Americkí orientálni deathmetalisti NILE patria suverénne medzi najobľúbenejšie extrémne spolky súčasného sveta, a ako som mal možnosť všimnúť si, v našich končinách to platí snáď ešte silnejšie. Je to kapela, ktorá si udržuje neuveriteľne vysoký štandard, na ktorý sa mnohí ich kolegovia môžu pozerať len zdola a zďaleka. Aktuálnym albumom „At the Gates of Sethu“ svoju pozíciu len potvrdzujú. Preto bolo načase, aby mi Karl Sanders v telefonickom rozhovore, ako vždy veselý a pokojný (ak teda neohrozujete jeho hudobné vybavenie, čo by som skutočne neodporúčal), porozprával niečo o tomto diele i o Egypte, jeho hudobných chúťkach a cestách.

Nie je to tak dávno, čo sa vám vo vašej kariére podarilo pokoriť ďalšie časti sveta. Odohrali ste koncerty na ázijskom kontinente. Aký to bol pre teba zážitok?
Určite bolo super hrať aj v tomto kúte sveta a spoznať ich metalovú scénu. To bola výborná časť toho zážitku, cestovanie už menej. Vo všeobecnosti to ale bola veľmi pozitívna skúsenosť. Špeciálnym zážitkom bolo určite hranie na veľkom outdoorovom festivale, kde bolo okolo tridsaťtisíc ľudí, no a samozrejme aj fakt, že sme mohli vidieť odlišné kultúry a ich život úplne zblízka bol veľmi zaujímavý.

Poďme k hlavnej téme rozhovoru, ktorou nemôže byť nič iné ako vaša aktuálna novinka „At the Gates of Sethu“. Čo poslucháča musí zaujať ako prvé je zvuk albumu. Je odlišný od toho, čo ste robili doteraz. Je surový a drsný a zároveň veľmi zrozumiteľný a sústredený. Mali ste vopred nejaké konkrétne zámery v tom, ako má album znieť?
Je to tak, zvuk sme robili s jasným cieľom v hlave. Chceli sme spraviť takú nahrávku, na ktorej bude každý počuť úplne všetko, čo sa tam deje. Je to vždy veľmi náročná úloha, dokázať zachovať zrozumiteľnosť skreslených gitár hrajúcich vo vysokých tempách niekedy dosť šialené veci. Niekedy jednoducho v takých chvíľach ako poslucháč nevieš poriadne čo sa deje. No a tomu sme chceli tentokrát zabrániť. Máme totiž v NILE takú teóriu: „Ak ľudia nepočujú, čo si zahral, tak si to nezahral.“ (smiech).

Vyžadovalo si to od vás, gitaristov, viac cvičenia pred nahrávaním?
Rozhodne. Posledný rok som trávil päť až šesť hodín denne cvičením a hraním piesní a myslím, že je na nahrávke aj počuteľné, ako sme makali.

V čom vidíš, iné ako zvukové, rozdiely pri „At the Gate of Sethu“, v porovnaní s ostatnými nahrávkami?
Povedal by som, že piesne sú jednoduchšie, čo sa štruktúry týka. Sú kratšie a všeobecne sme sa viac zamerali na plynulosť a racionálnejší prístup ku kompozícii. Snažili sme sa piesne naozaj „vyladiť“. Niektoré piesne boli dlhšie ale jednoducho sme ich osekali. Ak sa nám niektoré pasáže nezdali až také dôležité, alebo sa priveľmi opakovali, odstránili sme ich.

Je to celkom ťažké, vzdať sa časti niečoho, čo si napísal...
Hrozne. Je to ako keby niekto odrezával ruky a nohy tvojim deťom.

Podľa čoho ste teda rozhodovali, čo vyhodiť?
Všetko je o tom, ako sa v kapele dohodneme. Mnohokrát sa mi nejaká pasáž páčila, ale vedel som, že tam nezapadá a musí ísť preč, alebo George chcel nejakú časť ponechať, ale Dallas povedal: „V žiadnom prípade.“ a tak ďalej. Je to taká malá vojna, ale podľa mňa veľmi dôležitá vojna. Nakoniec, to môže oceniť práve poslucháč. Myslím, že z vecí, ktoré sme z piesní povyhadzovali by sa dal spraviť celý ďalší album (smiech).

