Adela Melová & Igor Gbúr

Pár dní po Masters Of Rock človek bojuje so silne antagonistickými pocitmi. Na jednej strane je každý rád, že konečne spí v naozajstnej posteli, od ktorej je navyše do sprchy len pár metrov, záchod pred použitím nesmrdí a netreba naň dokonca ani čakať. Na druhej strane príchod do nezáživnej stereotypu bratislavského pracovného života bez potokov piva, bez davov spriaznených rockerov a metlákov a hlavne bez tej úžasnej atmosféry, ktorú tvorí muzika so srdcom aj guľami, aspoň mňa osobne psychicky takmer zničil.

Štvrtok – deň prvý

V štvrtok hneď po príchode som kvôli meškajúcej tlačovke Def Leppard (na ktorej bola kapela aj tak mimoriadne skúpa na informácie) nemala možnosť zhliadnuť Sireniu s novou speváčkou, preto vám môžem priblížiť len sprostredkované dojmy z okolia. Tie sa veľmi líšili, niektorí fanúšikovia si Sireniu nevedeli vynachváliť a výkon novej speváčky Ailyn vynášali do nebies, naopak, podľa iných bola neistá a jej prejav chvíľami falošný. Zato názory na Korpiklaani sa až tak veľmi nerôznili. Táto kapela je v Českej republike pomaly už skoro ako doma a preto aj jej set bol divákom notoricky známy. Ale samozrejme napriek tomuto faktu nenudil a fanúšikovia si tancovačkovej folkmetalovej zábavy užívali do sýtosti. Aj keď podľa môjho názoru sú Korpiklaani kapela hodiaca sa skôr do klubového prostredia, kde ich vystúpenie pôsobí akosi dôvernejšie a rodinnejšie, pričom kapela má lepší bezprostredný kontakt s divákmi.

Následne Vizovice zažili jednu rozlúčku, a to v podobe Ministry. Tí sa na publikum pozerali spoza zvláštneho oplotenia, ktoré vyrástlo pod pódiom. Samozrejme nechýbala anti-bushovská propaganda podporená projekciou, pri ktorej sa striedali zábery na Georgea W. Busha s prestrihmi na Usamu Bin Ládina alebo Adolfa Hitlera, jasnou rečou hovoril aj záber na americkú vlajku s hákovými krížmi namiesto bielych hviezdičiek. Ťažisko úderného setu tvorila hlavne posledná trilógia „Houses Of The Molé“, „Rio Grande Blood“ a „The Last Sucker“. Úprimne povedané, tvorba týchto industrial-metalových legiend ma nikdy nejako silno neoslovovala, no ich energiou nabité živé vystúpenie ma dostalo. Aj ja som ľutovala, že to bolo naposledy a fanúšikovia Ministry tieto pocity určite prežívali niekoľkonásobne intenzívnejšie. Každopádne skutočne famózna rozlúčka s kariérou.

 Headlinerom štvrtku bola anglická legenda štadiónového rocku, Def Leppard. Organizátori urobili výborný ťah s pozvaním kapely Whitesnake v roku 2006 a mám pocit, že tento rok sa ho pokúsili zopakovať. Verím, že Def Leppard mnohí návštevníci poznali len podvedome a bez schopnosti priradiť si známe melódie k menu práve tejto kapely. Hneď od prvých tónov však bolo jasné, kto a prečo si slávu zaslúži. Skladby od Def Leppard sú spracované kvalitne a aj keď nie sú náročné, sú skrátka dotiahnuté a chytľavé. Za všetky stačí spomenúť „Let’s Get Rocked“ a neprekonateľnú „Hysteriu“. Ich živému prednesu roky pridali na istote a všetko, čo človek poznal z počutia, sa dalo počuť aj vo štvrtok večer vo Vizoviciach. Hymnické refrény a šľapajúce rytmy majú síce tú nevýhodu, že sa po chvíli prejedia, ale k tomu v tomto prípade jednoducho proste nestihlo dôjsť. Ani pre niekoho, kto tejto muzike nefandí, nemohol byť Def Leppard nepríjemný zážitok a zároveň veľmi vhodne naladil na set Avantasie.

