OPETH a pritom to s dĺžkou sól príliš nepreháňal. O to viac vynikli emotívne plochy, precítené vokály a rozmanité klávesy. Ich autor Michał Łapaj je veľký lapaj a ešte väčší hráč, na scéne bol priam obklopený syntezátormi, ktoré náležite využil. Popritom sa stále stíhal usmievať a svojou mimikou komunikoval s fanúšikmi. Frontman Mariusz Duda zas vtipkoval o tom, ako sa na tento festival nehodia a že nehodlá na pódiu používať slová „fuck“ alebo „kurwa“. Myslím, že to aj dodržal.

Kým sa počasie umúdrilo a dážď definitívne prestal, zamieril som na KAL stage, skontrolovať formáciu BLACK HOLE CONSTELLATION. Tomuto slovensko-českému experimentálnemu projektu sme už na našich „stránkach“ venovali určitú pozornosť. Aké však bolo moje sklamanie, keď ešte 15 minút po plánovanom začiatku kapela stále len zvučila. Škoda, ale prednosť dostávajú iní…
V tomto prípade GOD IS AN ASTRONAUT, ktorí dorazili na Obscure stage. Ich vystúpenie mi v mnohom pripomenulo minuloročných MAYBESHEWILL – priestorom, časom, snáď aj počtom divákov. A samozrejme hudobne, keďže írska trojica predviedla odpočinkový, čisto inštrumentálny post-rock, založený na premyslených nápadoch. Celkovo slušný štandard a je len dobre, že organizátori dávajú každý rok priestor podobne ladeným kapelám. V setliste zazneli (okrem iného) ukážky z pripravovanej novinky "Embers", ktoré vhodne zapadli medzi staršiu tvorbu.

Pri treťom pódiu zostávame aj v momente, kedy sa už takmer úplne zotmelo. Pred dvomi rokmi som kvôli prekrývaniu kapiel nestihol ukrajinskú nádej 1914, dnes som to úspešne napravil a neoľutoval. Označenie blackened death/doom je celkom trefné a táto kombinácia znela skvele, keďže kapela plynulo prechádzala z rýchlych, naklepaných pasáží do poriadne hlbokej, doomovej bažiny s esenciou zúfalstva. Ukrajinci sa zaoberajú výlučne tematikou 1. svetovej vojny, čomu boli prispôsobené ich uniformy. Spevák si zaslúži pochvalu za interakciu s publikom – veľmi trefne zhrnul súčasnú nešťastnú situáciu Ukrajiny, vzdal hold svojim krajanom a hlavne vojakom, ktorí v rámci dovolenky prišli priamo na Brutal. Počas jednej skladby dokonca vliezol medzi divákov a desil ich tvárou v tvár svojimi vokálmi plnými úzkosti. Nečakane silný zážitok, navyše s kvalitným zvukom a vhodným výberom skladieb z posledných dvoch albumov.

Veľmi rýchlo sme otočili kormidlom späť na Emperor's Square, aby sme stihli aspoň časť z vystúpenia CARCASS. A za tých pár minút sme od anglických matadorov dostali "Corporal Jigsore Quandary" i "Heartwork", takže spokojnosť. Viditeľne prešedivelí, stále však energickí elegáni death/grindu sa proste môžu spoľahnúť na staré, ikonické albumy. Na záver zmienim tričko Jeffa Walkera, parodujúce logo veľkej medzinárodnej bookingovky s pozmeneným názvom "Evil Nation". Kto pozná, ten vie.
 

Následne si na vedľajšom Marshall stage vzala slovo ďalšia legenda, tentokrát TESTAMENT. Americkí thrasheri svoj dnešný set postavili na kolekcii prastarých skladieb z prvých dvoch albumov – "The Legacy" a "The New Order". Početný dav fanúšikov to s radosťou prijal a svojich favoritov doprevádzal pohybom i hlasivkami. Pätica postarších pánov bola správne naladená, s ľahkosťou ovládla scénu a potvrdila, že sa do dôchodku určite nechystá. Kučeravý pes Chuck Billy štekal texty s patričnou razanciou, Alex Skolnick vystrúhal sóla ako z veľkej knihy a Eric Peterson sa k nemu s radosťou pridával. V závere som už síce pociťoval miernu nudu, pritom by stačilo zaradiť do setlistu aj „novší“ materiál (v tomto prípade čokoľvek po roku 1988). TESTAMENT však hodnotím ako thrashovú tutovku, ktorá nesklamala.

SATYRICON mali po takom nátresku náročnú úlohu, sú to však naprostí profesionáli, navyše sa do Josefova vrátili po dlhých ôsmych rokoch. Spevák a frontman Satyr sa predstavil v štýlovej riflovej veste – podobné outfity si u neho nepamätám. Namiesto zbesilých škrekov sa spoliehal na pokojné odriekanie svojich litánií a v jednej skladbe si tiež zahral na gitare. Inak ale všetky nástroje obsluhujú sezónni hráči, samozrejme s výnimkou Frosta, ktorý za bicími neomylne a s naprostou presnosťou udával rytmus celého vystúpenia. Prehratie dosky "Nemesis Divina" už nemá čo prekonať, napriek tomu nám nórski černokňažníci naservírovali solídny prierez svojou tvorbou. Najväčší úspech mali obvyklé hity "Fuel For Hatred", "K.I.N.G" a vrcholom bola nesmrteľná hymna "Mother North", ktorú pri každom živom prevedení pasujem na „Fear of The Dark black metalu“. Ani dnes tomu, vďaka mohutným chorálom z publika, nebolo inak.
 

Nasleduje posledný dnešný presun na Obscure stage, zároveň však zostávame v blackových vodách. Americkí mladíci UADA si prišli napraviť povesť, veď v roku 2022 zrušili svoju účasť na poslednú chvíľu (keď už festival začal). Častá kritika za prílišné kopírovanie Poliakov MGŁA je možno krutá, najmä pri pohľade na ich kapucne. Ani hudobne sa nejednalo o nič originálne, no Oregončania našťastie ponúkli množstvo pocitovej melodiky, zaobalenej do rýchlych blackových riffov. Kvôli prichádzajúcej únave som, žiaľ, nevládal vnímať všetky skladby na 100 percent, a snáď to podobne cítili aj samotní interpreti, ktorí svoj 45-minútový set o niečo skrátili.

Pokračovanie v druhej časti…

FOTO: Martin Mayer