Druhý sviatok technický plný extrémneho metalu padol na víkend. Konkrétne v sobotu 16. apríla k nám zavítali americkí egyptológovia NILE. Druhým výrazným lákadlom zostavy sa bezpochyby stali MELECHESH a súpisku uzatvorili francúzski MITHRIDATIC a talianske EMBRYO.

Udalosť otvárali Francúzi MITHRIDATIC, ktorí boli pre mňa príjemným prekvapením. Nepredviedli nič svetoborné, ale dokázali príjemne uspokojiť bez výraznej pachuti v ústach. K ich brutal black death metalovému zameraniu veľmi dopomáhal Kévin Paradis sediaci za bicou súpravou (na pódiu sa počas tohto večera ešte znovu objaví). Tento človek hravo konkuroval aj Georgeovi Kolliasovi z Nile. Neopísateľná strojová presnosť, výdrž a tempá až do 280bpm, aj takto je možné v skratke charakterizovať Kevina. Zvyšok kapely nezaostával taktiež, ale zďaleka nekonkurovali svojmu bubeníkovi. Klasické death metalové postupy, ktoré odkázali na legendy ako Morbid Angel či modernejšie kovanie prevzaté od BEHEMOTH. Neviem, čím to bolo, ale prvé dve kapely akosi naozaj nevynikali v sólovaní. V prípade MITHRIDATIC a ich gitaristu Alexandra som cítil určité rezervy, ktoré sa potom naplno prejavia, keď si pred vás stúpi Karl Sanders. Každopádne, mal som pocit, že by sóla potrebovali dotiahnuť a hráčska technika taktiež. Celkovo však úctyhodná nakladačka so zaujímavými pasážami a chytľavými riffmi.

Druhí v poradí vystúpili na pódium EMBRYO z Talianska a musím skonštatovať, že už dávno som nič horšie nevidel. Ak si myslíte, že sa jednalo o nejaký brutal gore, poprípade niečo rezané grindom, tak sa mýlite, ale chápem váš omyl, lebo na tejto kapele bolo neadekvátne všetko, počínajúc jej názvom. Kapela sa hrdí žánrom death metal, poprípade melodický death metal a to beriem, lebo kapela celkom často vykrádala postupy švédskej melodickej školy a taktiež breakdowny metalcorového razenia. A keď by som už prehliadol minimálnu, ale minimálnu nápaditosť, či regresívne návraty do minulého storočia, aj tak by to všetko nehralo rolu v porovnaní s pocitom, že kapela hrá dookola jednu a tú istú variáciu nápadov a vy počúvate neustále jednu pieseň. Mládenci to všetko ešte okorenili niekoľkými sólami (v podstate zloženými len z príklepov toho najprimitívnejšieho razenia) a ono sa to pokazilo ešte o čosi viac. Skutočne zlý koncert.

Kapela izraelského pôvodu, i keď dnes sa jedná o multikultúrny kolektív, orientálna stránka, ako aj názov kapely samotnej podnecuje k faktu, že kapela je pôvodom z Blízkeho východu. K feelingu prispeli aj spočiatku zamaskovaní členovia s tradičnou mužskou pokrývkou hlavy. A tu sa po druhýkrát vracia na pódium bubeník Kévin Paradis od Francúzov MITHRIDATIC, ktorý neľudským spôsobom zabubnoval aj tento set. Ešte si ho aj doplnil o finesy, ktoré na štúdiovej verzii nenájdete, stroj, ktorý nevie prestať sypať.

MELECHESH vydali minulý rok album „Enki“, ktorý dominoval setlistu a zaznela z neho či už úvodná „Tempest Temper Enlil Enraged“ alebo „The Pendulum Speaks“, priestor dostal aj vysoko hodnotený „Emmisaries“ ale nezabudlo sa ani napríklad na album „The Epigenesis“ z ktorého zazneli „Grand Gathas of Baal Sin“ a „Deluge of Delusional Dreams“. Set nestrácal na dynamike a atmosféra rástla s každou nasledujúcou skladbou. Líder kapely Ashmedi sa nebál zavtipkovať ani na tému svojho domáceho väzenia, ktorého sa mu dostalo po barovej bitke. Ale inak je to milý chlapík, ktorý evidentne miluje čo robí a to sa adekvátne prenieslo aj na publikum, ktoré mu to náležite dávalo najavo. Výborná show kvalitnej a osvedčenej muziky, balzam pre uši po „embryonálnej“ rane pre ušné kanáliky.

Už sa však chýlime k veľkému finále, dôvodu, prečo väčšina fanúšikov v tento večer navštívila Randal. Nedočkavo som očakával príchod priekopníkov technického death metalu NILE, ktorých obľúbenou témou je egyptská mytológia. Po mysticko-atmosferickom intre „Ushabti Reanimator", ktoré malo pravdepodobne za účel zvolať všetkých mŕtvych bohov Egypta kapela neúprosne udrela a obetovala nás Sebekovi „Sacrifice Unto Sebek". Kapele sa podarilo spraviť prierez celou ich tvorbou. Všetko od hitov ako „Kafir!“ či „Sarcophagus" až po záverečnú  hymnu „Black Seeds of Vengeance". Karl Sanders a jeho orientom nadýchané sóla tešia nielen na albumoch NILE, ale aj na jeho sólovkách a preto možnosť vidieť ich naživo je vždy radostná udalosť. Taktiež jeho medvedie growly evokujúce hlasy zo záhrobia sú podtrhnuté jeho cca 130kg vzrastom. V priebehu koncertu sme sa ešte dočkali debutu „Amongst the Catacombs of Nephren-Ka", eponymnej „Ithypallic" či skladby „The Inevitable Degradation of Flesh" spred Sethových brán („At the Gate of Sethu „). V konečnom súčte nás NILE obdarovali štrnástimi skladbami a George Kollias nás tým pádom implicitne obdaroval štrnástimi nadpozemskými bubeníckymi nákladmi.

NILE stále aj dnes dokážu strhávať brehy ako rieka, podľa ktorej sú pomenovaní. Neskutočná dravosť a energickosť sálajúca z ich hudby je pohlcujúca. Koncert bezpochyby naplnil očakávania a aj keď nie všetky kapely zohrali rovnakú rolu, kvalitne zaplnený Randal Club je tomu všetkému svedectvom.  

FOTO: Martin Mayer