Priaznivci Avantasie roky čakali na deň, keď budú môcť tento unikátny medzinárodný projekt zhliadnuť na vlastné oči. Mnohým návštevníkom Masters Of Rock sa teda splnil sen, niektorí dokonca prišli špeciálne kvôli Avantasii. Už pri prvej skladbe z posledného albumu „Scarecrow“ Tobiasovi publikum zobalo z ruky. Vystúpenie Def Leppard nasadilo latku poriadne vysoko, ale Sammetovcom sa ju predsa len podarilo preliezť. Takto sme mohli v rámci jedného vystúpenia na pódiu vidieť Tobiasa Sammeta, Boba Catleyho, Olliho Hartmanna, Andrého Matosa, ale pri všetkej úcte k nim, jeden spevák kvalitatívne dominoval- bol ním Jorn Lande. Naopak za najslabší možno považovať výkon mozgu projektu, Tobiasa Sammeta. Čo však nestíhali hlasivky, nahradil dokonalým šoumenstvom. Pokiaľ niektorým fanúšikom nevonia novinka „Scarecrow“, dočkali sa aj skladieb z prvých dvoch dielov tejto metalovej opery. Na záver pri skladbe „The Toy Master“ pre účely natáčania DVD Avantasia. nahradil Alice Coopera Kai Hansen. Toto vystúpenie fanúšikom teda neostane zachované len v pamäti, ale budú mať možnosť si zaobstarať aj vizuálnu spomienku.

Piatok – deň druhý

V poobedňajších hodinách fanúšikov príjemne prekvapili kapely ako Engel alebo The Sorrow, ale ak si nalejeme čistého vína, oproti predchádzajúcemu dňu dramaturgia trochu krívala. Napriek tomu aj piatok sľuboval nejedno zaujímavé meno. Ja osobne som sa veľmi tešila na Haggard, ale zákonom schválnosti býva, že ak sa na niečo skutočne tešíte, nevypáli to podľa vašich predstáv. A presne to bol prípad Haggard. Zvučili snáď ešte dlhšie než hrali a ani po tomto úsilí nebol výsledok nie že dobrý, ale ani priemerný. Otrasné spätné väzby a škrípanie dokonale pokazili každý pozitívny moment a ak bola táto kapela pre neznalcov nestráviteľná a komplikovaná, jej priaznivci boli sklamaní niekoľkonásobne. K celkovému dojmu nepridával ani hrací čas a pripekajúce slnko, keďže k Haggard sa hodí skôr temnejší vizuál...Celkovo vystúpenie potvrdilo moju domnienku, že Haggard sú kapelou stvorenou pre klubové vystúpenia, ale rozhodne nie na festival s tridsaťtisíc návštevníkmi. Ozvučiť toľko nástrojov pre takéto podujatie určite nie je sranda a tentokrát sa to nepodarilo, čo zabilo celú šou s nálepkou pre mňa zrejme doposiaľ najväčšieho sklamania festivalu.

Našťastie sa na pódiu objavila kapela, ktorá mi pokazenú chuť napravila, a tou kapelou boli Švédi Sabaton. Už minulý rok na Masters predviedli, že pozície, kam sa postupne dostávajú, si zaslúžene vybojovali a určite sa nevezú len na módnej vlne alebo na krídlach silného vydavateľstva. Živý set plný nasadenia málokoho nechal chladným a Sabaton si určite získali aj mnoho nových priaznivcov. Spevák Joakim sa navše vyprofiloval ako skutočný frontman, ktorý dokáže strhnúť davy.

Následne nás čakala výmena metalových generácií a Kanaďanov Annihilator čakala po výbornom vystúpení Sabaton neľahká úloha. Bohužiaľ ju nezvládli úplne podľa mojich predstáv. Tieto thrashmetalové legendy odohrali minulý rok v Brne síce oveľa kratší set, ale zato asi aj z neho bolo cítiť omnoho viac nasadenia a nadšenia. Pri nových skladbách z posledného záseku „Metal“ som sa chvíľami nudila, zatiaľ čo aspoň osvedčené pecky ako „Alison Hell“, „Phantasmagoria“ alebo „Never, Neverland“ fungovali. Napriek tomu som sa nedokázala zbaviť dojmu, že Annihilator akosi už dochádzajú sily.