Aj keď ich na novinke nie je veľa, stále sa pomerne často obraciate k pomalým, až doomovým pasážam. Odkiaľ sa berie táto stránka vašej hudby?
Mám rád doom. Rád hrám rôzne veci a niekedy je možno väčšia zábava hrať pomaly, ako rýchlo. Takisto myslím, že vďaka kombinácii rýchlych a pomalých momentov v hudbe vzniká zaujímavý kontrast. Pokiaľ by bol kompletne celý album rýchly, na človeka tá rýchlosť už ani tak nepôsobí. Tie odlišnosti sú veľmi dôležité a pridávajú albumom určitú vyrovnanosť.

Mohol by si, pre tých, ktorí sa nevyznajú v egyptskej histórii, vysvetliť názov albumu?
„At the Gates of Sethu“ je prepojené s egyptským mýtickým podsvetím. To je rozdelené do dvanástich častí. Každá z nich reprezentuje jednu hodinu noci. Príšerný had Sethu a jeho brána sú v desiatej časti. Je to jedna z mnohých brán, ktoré musí slnečný boh Ra prekonať počas hodín temnoty a noci. Jeho triumfom je východ Slnka na začiatku nového dňa.

Celkom sa vyžívate v dlhých názvoch piesní. Na novom albume je taký takmer každý. Prečo?
Neviem. Pomenúvam skladby tak, ako cítim, že by sa mali volať. „The Gods Who Light Up The Sky At The Gate Of Sethu“ alebo „Enduring The Eternal Molestation Of Flame“ napríklad. Tak sa jednoducho tie piesne museli volať. Sú tam ale aj kratšie názvy ako „When my Wrath is Done“, alebo „The Chaining Of The Iniquitous“. Sú jednoducho také, aké mi pripadajú v poriadku.

Aj keď nie najdlhšie, ale asi najzvláštnejšie názvy skladieb na tomto albume sú „Ethno-Musicological Cannibalisms“ a „Supreme Humanism of Megalomania“. Mohol by si o nich povedať niečo bližšie?
„Ethno-Musicological Cannibalisms“ je takou odpoveďou na hudobných elitárov a kritikov, ktorí sa tvária, že vedia všetko o každej hudbe na zemeguli. To je samozrejme smiešne, no napriek tomu sa nájde množstvo ľudí, ktorí sa tvária ako experti na všetko. Týmto im hovorím niečo ako: „Vy, všetci sráči, ktorí si to o sebe myslíte, mali by ste si navzájom ako kanibali zožrať vlastné mozgy.“ (smiech). „Supreme Humanism of Megalomania“ hovorí o faraónoch a stavbe pyramíd. Tieto obrovské stavby boli v podstate ich hrobkami. Pracovali na nich tisíce ľudí desiatky rokov. To je dostatočný dôkaz megalomanstva. Myslím, že paralela s moderným svetom je v tom, že stále mnoho z nás pracuje bez toho, aby výsledky jeho práce boli pre neho, ale idú len k niektorým vyvoleným. V egyptskej minulosti sa to prejavovalo v tom, že ľudia verili vo vlastnú božskosť, že boli niečo viac ako iní ľudia. Také niečo v zvieracej ríši nenájdeš. Pochybujem, že kravy, alebo sliepky si myslia, že sú reinkarnáciou boha na Zemi a vyžadujú od iných kráv a sliepok, aby ich uctievali (smiech).

Vyskytli sa na albume tento krát aj nejaké neegyptské témy?
Je tu pieseň „Natural Liberation Of Fear Through The Ritual Deception Of Death“ a tá je inšpirovaná Tibetskou knihou mŕtvych.