Po skvelom štvrtku plnom melodickej muziky by sa piatok dal vnímať ako slabý deň. Na druhej strane je fajn mať deň na socializáciu a činnosti s festivalom neoddeliteľne spojené bez obáv, že človek zmešká veľa dobrého na pódiu. Naša skromná skupinka si nepochybne najviac zábavy užila na nemeckých Oomph!. Som presvedčený, že sa netreba báť zahodiť klapky a priznať, že aj metalista občas potrebuje diskotéku. Tento industrial bol k takémuto účelu ako stvorený. Mal tú typickú nemeckú silu, ktorou valcuje Rammstein a zároveň energické refrény pripomínajúce vylepšenú receptúru kapiel ako Guano Apes či Linkin’ Park. Z hudobného hľadiska sa tam síce až tak veľa nedeje, ale to, čo sa deje, je podané hrdo, stráviteľne a muzikantsky bez zaváhania. Za všetky by som odporučil skladby „Augen Auf!“, „Letzte Streichholz“ a „Sex hat keine Macht“.

Záver dňa patril portugalským vampírom Moonspell. Skvelé načasovanie (takejto kapele nesvedčí hrať za svetla), krásny vizuál a bezchybný výkon, ktorý ma takmer posadil na zadok. Pre mňa zrejme najpodarenejšie vystúpenie festivalu. Nechýbali skladby z novinky ako „At Tragic Heights“, „Night Eternal“, alebo „Scorpion Flower“, pri ktorom chýbala už len tá Anneke... Samozrejme došlo aj na staré hity ako „Opium“, „Nocturna“, „Full Moon Madness“ alebo „Alma Mater“, na ktorú čakal netrpezlivo asi každý fanúšik Moonspell. Na záver sa Fernando zahalil do červeného plášťa, dokonale padnúceho k tajomnému vizuálu a hre svetiel. Je nutné spomenúť, že vystúpenie a komunikáciu s publikom zvládol ako dokonalý frontman. Moonspell sa jednoducho podarilo vytvoriť nádhernú, magickú atmosféru a tak, ako museli byť spokojní fanúšikovia, bol viditeľne spokojný aj samotný Fernando...

Sobota – deň tretí

Prvou kapelou, ktorú som v sobotu zhliadla, boli Alestorm. Ich tvorba ma z CD oslovuje, preto som bola zvedavá aj na ich živý prejav. Pokiaľ sú často prirovnávaní k Turisas a podobným spolkom, spomínaných Vikingov toto prirovnanie istotne môže urážať... Niečo také otrasné, ako bol koncert Alestorm, som už dávno nemala možnosť vidieť. Chalani neboli zohratí a ich zborové vokály zneli horšie než zavýjanie štamgastov v lacnom šenku. Falošné a zlé. To už naozaj nebolo ani vtipné... Našťastie podobne ako po blamáži s Haggard z minulého dňa nasledovala skupina, ktorá mi napravila chuť. A o to milšie je, že hájila slovenské farby. Áno, Horkýže Slíže so svojou veselou šou nikdy nesklamú. Presvedčivé a vtipné hlášky, nové aj staré hitovky prispievali k všeobecnej zábave. Zožali snáď ešte väčšie ovácie ako podaktoré zahraničné ťaháky... Moje očakávania naopak nesplnili ani Stormwarrior, zo štúdiovky zneli oveľa presvedčivejšie ako naživo, ich tuctový „hevík“ pôsobil ťažkopádne a kapela nepredviedla nič so známkou pridanej hodnoty. Jednoducho, nezáživný set, ktorý ma dokonale unudil. Naopak Tristania s novou speváčkou Mariangelou si počínala oveľa istejšie a ich vystúpenie malo potrebný šmrnc.

Sobota mala viacero vrcholov. Od zážitku, akým vie byť ozajstná kúpeľňa so sprchou v neďalekom Zlíne, cez nečakanú prietrž mračien a dav metalistov natlačených hlava na hlave pod strieškami stánkov s občerstvením až po výborné kapely. Z muzikantského hľadiska bol veľmi presvedčivý set nemeckých Brainstorm, ktorí mi ako prvoposlucháčovi pripomínali čosi ako nadupanejší a menej muzikálový Circle II Circle. Vystúpenie malo tie správne gule, songy skvele šľapali, hudobníci hrali veľa, dobre a s istotou a všetkému tomu dominoval charizmatický spevák s veselým úprimným úsmevom, ktorý len podčiarkol dojem, že Brainstorm si tento koncert užíva spolu s publikom. Popri iných kapelách, ktoré na Masters of Rock 2008 hrali podobne heavy-power ladené veci, mali Brainstorm asi najviac vlastného ducha.

Po nich sa na pódium dostáva česká stálica Arakain a tentokrát nie sama, ale s výdatnou podporou 40-členného orchestru. Zvuk mal však značné rezervy a orchester miestami nebolo vôbec počuť, hoci dojem bol oveľa lepší než zo spomínaných Haggard alebo Manowar spred niekoľkých rokov. Ozvučiť 40 klasických hudobníkov chce značnú dávku umenia, no nevyšlo to zrejme podľa predstáv... Pomalšie, strednotempové skladby samozrejme tvorili ťažisko vystúpenia a s orchestrom im to celkom seklo, naopak, pri rýchlejších skladbách mi orchestrálna zložka pripadala ako prebytočný luxus a vôbec sa tam nehodila.

Zvuk nedopadol optimálne ani pri vystúpení Amon Amarth, táto rezerva však bola bohato vyvážená atmosférou. Prvé padajúce kvapky už na začiatku setu a hrozivo vyzerajúca blížiaca sa temnota neveštili nič dobré... Záver ich vystúpenia prerušila prietrž mračien a ničivá búrka. Blesky lemujúce oblohu však vytvorili nádhernú atmosféru, na skazu, ktorá nasledovala potom, však doplatila Apocalyptica. Väčšina návštevníkov sa totiž bežala skryť pred neúprosným hustým dažďom. Verní ale ostali a údajne neoľutovali, kapela podľa sprostredkovaných informácií hrala ako o život, aj keď set musela skrátiť približne o dvadsať minút. Na vystúpenie My Dying Bride napriek tomu, že počasie sa už upokojilo, ostalo pre istotu len pár desiatok skalných, preto nebolo najmenším problémom prebojovať sa do predných radov. Tí, ktorí vydržali, určite neoľutovali. Bez ohľadu na charakter tvorby a pokročilú hodinu set vôbec neuspával a Angličania spočiatku zaradili najmä svižnejšie skladby. Na záver dňa teda patričná dávka depresie i smútku, ktorá však bez pochýb potešila a My Dying Bride sa prebojovali na čelné priečky môjho súkromného rebríčka...

Nedeľa – deň štvrtý

Posledný deň sme sa rozhodli, že na vlastnej koži vyskúšame, čo je pravdy na prísloví o rannom vtáčati a doskákali sme ešte na vystúpenie domácich Power 5. Toto rozhodnutie sme rozhodne neoľutovali, nakoľko táto česká skupina predviedla výborný výkon. Zvlášť za zmienku stoja spevák a nový gitarista, o ktorých sa dá tvrdiť, že by sa za nich nemusela hanbiť hociktorá svetová metalová kapela. Podpora publika bola i napriek nepriaznivému času slušná, takže aj Power 5 si užili skandovanie svojich melódií a fotenie pred davom.