Máš v rámci egyptských tém niektoré, nazvime to, obľúbené, alebo pre teba špeciálne zaujímavé postavy o ktorých rád píšeš?
Vzhľadom na to, že hráme death metal, takže sú to práve tí temní a zlí, ktorí sa mi zdajú byť najzaujímavejší. Či už sú to reálne osoby z histórie, alebo mytologické postavy. V death metale nemôžeš písať skladby o dobrých chlapcoch. Kto by chcel deathmetalovú pieseň o Ghándím? Nikto (smiech).

Myslím, že CYNIC by vedeli zložiť metalovú pieseň o Ghándím...
(smiech)

Čo hovoríš na posledné roky v Egypte a ich „boj o demokraciu“? Sleduješ ich situáciu?
Áno, sledujem. Dokonca sa to jemne dotklo aj mňa. Keďže som sa mal konečne dostať do Egypta a práve vtedy vypukla revolúcia. V NILE sa snažíme vyhýbať politickým témam, keďže nech zaujmeš akékoľvek postavenie v politických otázkach, niekoho rozhneváš. Ak Egypťania chcú byť demokratickou spoločnosťou, je to na nich a je to fajn. Som za to, aby mali bežní ľudia dostatočne silné postavenie.

Vzhľadom na to, že vás často označujú ako egyptský death metal, myslíš si, že pôvodná hudba starovekého Egypta sa niesla v podobnom duchu ako orientálne pasáže, či stupnice, ktoré používate vy?
To je diskutabilné. Nikto to asi nemôže povedať s istotou. Neviem, ako presne znela staroveká egyptská hudba, dokonca ani experti to nevedia. Takže sám neviem povedať, či by hudba mohla niesť označenie egyptský death metal. Už len to, že hráme death metal, nám znemožňuje realisticky reprodukovať hudbu starovekého Egypta, aj keby sme ju poznali. Nás to jednoducho baví takto a do akej miery je to autentické, nevie nikto.

Poznáš aj nejaké metalové kapely z, nazvime ich, exotických krajín, ktoré by ťa zaujali?
Nedávno som sa dostal ku kapele NERVECELL z Dubaja a ich hudba ma naozaj bavila.

Je nejaký hudobný žáner, ktorý si vieš predstaviť, že by si robil mimo toho, čo tvoríš teraz?
Raz by som chcel určite urobiť hudbu pre nejaký film. Mám už za sebou aj dva albumy môjho bočného projektu – „Saurian Mediations“ a „Saurian Exorcisms“, ktoré sú naplnené akustickou, orientálnou a ambientnou hudbou a to mi sedí.

Predtým, ako si založil NILE, si pôsobil v kapele MORRIAH. Ako si spomínaš na tieto svoje začiatky?
To boli časy keď som bol ešte naozaj mladý chlapec a keď death metal ešte ani neexistoval. Hrali sme metal čerpajúci z tej doby. Mali sme radi všetko od SLAYER a METALLICA, cez QUENSRYCHE, až po BLACK SABBATH.

Ako si sa potom dostal k death metalu?
To sa stalo postupne, rokmi. Keď sa zjavil death metal, cítil som určitú výzvu, keďže som videl, že hrať ho je technicky o dosť náročnejšie ako pri „normálnych“ druhoch metalu. Bolo aj zaujímavé spoznávať a učiť sa tento nový žáner. Všetko to vyplynulo z evolúcie metalu.

S NILE si dosiahol úspech po pomerne dlhej dobe aktívneho hrania. Čo ti dalo energiu a chuť vydržať, neodvrátiť sa od metalu, alebo od huby ako takej?
Už oddávna sa hovorí: „Ten kto vytrvá, zvíťazí“. S NILE som prešiel naozaj dlhú cestu plnú tvrdej práce a mnohých obetí. Zároveň je to niečo, čo ma vždy napĺňalo a robilo ma to šťastným. Nikdy som to teda nechcel nijako meniť, alebo sa toho vzdať. Je to to, čo robím, je to tým, čím som.