Prekvapením nedele boli však jednoznačne švajčiarski Gotthard. O tom, že kvalitný hard rock je v Švajčiarsku výborne zabývaný, svedčí nejedna svetoznáma úderka a toto bola jedna z nich. Je skvelé sledovať, koľko sa dá v určitom žánri nájsť aj napriek tomu, že už v ňom hľadal niekto skôr. Gotthard svojou muzikou, zvukom a hlavne frontmanom neskutočne pripomínajú anglických Whitesnake, nedá sa však vôbec hovoriť o vykrádaní, skôr o inšpirácii. Melódie piesní boli vlastné, svieže a bavili rovnako ako tie od svetovej legendy. A o jedinom coveri, ktorý odznel – „Hush“ - som bol dokonca ochotný zapochybovať, či ho naozaj zložili Deep Purple. Po Gotthard nasledoval jednoznačný headliner večera, Sonata Arctica. Ich vystúpenie malo paradoxné vyvrcholenie. Na pódiu totiž v dôsledku ďalšej búrky vypadol prúd a rozpačitú situáciu spevák Tony zachránil a capella (až na gitarové sólo) prednesom skladby „Fullmoon“. Spolu so spievajúcim publikom a dažďom vytvoril práve tento moment neopakovateľnú atmosféru v inak výborne rozbalenom speedovom sete. Within Temptation to po nich určite nemali ľahké. Podarilo sa im však vyťažiť práve z artiklov, ktoré ich predávajú. Sharonin rozprávkový hlas a honosné aranžmány bolo počuť aj na Masters of Rock 2008. Je škoda, že Within Temptation nemá kapacitu na plne živé predstavenie a na playback sa spolieha nielen s orchestrom, ale aj s druhým hlasom. Vďaka dobrému zvuku a príjemnému spevu sa však skupine podarilo nové veci, rovnako ako tie staršie, výborne prezentovať na nepochybnú spokojnosť prítomných.

Posledným číslom večera a celého festivalu bola ďalšia nemecká kapela s industriálnymi prvkami - Die Apokalyptischen Reiter. Ich vystúpenie bolo však skôr zábavné než šťavnaté, i keď snaha sa im uprieť nedala. Klávesák, ktorý sa počas chvíľ, kedy nehral, hojdal na veľkej hojdačke, frontman, ktorý vytiahol na pódium naozaj netradične korpulentnú dámu, aby sa s nimi vybláznila, a gitaristka hypnotizujúca hmatník a vzhľadom pripomínajúca trikrát vyhasnutú hviezdu rakúskeho popu 80-tych rokov, boli skutočne celkom zaujímavým záverečným divadlom.

Pár slov na záver snáď neuškodí, nebude ich veľa. Masters of Rock ani tento rok nesklamal. Je jasné, že sa dajú hľadať detaily. Tradične páchnuce Toi-Toiky či pôda rozblatená po lejakoch však jednak nie sú plne v moci organizátorov a jednak zďaleka nezatienia to množstvo úžasných momentov a hlavne silnú atmosféru, ktorou je tento festival taký príznačný. Tešíme sa zase o rock!

O tom, či problém s Toi-Toi a zablatenou pôdou je v moci organizácie, sa dá predsa len trocha polemizovať. Niektoré zahraničné festivaly s podobne monštruóznou, poprípade niekedy ešte väčšou návštevnosťou tento boj bez problémov vyhrávajú. Na druhej strane, kultúra niektorých návštevníkov je snáď asi niekde inde. Pokiaľ sa pár indivíduí nenaučí, že potreba sa vykonáva do záchodu a nie mimo neho, slušný zvyšok fanúšikov rockovej muziky bude trpieť. S tým organizátori skutočne veľa nezmôžu. Hoci keby bolo reálne rozšírenie záchodov Toi-Toi, alebo hoci aj platených toaliet (ktoré boli mimochodom tiež v hroznom stave, opäť nekultúra návštevníkov), určite by to neutešenému stavu pomohlo. Verím, že organizátori sa budú snažiť tento problém riešiť, pretože už tento rok bolo vidno veľký pokrok, čo sa týka neporiadku na zemi a pozitívom bolo bez pochýb aj rozšírenie priestorov na sedenie. Malá poznámka – na festivaloch ako Metalcamp alebo Wacken sa zablatená pôda po nepeknom počasí rieši napríklad pokladaním slamy na najhoršie miesta. Určite treba pochváliť výber jedla, ktorý je jedným z najlepších vôbec, čo sa týka festivalov a takisto je podľa môjho názoru pozitívom, že organizátori sa nebáli program spestriť kapelami, ktoré vybočujú z tradičnej melodickej škatuľky (Moonspell, Amon Amarth, My Dying Bride), čím oslovili širšie spektrum poslucháčov. Aj čo sa melodického základu týka, na adresu Pragokoncertu putuje pochvala, že sa mu podarilo dotiahnuť neopozerané mená. Sme teda zvedaví, čo nám prinesie budúci rok... 

Foto: Miroslav Bednařík